Fenomén FIFTY SHADES pokračuje. Je tu Grey!

Pinterest LinkedIn Tumblr +

Pre niekoho absolútny bestseller, ktorý „by som čítala stále dookola“. Pre iného prepadák a ukážka marketingovej stratégie.
Či už ste na jednej, alebo druhej strane – faktom je, že Fifty Shades sa stali svetovým fenoménom a E.L.James vie, ako to roztočiť. Po mimoriadne úspešnej trilógii prichádza pokračovanie s názvom Grey, ktoré je údajne len okopírovaným pohľadom predchádzajúceho príbehu z mužského pohľadu.
Môžete to sami posúdiť – na konci článku nájdete prvé strany z knihy Grey. Iba na LepšíDeň.sk!

Zdá sa, že mánia okolo erotickej trilógie len tak rýchlo neskončí a tentoraz sa budeme môcť  na všetko pozrieť očami Christiana Greya.
Údajne k tomu autorku prinútili ohlasy fanúšičiek, ktoré túžili po detailnejších informáciách o Christianovej čudnej minulosti. „Grey je naozaj zložitá postava,“ tvrdí E.L. James. „Čitateľky vždy fascinovali jeho túžby, motivácia a jeho problematická minulosť.“

A keďže na každú situáciu i vzťah sa možno pozerať z dvoch uhlov pohľadu, rozhodla sa predložiť čitateľom dve verziu toho istého príbehu. Tri knihy sa stali svetovým megahitom a rekordy trhal v kinách aj prvý film s Jamie Dornanom a Dakotou Johnson.
Na dvojku si ešte budeme musieť počkať do budúceho roku…

Jamie Dornan a Dakota Johnson Christian Grey a Anastasia Steelová.

Jamie Dornan a Dakota Johnson. Christian Grey a Anastasia Steelová.

Čakanie si tak môžete skrátiť novinkou Grey – prinášame vám prvé strany novej knihy takmer týždeň pred oficiálnym vydaním. Exkluzívne na LepšíDeň.sk.

LD FB

Novinka Grey – oficiálna anotácia:

Prostredníctvom vlastných slov, myšlienok, úvah a snov Christiana Greya ponúka E L James iný pohľad na ľúbostný príbeh, ktorý uchvátil milióny čitateľov po celom svete.
CHRISTIAN GREY má rád kontrolu v každej situácii. Jeho život je usporiadaný, disciplinovaný a absolútne prázdny – až do dňa, keď do jeho kancelárie vpadne pôvabne neohrabaná a éterická Anastasia Steelová.
Po jej odchode sa Christian snaží zabudnúť na ňu, ale namiesto toho sa zmieta v búrke emócií, ktorým nerozumie a ani im nedokáže odolať. Zdá sa, že na rozdiel od žien, s ktorými sa stretával predtým, Ana doňho vidí – že cez masku úspešného biznismena, čo si užíva luxusný životný štýl, prenikne až do Christianovho chladného a zraneného srdca.
Zaženie vzťah s Anou desivé zážitky z detstva, ktoré Christiana každú noc prenasledujú? Alebo jeho temné sexuálne túžby, tendencia ovládať druhých a zničujúca nenávisť voči sebe samému Anu odradia a zničia krehkú nádej, ktorú mu dáva?

Začítajte sa do novinky Grey:

Pondelok 9. mája 2011
Mám tri autíčka. Po dlážke sa kĺžu veľmi rýchlo, priam sa rútia. Jedno je červené, druhé zelené, tretie žlté. Najradšej mám zelené autíčko – moje najobľúbenejšie. Mamička ich má tiež rada. Páči sa mi, keď sa mamička hrá so mnou a s autíčkami. Ona má najradšej červené autíčko. Dnes sedí na gauči a uprene hľadí do steny. Zelené autíčko vbehne na koberec. Červené ho nasleduje. Potom žlté. Bum! Lenže mamička to nevidí. Spravím to znovu. Bum! Mamička to stále nevidí. Vezmem si na mušku zelené autíčko pri jej nohách. Ono však vbehne pod gauč. Neviem ho dočiahnuť. Neviem prepchať ruku cez medzierku. Mamička to nevidí. Chcem späť zelené autíčko. Mamička je stále na gauči a uprene hľadí do steny. Mamička. Moje autíčko. Nepočuje ma. Mamička. Potiahnem ju za ruku, no ona sa zakloní a privrie oči. Teraz nie, Hlupáčik. Teraz nie, vraví. Zelené autíčko ostáva pod gaučom. Vždy je pod gaučom. Vidím ho, ale neviem ho dočiahnuť. Zelené autíčko je jemné na dotyk. Sú na ňom sivé chumáčiky a špina. Zelené autíčko je stratené. Stratené. Už nikdy sa s ním nebudem môcť hrať.

