Nicholas Sparks. Majster dojímavých romancí

Nicholas Sparks patrí medzi najobľúbenejších svetových autorov. Píše o láske, priateľstve, o nehe i túžbach, no jeho knihy nie sú presladené. Dokáže písať o živote tak, že si to s chuťou prečítajú aj muži. Vo svojej 13. knihe Voľba poukazuje na to, aké ďalekosiahle následky môže mať pár zdanlivo obyčajných rozhodnutí.

Kniha ešte len vyšla a už po nej siahli filmári – premiéra je naplánovaná na február 2016, réžie sa chopil Ross Katz (známy napríklad filmom Stratené v preklade so Scarlett Johansson) a v hlavných úlohách sa predstavia austrálska herečka Teresa Palmer ako Gabby (Bod zlomu, Smrtiaca nenávisť), Benjamin Walker ako Travis (Kinsey, Som číslo 4, Čarodejníkov učeň) a napríklad Moniku si zahrá Alexandra Daddario (Texaský masaker motorovou pílou, či Percy Jackson).

Voľba Nicholas Sparks
Osud má pre nich pripravenú ďalšiu, oveľa ťažšiu voľbu…

Travis Parker má všetko, čo muž potrebuje: dobré zamestnanie, oddaných priateľov či priateľky, dom na morskom pobreží malého mesta v Severnej Karolíne. Plným dúškom si užíva vymoženosti bezstarostného nezáväzného života – pestuje vodné športy a s kamarátmi pravidelne usporadúva obľúbené grilovačky – a drží sa presvedčenia, že vážnejší vzťah so ženou by jeho zabehaný životný štýl iba obmedzoval.

To však trvá iba do chvíle, keď sa do susedného domu nasťahuje Gabby Hollandová.
Napriek pokusom o dobré susedstvo akoby atraktívna červenovláska spočiatku mala Parkera v žalúdku. Ich vzťahu nepomáha ani skutočnosť, že Gabby má dlhoročného priateľa.

Napriek tomu sa Parker neúnavne pokúša získať priazeň novej susedky, ktorá onedlho stojí pred osudovou voľbou. Jeho vytrvalé úsilie napokon oboch privádza na prah spoločnej cesty, ktorú ani jeden z nich vopred nepredvídal.
Osud má však pre nich pripravenú ďalšiu, oveľa ťažšiu voľbu.

 

Ako ďaleko by ste zašli,
aby ste udržali nádej na lásku?

Ak ste si zamilovali prvý veľký hit Nicholasa Sparksa Zápisník jednej lásky, alebo bestseller Správa vo fľaši, bude sa vám páčiť aj novinka Voľba. Sparks dokáže dojať k slzám, vystavať mimoriadne citlivý príbeh, v ktorom sa čitatelia neraz nájdu a uvedomia si, kde robia chybu a čo napraviť vo svojich vzťahoch.

Nicholas SparksNicholas Sparks je jedným z najobľúbenejších rozprávačov príbehov o láske, autor vyše dvadsiatky románov. Dosiaľ sa predalo takmer sto miliónov výtlačkov jeho kníh.
Viac ako polovica z nich dosiahla vrchol rebríčka bestsellerov New York Times. Okrem toho sa všetky romány vrátane Troch týždňov s bratom (Three Weeks With My Brother), biografie, ktorú napísal s bratom Micahom, zaradili medzi najlepšie predávané knihy podľa New York Times a boli preložené do viac ako päťdesiatich jazykov.
Podľa ôsmich románov Nicholasa Sparksa – Bezpečný prístav, Šťastlivec, Posledná pieseň, Milý John, Noci v Rodanthe, Zápisník jednej lásky, Nezabudnuteľná cesta  a Správa vo fľaši  – nakrútili úspešné filmy. Filmovej premiéry sa dočkal aj román Najdlhšia cesta.

V roku 2011 autor založil nadáciu pod názvom Nicholas Sparks Foundation na podporu športových a vzdelávacích aktivít mladých ľudí. S rodinou žije v Severnej Karolíne.

Začítajte sa do novinky Voľba:

Prológ
február 2007

Príbehy sú rovnako neopakovateľné ako ľudia, ktorí ich rozprávajú, a najlepšie z nich nás prekvapia tým, ako sa skončia. Travis Parker si spomenul, že aspoň takto mu to v detstve hovorieval otec. Keď ho požiadal, aby mu niečo porozprával, otec si sadol vedľa neho na posteľ a skrivil ústa do úsmevu.

„Aký príbeh chceš počuť?“ spýtal sa.

„Ten najlepší,“ odvetil Travis.

