Majster právnických trilerov. Rozprávač par excellence. Jeden z najobľúbenejších spisovateľov na svete. Fanúšikovia Johna Grishama čakajú netrpezlivo na každý jeden jeho kúsok a dnes sa tí slovenskí dočkali. Vychádza kniha, ktorú mnohí označujú za to najlepšie, čo Grisham za posledné roky napísal.
Nový právnický triler majstrovského rozprývača Johna Grishama.
John Grisham má novú hrdinku, ktorá vás rozhodne prekvapí. A jeho Tajomstvo Gray Mountain vás určite strhne atmosférou a skvelým príbehom.
V roku 2008 americké megafirmy hromadne prepúšťajú, aby sa udržali nad vodou aj počas finančnej krízy. Mladá právnička Samantha Koferová však s výpoveďou dostane aj netradičnú ponuku – ak príjme prácu v neziskovej organizácii, po roku sa môže vrátiť. A tak nedobrovoľne odchádza do virgínskeho mestečka Brady, ďaleko od Washingtonu a New Yorku, kde doteraz žila.
Nový právnický triler majstrovského rozprávača Johna Grishama.
Samantha sa ocitá vo svete ovládanom veľkými banskými spoločnosťami, ktoré rozhodujú o bytí a nebytí tamojších obyvateľov, dozvedá sa o ich nekalých praktikách a bezohľadnom drancovaní prírody. Nelegálne skládky uhoľného kalu, ekologické katastrofy, úmrtia, to je len zlomok hrôzy, ktorú majú tieto spoločnosti na svedomí. Šanca na zastavenie ich činnosti či odškodnenie postihnutých rodín je mizivá. Samantha sa postupne stáva stredobodom pozornosti pochybných indivíduí najatých banskou spoločnosťou. Do hry vstupujú usvedčujúce dokumenty – ukradnuté materiály s citlivými informáciami – a situácia sa vyostruje. O život prichádzajú ďalší nevinní.
„Grisham napísal jeden zo svojich najlepších právnických trilerov za dlhé roky,“ vychvaľuje novinku Tajomstvo Gray Mountain prestížna agentúra Associated Press. „Vynikajúci ponor do malomestskej politiky, miestna záhada, ale predovšetkým skvelá nová hrdinka Samantha Koferová.“
Samantha môže pomôcť skutočným ľuďom so skutočnými problémami. Po prvý raz v kariére pripravuje žalobu, vstupuje do súdnej siene, dostáva nesprávneho sudcu a miestni sa jej vyhrážajú. Mestečko Brady totiž skrýva svoje tajomstvá, ako skoro každé mesto…
„Grishamova kniha je spaľujúcim pohľadom do sveta banských spoločností,“ napísal v obsiahlej recenzii The Washington Post.
S touto knihou hráte o 201 super cien.
Viac na www.topkrimi.sk.
„Písanie tejto knihy som si naozaj užíval, hoci som vedel, ako sa skončí,“ povedal John Grisham na margo množstva pochvalných recenzií a ohlasov čitateľov, ktorí ho zasypali reakciami typu „užívali sme si knihu Tajomstvo Gray Mountain“.
Začítajte sa do novinky Johna Grishama:
1
Najhoršie bolo čakanie – neistota, nespavosť, žalúdočné vredy. Spolupracovníci sa navzájom ignorovali, skrývali sa za zatvorenými dverami. Sekretárky a koncipienti šírili klebety, ale uhýbali pritom očami. Všetci žili v ustavičnom napätí a v duchu sa pýtali: Kto bude ďalší? Partneri, najvyšší šéfovia, boli v šoku a odmietali akýkoľvek styk s podriadenými. Čochvíľa mohol prísť príkaz, aby sa ich zbavili.
Klebety boli kruté. Desiatich právnikov z procesného prepustili – v skutočnosti iba siedmich. Celé oddelenie nehnuteľností aj s partnermi zrušili – pravda. Osem partnerov z protimonopolného prešlo do inej firmy – nepravda, aspoň zatiaľ.