Otvorím oči a sen sa v skorom rannom svetle rozplynie. Dopekla, čo to bolo? Snažím sa rozpomenúť na blednúce fragmenty, no nevybavím si ani jeden.

Ako po iné rána, zabudnem na to, vyštverám sa z postele a zo šatne prispálni si vytiahnem čerstvo vypraté bežecké nohavice. Oceľová obloha vonku sľubuje dážď. Dnes nemám práve náladu na beh v daždi. Vydám sa teda hore do posilňovne, zapnem televízor kvôli raňajšiemu ekonomickému spravodajstvu a postavím sa na bežecký pás.

Rozmýšľam o dnešku. Okrem stretnutí nemám nič, len schôdzku s mojím osobným trénerom; Bastille je pre mňa vždy vítanou výzvou.

Možno by som mohol zavolať Elene?

Áno. Prečo nie. Koncom týždňa by sme mohli skočiť na večeru.

Lapám po dychu, zastavím bežecký pás a vojdem do sprchy. Začína sa ďalší nudný deň.

„Zajtra,“ zamumlem odchádzajúcemu Claudovi Bastillovi, ktorý stojí na prahu mojej kancelárie.

„Golf, Grey. Tento týždeň.“ Bastille sa na mňa zubí s istou dávkou jemnej arogancie; víťazstvom na golfovom ihrisku si je istý.

Keď sa zberá na odchod, zamračím sa. Jeho slová na rozlúčku mi sypú soľ do rán, pretože napriek môjmu nadľudskému vypätiu počas dnešného tréningu ma môj osobný tréner zničil. Bastille je jediným človekom, ktorý ma vie poraziť. Teraz to chce na dôvažok korunovať víťazstvom na golfovom ihrisku. Golf neznášam, lenže práve pri ňom sa robí biznis – veľa biznisu –, takže to tam s ním budem musieť vydržať. Aj keď to nerád priznávam, hra s Bastillom ma neustále posúva vpred.

Ako tak hľadím z okna na siluetu Seattlu, do podvedomia sa mi ako nezvaný hosť vkradne apatia. Mám rovnako bezvýraznú, ponurú náladu ako počasie. Dni sa mi zlievajú jeden do druhého, potreboval by som voľačo nové. Makal som celý víkend; medzi štyrmi stenami kancelárie cítim nepokoj. Nemal by som byť takýto, nie po zápasoch s Bastillom. Lenže – nepomôžem si.

Zvraštím obočie. Pichľavá pravda mi potvrdí, že jediné, čo ma v poslednom čase baví, je rozhodnutie poslať do Sudánu dve nákladné lode. Čo mi pripomenie, že Ros sa má dnes zastaviť kvôli číslam a logistike. Dopekla, čo ju mohlo zdržať? Skontrolujem si pracovný rozvrh a načiahnem sa po telefóne.

Dočerta! Musím pretrpieť interview pre vysokoškolský časopis WSU s tou neodbytnou slečnou Kavanaghovou. Prečo som len s týmto súhlasil?

Z celej duše nenávidím interview – bezduché otázky od zle informovaných závistlivcov, čo sa mi pokúšajú vŕtať v súkromí. A táto je dokonca študentka. Zazvoní mi telefón.

„Áno,“ zavrčím na Andreu, akoby ona za to mohla. Utešujem sa aspoň tým, že toto interview môžem ukončiť rýchlo.

„Prišla za vami slečna Anastasia Steelová, pán Grey.“

„Steelová? Očakával som Katherine Kavanaghovú.“

„Prišla slečna Anastasia Steelová, pane.“

Takéto zmeny nenávidím. „Uveďte ju.“

Pozrimeže… slečna Kavanaghová to nakoniec vzdala. Poznám jej otca Eamona, vlastní firmu Kavanagh Media. Už sme mali tú česť, javí sa mi ako šikovný vyjednávač a rozumný človek. Interview pre jeho dcéru je čosi ako láskavosť – túto službičku však v budúcnosti patrične využijem; niečo za niečo. Jedno však musím priznať – na jeho dcéru som bol trochu zvedavý, chcel som vedieť, či aj v tomto prípade jablko nepadlo ďaleko od stromu.

