Niekedy spravodlivosť ťahá za kratší koniec. A občas si treba počkať roky, či dokonca desaťročia, kým sa spravodlivosti učiní zadosť.
Medzi komplikované a najdiskutovanejšie justičné prípady v dejinách Slovenska patrí určite Kauza Cervanová. V 70.rokoch bola brutálne znásilnená a zavraždená mladá študentka Ľudmila. V roku 1982 súd za tento čin odsúdil siedmich Nitranov. Niektorí z nich svoju vinu v priebehu vyšetrovania priznali. Neskôr však dvaja priznanie odvolali ako vynútené. S tým, že boli obeťou komunistického režimu…
Ako to bolo naozaj? Čo na to hovorí nová kniha s názvom Kauza Cervanová?
Knihu napísal ex-novinár a SIS-kár Peter Tóth, ktorý už má na svojom konte dve pozoruhodné knihy: Krycie meno Bežec a Komando 52.
Kauza Cervanová je opäť strhujúce čítanie, pretože o prípade sa hovorí dodnes. Aj 40 rokov od spáchania vraždy. Časť verejnosti a médií totiž považovalo odsudzujúci rozsudok za justičný omyl. Ďalší nikdy neverili, že by boli vrahovia „obeťami komunistického režimu“.
Presne tak, ako autor knihy Peter Tóth.
K napísaniu knihy sa dostal tak, že ho oslovil bývalý riaditeľ SIS Vladimír Mitro a zoznámil ho so sudcom. S jeho prispením sa začal oboznamovať s dovtedy existujúcim materiálom k prípadu zavraždenej. „Nikdy som neuveril, že vrahovia sú obete komunistického režimu,“ povedal Peter Tóth, ktorý v knihe použil citáty z vyšetrovacieho i súdneho spisu, ako aj zo súvisiacich kriminalistických a spravodajských operácií. Okrem nevyhnutných gramatických úprav ostali v záujme zachovania autenticity a dokumentárnej vernosti všetky citované pasáže v znení, v akom boli zachytené v jednotlivých písomnostiach.
Ku knihe Kauza Cervanová je priložené aj DVD s dosiaľ nedostupnými dokumentmi z vyšetrovania, sledovania vrahov a ich spojencov, fotografiami či zvukovým záznamom výpovede jedného z vrahov Ľudmily Cervanovej.
Za tento brutálny čin odsúdili siedmich Nitranov.
Dodnes prežívam utrpenie svojej dcéry…
Ľudmila Cervanová
„Ako matka zavraždenej Ľudmilky Cervanovej som 39 rokov chránila svoje dieťa všetkými silami, písala, chodila, zhromažďovala všetky dôkazové materiály týkajúce sa jej vraždy,“ píše v predhovore knihy Kauza Cervanová mama zavraždenej Margaréta Cervanová. „Bola som nútená vo dne v noci sa obracať na občanov o pomoc, ďakovala som za všetko, čo pre mňa urobili, chránila som svoje dieťa z obavy, že vrahovia ovplyvnia verejnosť.
Nie som ani novinárka, ani spisovateľka. Som iba matka, ktorá milovala a stále miluje svoju stratenú dcéru Ľudku, ktorá neustále počuje jej zúfalé volanie o pomoc, ktorá vo svojej mysli prežíva jej utrpenie od únosu až po jej posledné vydýchnutie. Utrpenie, ktoré jej v noci z 9. na 10. júla 1976 pripravilo sedem násilníkov.
Každý deň začínam tým, že pred obrazom svojej umučenej dcéry zapálim malú lampičku, neraz sa zahľadím do plameňa a náhle vyskočím, aby som sa ponáhľala na pomoc svojmu dievčatku a zachránila ho, ale keď si uvedomím nezmeniteľnú realitu, bezmocne klesnem na stoličku.
Každý piatok prežívam posledné hodiny svojho dieťaťa a zároveň hodiny jeho nevýslovného utrpenia, stále putujem s ním po jeho strastiplnej ceste plnej bolesti až k niekdajšiemu jazierku v Kráľovej pri Senci, nad ktorým som neraz stála a hľadela na miesto, kde sedem chladnokrvných vrahov surovo potápalo hlavu môjho dieťaťa pod vodu tak dlho, až z nej vyprchal život.
Prišiel konečne čas, keď sa našiel niekto, kto ma odbremenil, kto je podrobne znalý prípadu Cervanová a ujal sa spracovať ho podrobne s konečnou platnosťou, nezmeniteľne… Každá jedna veta zachytená v tejto knihe je prežívaným utrpením Ľudmily Cervanovej až do jej posledného vydýchnutia…“
Kauza Cervanová. Mediálne manipulácie a podvody
Kniha Kauza Cervanová + DVD
Kauza Cervanová sa dá čítať ako detektívny príbeh, kriminalistické skriptá, či ako svedectvo o jednom spletitom prípade. „Je to príbeh, ktorý má niekoľko vrstiev,“ vysvetľuje autor Peter Tóth. „Ako bývalého novinára ma veľmi zaujíma štrukturálna stránka toho, ako vznikajú mediálne manipulácie, tie podvody, ktoré sú nám servírované ako pravdy.“
Tóth sa popasoval s obrovským množstvom materiálov (asi 30.000 strán písomností).