Atmosféra bola taká neznesiteľná, že Samantha pri každej možnej príležitosti odchádzala z budovy a pracovala na laptope v kaviarňach na dolnom Manhattane. V jeden pekný deň – desiaty od krachu Lehman Brothers – sedela na lavičke v parku a hľadela na vysokú budovu s adresou Broad Street 110. Hornú polovicu si prenajala najväčšia právnická firma na svete Scully a Pershing. Jej firma, aspoň zatiaľ, lebo budúcnosť bola neistá. Dvetisíc právnikov v dvadsiatich krajinách, z toho tisíc v New Yorku, na tridsiatom až šesťdesiatom piatom poschodí . Koľkí z nich majú zajačie úmysly? Samantha nemala ani potuchy, ale určite nebola sama. Najväčšia právnická firma na svete sa rýchlo scvrkávala a jej konkurenti takisto. Veľká právnická, ako ju prezývali, podľahla panike a s ňou aj hedgeové fondy, investičné banky, komerčné banky, poisťovacie spoločnosti, Washington a tak ďalej, až po obchodníkov kdesi na Main Street.
Desiaty deň prešiel bez krviprelievania, jedenásty tiež. Dvanásty deň priniesol iskričku nádeje, keď Samanthin kolega Ben prišiel so správou, že londýnsky trh s úvermi sa trochu uvoľnil. Nakoniec sa našli peniaze na pôžičky. Neradovali sa dlho, lebo už na sklonku popoludnia to nebola pravda. A tak čakali.
Oddelenie obchodovania s nehnuteľnosťami v Scully a Pershing viedli dvaja partneri. Jeden nemal ďaleko do dôchodku, toho už vykopli. Druhý bol Andy Grubman, štyridsaťročný právnik, ktorý jakživ nevidel súdnu sieň zvnútra. Ako partner mal peknú kanceláriu s výhľadom na rieku Hudson, ktorú si nevšímal už roky. Na polici za stolom a v strede súkromnej steny slávy mal zbierku miniatúrnych mrakodrapov. „Moje budovy“, hovorieval. Vždy keď dokončili stavbu, objednal si u sochára presné repliky v malom a veľkoryso nimi obdarúval členov „svojho tímu“. Samantha ich za tri roky nazbierala šesť a viac ich asi nebude.
„Sadnite si!“ prikázal im, keď zatváral dvere. Samantha si sadla na stoličku vedľa Bena a Izabelle. Všetci traja si skúmavo obzerali topánky a vyčkávali. Samantha pocítila nutkanie chytiť Bena za ruku ako vydesený odsúdenec pred popravou. Andy sa usadil v kresle, nepozrel im do očí, akoby chcel mať tú vec rýchlo z krku, a stručne zrekapituloval situáciu, v akej sa firma ocitla.
„Ako viete, pred dvoma týždňami sa položila banka Lehman Brothers.“
Nehovor, Andy! Finančná a úverová kríza dohnala svet na pokraj katastrofy a všetci to vedeli. Lenže Andy nikdy nevynikal originálnosťou.
„Máme rozbehnutých päť projektov, ktoré financovala banka Lehman. Dlho som sa rozprával s majiteľmi, ale všetci piati od toho dávajú ruky preč. Mali sme vo výhľade ešte tri projekty, dva financované Lehman Brothers, jeden Lloydʼs… nuž, všetky úvery sú zmrazené. Bankári zaliezli do bunkrov a boja sa požičať čo len cent.“
Jasné, Andy, vieme. Boli toho plné noviny. Ukonči to už, nech sa netrápime.
„Včera sa zišla správna rada a prijala opatrenia. Tridsať zamestnancov, ktorí tu pracovali len rok, prepustia; niektorým ukončia pracovný pomer okamžite, iným neskôr. Všetci noví odchádzajú. Dedičské zrušili. Nehovorí sa mi to ľahko, ale aj naše oddelenie sa ocitlo na kláte. Končíme. Ktovie, kedy začnú majitelia zase stavať, ak vôbec začnú. Firma nie je ochotná držať vás ďalej na výplatnej listine, keď svet čaká na uvoľnenie úverov. Dofrasa, možno príde veľká kríza. Toto je pravdepodobne len prvé kolo úsporných opatrení. Ľutujem, naozaj ma to mrzí.“
Prvý sa ozval Ben: „Takže nás prepustia?“
„Nie. Bojoval som za vás. Najprv vám chceli dať výpoveď. Nemusím pripomínať, že sme najmenšie oddelenie vo firme a momentálne zrejme najviac postihnuté. Nahovoril som ich na takzvané dočasné prerušenie práce. Odídete, ale neskôr sa možno vrátite.“
„Možno?“ spýtala sa Samantha. Izabelle si utrela slzu, ale držala sa.