Trma-vrma pri dverách ma dvíha zo stoličky. Zbadám dlhú gaštanovú kader, bledučké plecia a hnedé topánky, ako sa mi hlava-nehlava rútia do kancelárie. Potlačím prirodzené podráždenie – ako môže byť niekto takýto nešikovný? – a pribehnem k dievčaťu, ktoré práve pristálo na zemi na všetkých štyroch. Uchopím ju za chudučké plecia a pomôžem jej vstať.

Jasné oči, v ktorých sa zračí zahanbenie, sa stretnú s mojím pohľadom. Ostanem ako prikovaný. Majú tú najneobyčajnejšiu farbu. Sú jemne modré, nevinné, a ja na stotinu sekundy nadobudnem príšerný pocit, že ma prekukli, že som pred nimi ako nahý. Je to obludná predstava, hneď ju teda zavrhnem.

Dievča má sladkú tváričku, červená sa ako nevinná bledá ružička. Preletí mi hlavou, či jej pokožka je všade takáto bezchybná a ako by mohla vyzerať po trstenici.

Dočerta.

Zapudím nemiestne myšlienky; ich priamočiarosť ma znepokojí. Čo si, dopekla, myslíš, Grey? Je predsa príliš mladá. Dievča sa na mňa zadíva. Odolám, oči nevyvrátim. Presne tak, bejby, je to len tvár, len maska. Musím z nej vyhnať ten obdivný pohľad. Patrične si to však užijem!

„Slečna Kavanaghová. Som Christian Grey. Ste v poriadku? Sadnete si?“

Znovu sa rovnako začervená. Keď sa spamätá, lepšie sa jej prizriem. Celkom atraktívne dievča – útla, bledá, s hustými vlasmi, ktoré jej len tak-tak že nevylezú z gumičky.

Navyše, je brunetka.

Áno, je atraktívna. Podávam jej ruku, ona sa začína zadŕhavo, vehementne ospravedlňovať, vkladá svoju dlaň do mojej. Má chladivú, mäkkú pokožku, ale rukou mi potrasie prekvapivo rázne.

„Slečna Kavanaghová sa necíti dobre, a tak poslala mňa. Dúfam, že vám to nevadí, pán Grey.“ Má tichý hlas, je v ňom váhavý nádych muzikálnosti, rýchlo klipká očami, až sa jej zachvejú mihalnice.

Keď si spomeniem na jej skutočne ťarbavý vpád do kancelárie, nedokážem v hlase ovládať pobavenie. Pýtam sa jej, kto je.

„Anastasia Steelová. Študujem anglickú literatúru s Kate, teda… s Katherine… teda… so slečnou Kavanaghovou na WSU vo Vancouveri.“

Žeby hanblivá knihomoľka? Vyzerá na to: nie práve najlepšie oblečená – tenkú postavu si zakryla beztvarým svetrom, hnedou zvonovou sukňou a praktickými, lež nevzhľadnými topánkami. Má toto dievča vôbec zmysel pre štýl? Nervózne sa obzerá po kancelárii a ja musím s istou dávkou irónie konštatovať, že jej oči padajú na všetko okrem mňa. Dobre sa pri tom zabávam.

Ako len môže byť táto mladá žena novinárkou? Veď vôbec nepôsobí rozhodne. Vyzerá popletene, nevýrazne, akoby nemala vlastnú vôľu. Zaskočený nevhodnými úvahami pokrútim hlavou. Dumám, či je prvý dojem až taký rozhodujúci. Zašomrem niečo banálne, ponúknem jej stoličku, potom si všimnem, ako sa so záujmom rozhliada po obrazoch v kancelárii. Skôr než som schopný zastaviť sa, začnem jej ich popisovať.

„Od miestneho umelca. Volá sa Trouton.“

„Sú nádherné. Robia z bežnej veci niečo výnimočné,“ povie zasnene, stratená v úžasnej, vycibrenej tvorbe majstra Troutona.

Má jemný profil – dohora zdvihnutý noštek, mäkké plné pery –, jej slová dokonale vyjadrujú moje pocity. Robia z bežnej veci niečo výnimočné.

Trefný postreh. Slečna Steelová je bystrá.