„Myslím si, že to bude nové čítanie aj pre tých vrahov. Sú tam dokonca také okolnosti, ktoré ani im nie sú známe. Som zvedavý teda, aká bude reakcia verejnosti,“ dodal sudca Juraj Kliment.
Na krst knihy Kauza Cervanová prišiel aj minister vnútra Robert Kaliňák. „Aj ja som bol mimoriadne znepokojený z toho, ako dokážu médiá zneužiť celú situáciu, že sú schopné dokonca oslobodiť spod takej tej ľudskej obžaloby regulárnych vrahov a tí dokonca stratia natoľko svedomie, že im to nie je hlúpe voči matke obete alebo voči obeti samotnej takýmto spôsobom robiť z toho verejnú propagandu,“ komentoval pre TASR prípad. Ten sa Kaliňáka dokonca dotýkal ako právnika, keďže sa mu venoval ešte počas štúdia, keď sa kauza znovu otvárala. „Je to zrkadlo pre tých, ktorí zabudli vo svojej novinárskej praxi hľadať vždy argumenty aj z jednej aj z druhej strany,“ dodal minister.
Ako našli zavraždenú študentku…
Prečítajte si úryvok z knihy Kauza Cervanová – ako našli zavraždenú Ľudmilu:
Tento už postarší pán, ktorý sa narodil 11. júna 1914, len mesiac a pol pred vypuknutím prvej svetovej vojny, mal vo zvyku postáť si na moste a pozorovať vodný tok. Rieka občas naplavila na skalu neďaleko Malého Krmeša kusy dreva a dosky. On ich potom zbieral a použil ako kurivo. Aj tentoraz bol na veľkom kameni zachytený nejaký predmet. Najprv sa domnieval, že je to peň. Keď lepšie zaostril, všimol si, že z vody vytŕčajú v smere toku riečky dva biele body, časť pozorovaného objektu bola pod vodou a horná časť, ktorá bola bližšie k brehu, bola pokrytá naplavenou trávou. Jozef Vrbovský zavolal na suseda Jána Slávika, aby na chvíľu prestal s kosením ďateliny a išiel sa z mosta pozrieť na zaujímavý úkaz. Podľa Slávika bol na kameni zachytený kus dreva, no Vrbovský tvrdil, že by to mohol byť človek. Obaja teda zišli z mosta na hrádzu, aby si zblízka prezreli ten záhadný útvar.
To, čo Vrbovský so Slávikom objavili, bolo mŕtve ľudské telo. Tie dva svetlé body boli ľudské kolená. Horná časť tela bola zakrytá naplavenou trávou a niekde v oblasti hlavy bol na nej usadený roj múch. Spod prikrytého trupu trčali nahé, roztiahnuté nohy, chodidlami zapreté o kameň.
Nočný strážnik Jozef Vrbovský povedal susedovi Jánovi Slávikovi, aby postrážil nehybné telo, a kým sa vráti, ničoho sa nedotýkal. On sám išiel vyhľadať predsedu Miestneho národného výboru Michala Dolinského. Našiel ho doma. Povedal mu, že v Čiernej vode našiel mŕtvolu, a požiadal ho, aby o tomto náleze informoval políciu. Predseda Dolinský privolal mužov zákona a spolu s činorodým Vrbovským išiel k brehu Čiernej vody, kde sa už medzičasom zhromaždil hlúčik zvedavých dedinčanov. Približne po polhodine prišli na miesto nálezu aj príslušníci Verejnej bezpečnosti z Galanty a začali vykonávať prvé vyšetrovacie úkony. Jozef Vrbovský pozoroval ich prácu, keď vytiahli mŕtvolu z vody, a videl, že ide o ženu a od pol pása je celá nahá. Ruky mala vzadu zviazané šnúrou na vešanie bielizne a okolo krku mala uviazanú šatku. Alebo čosi, čo sa na šatku podobalo. Nálezca Vrbovský usúdil, že neznáma žena mohla byť touto textíliou niekým uškrtená.
Po dedine sa veľmi rýchlo roznieslo, že v Čiernej vode sa našla mŕtvola neznámej ženy. Pani Juliana Tanková si uvedomila, že taška, ktorú v nedeľu priniesol jej syn Vinco, by mohla patriť nebohej. A to ju priviedlo na ďalšie čierne myšlienky. Ak sa jej predpoklad potvrdí, polícia by si mohla myslieť, že jej rodina má niečo spoločné s úmrtím tej neznámej. V Kráľovej by sa začali trúsiť nepekné reči a tomu chcela za každú cenu zabrániť. Preto prikázala synovi, aby sa tašky zbavil. Keďže ju neposlúchol, vzala tašku a sama ju hodila do mŕtveho ramena riečky. Je zaujímavé, že predtým neochotný Vincko jej robil sprievod, a preto veľmi dobre vedel, kde kabela podozrivého pôvodu napokon zakotvila.