„Áno, je to jedno veľké možno. V tejto chvíli nič nie je isté, Samantha. Všetci sme ako psy, čo naháňajú vlastný chvost. O pol roka môžeme stáť v rade na polievku. Videli ste staré fotky z 1929.“
No tak, Andy, stáť v rade na polievku? Ako partner si vlani zarobil 2,8 milióna dolárov, čo je priemer vo firme, ktorá bola, mimochodom štvrtá, pokiaľ ide o čistý príjem na partnera. A ani štvrté miesto jej nebolo dosť dobré, no potom skrachovala banka Lehman Brothers, banka Bear Stearns sa ocitla v kríze a hypotéková bublina praskla. Štvrté miesto zrazu nevyzeralo až tak zle, aspoň pre niektorých.
„Čo znamená dočasné prerušenie práce?“ chcel vedieť Ben.
„Máme pre vás návrh: Ďalších dvanásť mesiacov budete zamestnancami firmy, ale nedostanete výplatu.“
„Milé,“ zamrmlala Izabelle.
Andy jej nevenoval pozornosť a pokračoval: „Zostane vám zdravotné poistenie, ale iba pod podmienkou, že pôjdete na stáž do neziskovky. Na osobnom už chystajú zoznam vhodných organizácií. Čiže, choďte, venujte sa dobročinnosti, zachráňte svet, dúfajte, že ekonomika sa spamätá – a o rok, ktorý sa vám zaráta do praxe, sa môžete vrátiť. Nie do toho istého oddelenia, ale firma vám nájde miesto.“
„A máme záruku, že nás zamestnajú po skončení dočasného prerušenia práce?“ spýtala sa Samantha.
„Nie, nič nie je zaručené. Úprimne, nikto dnes nedokáže predpovedať, čo bude o rok. Sme uprostred volebnej kampane, Európa je na ceste do pekla, Číňania si trhajú vlasy, banky krachujú, trhy sa rúcajú, nikto nestavia ani nenakupuje. Vyzerá to ako koniec sveta.“
V Andyho kancelárii sa rozhostilo ťaživé ticho, všetkých zdrvila predstava blížiaceho sa konca sveta. Nakoniec sa ozval Ben: „Aj teba to postihlo, Andy?“
„Nie, preložili ma do daňového. Chápete to? Neznášam daňovníctvo, ale musel som sa rozhodnúť – buď daňové, alebo taxikárčenie. Mám diplom z daňovníctva, preto si asi povedali, že ma tu nechajú.“
„Blahoželám,“ utrúsil Ben.
„Mrzí ma to.“
„Nie, vážne. Teším sa za teba.“
„O mesiac môžem byť na dlažbe. Ktovie.“
„Kedy máme odísť?“ spýtala sa Izabelle.
„Ihneď. Postup je nasledovný: podpíšete dohodu o dočasnom prerušení práce, zbalíte si veci, vypracete stoly a odídete. Osobné vám pošle emailom zoznam neziskoviek a všetky potrebné formuláre. Mrzí ma to.“
„Prestaň s tým!“ vyhŕkla Samantha. „Slová nič nezmenia.“
„Pravda, ale mohlo to byť oveľa horšie. Väčšine vašich kolegov neponúkli ani dočasné prerušenie. Prepustia ich, a hotovo.“
„Prepáč, Andy,“ ospravedlnila sa Samantha. „Ale nie je nám ľahko.“
„To nič, chápem. Máte právo hnevať sa a byť nervózni. Pozrite sa na seba – vyštudovali ste právo na najprestížnejších univerzitách, a teraz vás vyvedú z budovy ako nejakých zlodejov. Prerušili vám prácu ako robotníkom vo fabrike. Je to hrozné, jednoducho hrozné. Niektorí partneri navrhli, že si znížia plat o polovicu, aby tomu zabránili.“
„Stavím sa, že ich nebolo veľa,“ poznamenal Ben.
„Nie. Obávam sa, že ich bolo veľmi málo. Ale rozhodnutie už padlo.“
Žena v čiernom nohavicovom kostýme s čiernou kravatou stála pri stene oddeľujúcej priestor, o ktorý sa Samantha delila s ďalšími tromi vrátane Izabelle. Ben bol v susednej miestnosti. Žena so sileným úsmevom povedala: „Som Carmen. Potrebujete pomoc?“ Držala prázdnu kartónovú škatuľu bez označenia, aby nikto nevedel, že firma Scully a Pershing v nej skladuje veci, čo zostali po zamestnancoch, ktorým dočasne prerušili prácu alebo dali výpoveď.