Súhlasím s ňou, fascinuje ma, ako ju opäť zaplaví červeň. Ako si sazatiaľ z veľkej tašky vyťahuje dokrčené hárky papiera a digitálny diktafón. Robí to príšerne nešikovne, dva razy sa jej tie prekliate hárky rozsypú po konferenčnom stolíku z Bauhausu. Je mi jasné, že to robí prvýkrát, no z nejakého dôvodu, na ktorý neviem prísť, sa mi to vidí zábavné. Za normálnych okolností by ma jej neohrabanosť poriadne podráždila, teraz však len skryjem úsmev za ukazovák a odolám túžbe poukladať jej rozhádzané hárky papiera.

Ako sa s tým i naďalej morduje a stále viac a viac sa červená, napadne mi, že by som jej motorické schopnosti mohol vylepšiť jazdeckým bičíkom. Ak sa správne použije, môže zachrániť aj tých najnervóznejších. Neprístojné myšlienky spôsobia, že sa na stoličke pomrvím. Hodí po mne očkom a zahryzne si do plnej, mäkkej pery.

Prezmilovaniebožie! Ako som si len všimol jej zvodných úst!

„P-Prepáčte, nie som zvyknutá toto robiť.“

Všimol som si, bejby, lenže v tomto momente je mi to celkom fuk – neviem sa ti vynadívať na ústa.

„Nemusíte sa ponáhľať, slečna Steelová.“ Potrebujem čas, aby som odohnal nekalé myšlienky.

Grey… prestaň, hneď a zaraz prestaň.

„Nevadilo by vám, keby som si vaše odpovede nahrávala?“ pýta sa, jej tvár je úprimná, plná očakávania.

Chce sa mi smiať. „A to sa ma pýtate teraz, keď ste sa už toľko natrápili s prípravou diktafónu?“

Zaklipká očami, má ich veľké, stratené v okamihu, a mňa zaplaví neznámy pocit viny.

Prestaň byť hnusný, Grey. „Nie, nevadí mi to.“ Nechcem niesť zodpovednosť za ďalší smutný pohľad.

„Povedala vám Kate, teda… slečna Kavanaghová, o aké interview ide, pre koho bude?“

„Áno. Povedala mi, že sa objaví v promočnom výtlačku vysokoškolského časopisu, pretože na tohtoročnej promočnej oslave budem mať príhovor ja.“ Prečo som len, dopekla, súhlasil s takouto akciou? To by som rád vedel. Sam z oddelenia vzťahov s verejnosťou mi vraví, že Katedra environmentálnej vedy na WSU potrebuje publicitu na prilákanie ďalších financií k už existujúcemu grantu, čo dostali odo mňa. No a Sam spraví všetko preto, aby to bolo v médiách patrične zviditeľnené.

Slečna Steelová opäť zaklipká očami, ako keby to bola pre ňu novinka – zdá sa, že nesúhlasí. Čo sa vôbec dopredu nepripravila na interview? Toto by predsa mala vedieť. Pri pomyslení na jej nepripravenosť mi tuhne krv v žilách. Je to… nie je to príjemné zistenie. Takéto voľačo neočakávam od niekoho, kto ma okráda o čas.

„Dobre teda. Mám zopár otázok, pán Grey.“ Zastrčí si za ucho pramienok vlasov, preruší moje podráždenie.

„Áno, myslel som si, že budete mať,“ poviem stroho. Nech sa hanbí. Presne to aj poslušne spraví, potom sa vystrie, vyrovná si útle plecia a ide na vec. Nahne sa dopredu, stlačí patričný gombík diktafónu, a keď sklopí zrak a pozrie sa na dokrčené poznámky, zvraští obočie.

„Ste veľmi mladý na to, akú ríšu ste už vybudovali. Za čo vďačíte takému obrovskému úspechu?“

Hm, verím, že má naviac. Aká nudná otázka. Ani štipka nápaditosti. Som sklamaný. Vytiahnem obvyklú odpoveď o tom, že pre mňa pracujú výnimoční ľudia, ľudia, ktorým dôverujem – ak teda vôbec niekomu dôverujem –, a ktorým aj dobre platím, bla, bla, bla… Viete, slečna Steelová, je nad slnko jasnejšie, že som vynikajúci v tom, čo robím. Pre mňa je to malina. Kupujem upadajúce, zle riadené firmy a dávam ich do poriadku.

Niektoré z nich si potom nechám, alebo – ak sú skutočne na kolenách – zbavím ich existujúcich aktív a predám záujemcovi, čo dá najväčšiu ponuku. Ide o to, aby som rozpoznal tieto dve alternatívy. Všetko závisí od toho, kto je vo vedení. Ak máte uspieť v biznise, potrebujete schopných ľudí, no a ja viem ľudí odhadnúť lepšie než ktokoľvek iný.