Privolaná polícia sa pustila do práce až po siedmej hodine večer. Vyšetrovateľ a policajný technik z Galanty ukončili obhliadku miesta nálezu mŕtvoly približne o 20:00. Do protokolu uviedli, že v Čiernej vode našli mŕtvolu neznámej osoby ženského pohlavia vo veku medzi 30 až 40 rokov. Polohu tela opísali veľmi podobne ako svedok Jozef Vrbovský. Konštatovali, že mŕtvola mala za chrbtom zviazané ruky šnúrou na bielizeň. Na hornej časti tela našli kaki vestu, čierny pulóver a čiernu podprsenku. O farbe týchto odevov sa neskôr viedli viaceré spory, neraz nekompetentné a tendenčné. Od pása dolu bola mŕtvola nahá. V policajnej správe sa ďalej uvádza, že išlo o ženu vysokú približne 160 centimetrov, telo však mala naduté v dôsledku pôsobenia vody.
Tvár mala oválnu, hnedé oči a dlhé hnedé vlasy. Na ľavej ruke mŕtvoly príslušníci objavili dva prstene. Jeden zo žltého kovu s nápisom I Love You. Druhý bol čierny a pozostával z troch krúžkov. Žena mala okolo krku uviazanú látku, ktorá policajtom pripomínala vreckovku.
Zo seneckého pracoviska Okresného ústavu národného zdravia Bratislava-vidiek bola 14. júla 1976 vo večerných hodinách privolaná službukonajúca doktorka Anna Kalašová, ktorá nikdy predtým nemala skúsenosti s obhliadkou mŕtvol. Na miesto nálezu prišla v čase zníženej viditeľnosti. Prehliadku ukončila okolo 20:30 hod. Do protokolu uviedla, že telo patrí asi 40-ročnej žene.
Hlava a tvár boli opuchnuté, jazyk vtlačený medzi zubami. Doktorka Kalašová konštatovala, že na hlave síce neboli viditeľné hlboké zranenia, ale obeť mala na tvári krvné podliatiny. V správe sa ďalej uvádza: „Na krku pravdepodobne vreckovka, toho času voľne podviazaná. Na hrudníku vidieť známky po rozklade tkaniva. Ruky sú skrížené, na chrbte zviazané tenším povrazom, viackrát omotaným okolo zápästia. Brucho nafúknuté bez otvoreného zranenia. Na stehnách krvné podliatiny, nohy sú v polohe oddelené od seba.“ Podľa službukonajúcej lekárky príčinou smrti bolo udusenie, respektíve utopenie, a smrť mohla nastať pred siedmimi až desiatimi dňami. „Vzhľadom na zistené príčiny úmrtia a okolnosti ide o vraždu, odporúčam súdnu pitvu po dohode s príslušníkmi Verejnej bezpečnosti,“ uzavrela správu doktorka Kalašová. Po ukončení lekárskej obhliadky odviezli policajti nehybné telo do márnice v Kráľovej pri Senci. V teplom letnom počasí tu čakalo na prevoz do Bratislavy, kde ho mali pitevne preskúmať znalci súdneho lekárstva z Lekárskej fakulty Univerzity Komenského.
Na druhý deň po nájdení neznámej ženy v riečke Čierna voda v obci Kráľová pri Senci bol predvolaný Ľudovít Cervan na Mestskú správu Verejnej bezpečnosti Bratislava, aby sa zúčastnil identifikácie vecí nájdených na mŕtvole. Boli mu predložené dva prstene a jedna retiazka. Prvý prsteň bol zo žltého kovu s nápisom I Love You v čiernom poli. Druhý prsteň pozostával z troch krúžkov tmavej farby. Retiazka zo žltého kovu bola asi 30 centimetrov dlhá.
Podplukovník Cervan bezpečne identifikoval všetky tri predmety a konštatoval, že patrili jeho dcére Ľudmile Cervanovej. Pred vyšetrovateľom Zacharom jednoznačne vyhlásil, že prsteň s nápisom kúpil dcére v Sýrii, tmavý trojprsteň si kúpila Ľudmila v Španielsku a retiazku nosila na krku bez prívesku.
K iným poznávacím stopám sa Cervan vyjadril, že Ľudmila mala opravované asi dva zuby a chýbala jej jedna stolička. Okrem zranenia kolena, ktoré mala v januári roku 1976 v sadre, sa na jej tele iné znamenia nevyskytovali. Od tejto chvíle bolo rodičom Ľudmily Cervanovej jasné, že ich dcéra nie je nezvestná, ale mŕtva. A orgány Verejnej bezpečnosti už pred sebou nemali telo neznámej ženy, ale mŕtvolu neomylne identifikovanej študentky Lekárskej fakulty Univerzity Komenského.
Písal sa 15. júl 1976.