„Nie, ďakujem,“ odpovedala zdvorilo Samantha. Mohla odseknúť, mohla byť aj nepríjemná, ale Carmen si len robila svoju prácu. Samantha otvárala zásuvky a vyberala z nich osobné veci. V jednej našla spisy a spýtala sa: „Čo s nimi?“
„Ostanú tu,“ povedala Carmen a pozorne sledovala každý Samanthin pohyb, aby nebodaj neukradla niečo cenné. V skutočnosti všetko, čo malo nejakú hodnotu, bolo v počítačoch – v osobnom počítači, ten používala v kancelárii, a v laptope, bez ktorého sa nepohla ani na krok. Laptop patril firme. Aj ten musela nechať v kancelárii. Mohla sa ku všetkému dostať zo svojho súkromného laptopu, ale vedela, že už zmenili prístupový kód.
Ako námesačná vyprázdnila zásuvky a odložila šesť miniatúrnych mrakodrapov, hoci si predtým myslela, že ich hodí do koša. Prišla Izabelle a tiež vyfasovala kartónovú škatuľu. Osadenstvo kancelárie – právnici, sekretárky, koncipienti – malo zrazu plné ruky práce inde. Zrodilo sa nové pravidlo – keď si niekto balí veci, treba mu dopriať pokoj. Nijakí svedkovia, nijaké zízanie, nijaké lúčenie.
Izabelle mala opuchnuté a sčervenené oči, asi si bola poplakať na toalete. Zašepkala: „Zavolaj. Večer by sme mohli zájsť na drink.“
„Jasné,“ prikývla Samantha. S napchatou kartónovou škatuľou, aktovkou a kabelkou vypochodovala na chodbu, a ani sa neobzrela. Nasledovala Carmen k výťahu na štyridsiatom ôsmom poschodí. Kým čakali, nerozhliadla sa naposledy okolo seba. Dvere sa otvorili a kabína bola, chvalabohu, prázdna. „Vezmem vám to,“ ponúkla sa Carmen a ukázala na objemnú škatuľu. „Netreba,“ povedala Samantha a vošla do výťahu. Carmen stisla tlačidlo do haly. Prečo ju vlastne eskortujú z budovy? Čím dlhšie o tom rozmýšľala, tým bola nahnevanejšia. Bolo jej do plaču, mala sto chutí kričať, ale zo všetkého najviac chcela zavolať matke. Výťah zastal na štyridsiatom treťom a nastúpil elegantný mladý muž. Pred sebou držal takú istú škatuľu, cez plece mal prevesenú veľkú tašku a pod pazuchou zvieral koženú aktovku. Na tvári sa mu zračil výraz ohromenia, strachu a nechápavosti. Samantha ho poznala z videnia. To je teda firma. Je taká obrovská, že zamestnanci musia mať na vianočnej párty menovky. Za mladíkom nastúpil ďalší člen firemnej bezpečnostnej služby, a keď si všetci našli miesto, Carmen znova stisla tlačidlo. Samantha uprene hľadela na dlážku, odhodlaná neprehovoriť, aj keby ju niekto oslovil. Na tridsiatom deviatom výťah znova zastavil a nastúpil pán Kirk Knight, študoval čosi na mobile. Len čo sa zatvorili dvere, rozhliadol sa, uvidel dve kartónové škatule a stuhol. Knight bol starší partner v oddelení fúzií a akvizícií a člen správnej rady. Zoči-voči dvom svojim obetiam naprázdno preglgol a zadíval sa na dvere. Potom zrazu stisol tlačidlo s číslom 28.
Samantha bola príliš otupená, aby mu vynadala. Jej spolutrpiteľ mal zatvorené oči. Výťah zastal a pán Knight rýchlo vystúpil. Keď sa dvere zatvorili, Samantha si spomenula, že firma má prenajaté tridsiate až šesťdesiate piate poschodie. Prečo Knight tak náhle vystúpil na dvadsiatom ôsmom? Ako keby to nebolo jedno.
Carmen ju odprevadila cez halu k dverám na Broad Street. „Je mi to ľúto,“ zamrmlala, ale Samantha neodpovedala. Naložená ako mulica vyšla na chodník a kráčala nevedno kam. Potom si spomenula na novinové fotografie zamestnancov Lehman Brothers a Bear Stearns, opúšťajúcich svoje kancelárie s plnými škatuľami, akoby im horelo za pätami a chceli si zachrániť život. Na jednej veľkej farebnej fotke v Times zachytili maklérku z Lehman Brothers, stála bezmocne na chodníku a po lícach sa jej kotúľali slzy.
Lenže to boli staré správy a Samantha nevidela nijaké fotoaparáty. Na rohu Broad a Wall Street postavila škatuľu na chodník a počkala na taxík.