„Možnože máte len šťastie,“ povie tíško.

Čože – že vraj mám len šťastie? Zasiahne ma vlna podráždenia. Že vraj mám len šťastie?! A to si ako dovolí? Pôsobí skromne a nenápadne, ale takáto otázka? Nikdy mi nik nepovedal, že by som za toto všetko mohol vďačiť šťastene. Ťažká práca, výber ľudí, ich dôsledná kontrola, a ak treba, opätovné previerky personálu. Keď sa napokon ukáže, že na to niekto nemá, dostane padáka. Takto to robím a robím to dobre. Nemá to nič spoločné so šťastím! Dobrá drzosť – dopekla… Aby som sa popýšil vlastnou erudovanosťou, zacitujem slová Andrewa Carnegieho, priemyposlaním vedenia.“

„Pôsobíte, akoby ste boli posadnutý kontrolou ľudí,“ povie. Myslí to smrteľne vážne.

Dopekla, to si ako dovolí? Možnože ma má naozaj prekuknutého.

Moje stredné meno, srdiečko, je „kontrola“.

V snahe zastrašiť ju jej venujem divý pohľad. „No, viete, slečna Steelová, kontrolu uplatňujem vo všetkých oblastiach života.“ A rád by som ju uplatnil aj v tvojom prípade. Práve tu a práve teraz.

Po tvári sa jej znovu rozleje zvodná červeň, znovu si zahryzne do pery. Rapocem ďalej, snažím sa odviesť vlastnú pozornosť od jej úst.

„Okrem toho – ak sa máte vo vlastných tajných meditáciách uistiť, že ste stvorená ku kontrole vecí, získate obrovskú moc.“

„Cítite, že máte obrovskú moc?“ pýta sa mäkko, priam chlácholivo, lenže nadvihne jemné obočie a mne je jasné, že sa mi chce dostať pod kožu. Vari ma chce naschvál zahnať do kúta? Nie je mi celkom jasné, či ma vytáčajú jej otázky, jej postoj, alebo skôr fakt, že sa mi páči. Moje podráždenie stúpa.

„Zamestnávam viac než štyridsaťtisíc ľudí. To je veľká zodpovednosť, slečna Steelová. Ak chcete, nazvite to mocou. Ak by som sa, napríklad, rozhodol, že ma už viac nezaujíma telekomunikačný biznis a predám ho, dvadsaťtisíc ľudí sa asi po mesiaci dostane do problémov so splácaním pôžičky.“

Pri tejto odpovedi otvára ústa. Tak, vidíš. Pocmúľaj si peru, bejby. Cítim, ako sa mi vracia stratená rovnováha.

„Nemusíte sa zodpovedať podnikovej rade?“

„Svoj podnik vlastním. Nie, nemusím sa zodpovedať podnikovej rade.“ Toto by teda mala vedieť.

„Máte koníčky?“ rýchlo pokračuje, moju reakciu zvláda dobre. Vie, že ma vytočila. Ja však vôbec netuším, prečo mi to robí dobre.

„Mám rôzne koníčky, slečna Steelová. Veľmi rôznorodé koníčky.“ Hlavou mi preblesnú obrazy slečny Steelovej v istých pozíciách v mojej herni: priviazaná ku krížu, roztiahnutá na posteli s nebesami, rozpleštená pod korbáčom. A čuduj sa svete – slečna Steelová sa opäť červená. Presne tak, ako to vie len ona. Jej prirodzená obrana?

„Keď teda toľko pracujete, ako oddychujete?“

„Ako oddychujem?“ Z jej pekných, cudných ústočiek tie slová vyznievajú čudne, ale je to zábavné. Okrem toho – kedy už len ja mám čas na oddych? Nemá ani páru, čo robím. Lenže znovu sa na mňa pozrie veľkými nevinnými očami a na moje prekvapenie sa pristihnem, že o jej otázke skutočne uvažujem. Ako oddychujem? Plachetnice, lietanie, trtkanie…
Testujem hranice atraktívnych brunetiek ako ona, uzemňujem ich… Pri pomyslení na tieto záležitosti sa v kresle pomrvím. Aj tak jej odvetím bez problémov, len vynechám zopár obľúbených koníčkov.

Foto: Albatros Media, blog.eljamesauthor.com


Zdielať

About Author

Leave A Reply

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.