Otec zvyčajne chvíľu mlčky sedel a potom mu v očiach zasvietilo. Objal syna a zvučným hlbokým hlasom sa pustil do rozprávania, ktoré Travisovi ešte dlho po tom, ako zhasol svetlo, nedovoľovalo zaspať. Každý príbeh bol plný dobrodružstiev, nebezpečenstiev a vzrušenia, odohrával sa v malom pobrežnom severokarolínskom mestečku Beaufort a v jeho okolí, teda v končinách, v ktorých Travis Parker vyrastal a ktoré dosiaľ nazýval svojím domovom. Napočudovanie, v príbehoch sa vyskytovali medvede. Grizlyovia, hnedé medvede, kodiaky… Keď otec rozprával o prírodnom prostredí, v ktorom žijú medvede, na presnosť si veľmi nepotrpel. Zameriaval sa na scény, kde sa v piesočnatých nížinách odohrávali naháňačky, od ktorých vlasy vstávali dupkom, a v Travisovi, pokým nebol ostrieľaný stredoškolák, vyvolávali nočné mory o nepríčetných polárnych medveďoch na ostrove Shackleford Banks. Hoci ho príbehy ľakali, ustavične sa vypytoval: A čo sa stalo potom?

Travisovi pripadali tieto dni ako nevinný pozostatok celkom iných čias. Teraz už mal štyridsaťtri rokov, práve zaparkoval na parkovisku Carteretskej všeobecnej nemocnice, kde v posledných desiatich rokoch pracovala jeho manželka, a zase sa mu v mysli vybavili slová, ktoré hovorieval otcovi.

Keď vystúpil z auta, načiahol sa za kvetmi, ktoré mal so sebou. Keď sa naposledy zhováral s manželkou, poškriepili sa, teraz chcel svoje slová odvolať a manželku si udobriť. Nerobil si ilúzie, že kvety ich vzťah napravia, ale nevedel, čo iné by mal urobiť. Prirodzene, cítil sa vinný za to, čo sa stalo, ale ženatí priatelia ho ubezpečovali, že základným kameňom každého dobrého manželstva je pocit viny. Svedčí to o tom, že funguje svedomie a že hodnoty ešte majú svoju váhu. Preto sa príčin, ktoré v človeku vyvolávajú pocit viny, treba čím skôr zbaviť. Priatelia občas pripúšťali, že konkrétne práve v tej oblasti zlyhávajú, a Travis na základe toho usúdil, že to isté možno povedať o každom manželskom páre, ktorý pozná. Predpokladal, že mu to priatelia tvrdili iba preto, aby mal lepší pocit, aby ho ubezpečili, že nikto nie je dokonalý, a aby nebol na seba taký prísny. „Každý robí chyby,“ hovorievali, a hoci prikyvoval, že im verí, vedel, že nikdy nepochopia, čo presne prežíva. Nemôžu to pochopiť. Koniec koncov ich manželky dosiaľ spávajú vedľa nich každú noc. Ani jeden z nich nebol tri mesiace oddelený od manželky, ani jeden z nich sa nezhrýzal nad tým, či sa jeho manželstvo ešte vráti do niekdajšej podoby.

Keď prechádzal cez parkovisko, uvažoval o oboch svojich dcérach, o robote a o manželke. V tej chvíli ho nič z toho veľmi neuspokojovalo, akoby zlyhával vo všetkých oblastiach života. V poslednom čase sa mu videlo šťastie také vzdialené a nedosiahnuteľné ako let do vesmíru. Predtým sa tak necítil. Spomenul si, že pomerne dlhý čas bol veľmi šťastný. No veci sa menia. Aj ľudia sa menia. Zmena je jedným z nevyhnutých prírodných zákonov a vyberá si za ľudský život daň. Človek robí chyby, potom ich ľutuje, no neraz ostávajú po nich následky, ktoré aj z takej jednoduchej činnosti, ako je vstávanie z postele, urobia namáhavý úkon.

Keď sa približoval k vchodu do nemocnice, potriasol hlavou a predstavil si, že je ešte dieťa a počúva otcove príbehy. No usúdil, že najlepším príbehom je jeho vlastný život, a taký príbeh sa musí skončiť šťastne. Až vo dverách naňho doľahla známa záplava spomienok a ľútosti.

Zase si všetko pripomenul a chvíľu trvalo, kým sa osmelil položiť si otázku, čo sa v najbližšej budúcnosti stane.

 

Prvá časť
Kapitola 1

máj 1996

„Prepánajána, prečo som vôbec súhlasil, aby som ti s tým pomáhal? Matt, červený v tvári a zadychčaný, posúval vírivku k čerstvo vyrezanému štvorcu palubovky na vzdialenom konci terasy. Nohy sa mu šmýkali, pot z čela mu stekal do očí a už ho začínali svrbieť. Bolo horúco, na prvé májové dni až priveľmi. A na takúto robotu priam ako v pekle. Ešte aj Travisov pes Moby sa ukrýval v tieni a s vyplazeným jazykom lapal dych.

Travis Parker, ktorý spolu s ním posúval obrovskú debnu, nadvihol plece. „Lebo si si myslel, že to bude zábava,“ povedal. Spustil plece a zatlačil. Vírivka, ktorá nepochybne vážila aspoň dvesto kilogramov, sa posunula o ďalších pár centimetrov. Pri tejto rýchlosti sa dostane na svoje miesto možno až… možno až na budúci týždeň.

„To je absurdné.“ Matt sa celou silou zaprel do debny a zišlo mu na um, že na jej premiestnenie by potrebovali záprah mulíc. Už ho bolel chrbát. Na okamih si predstavil, ako mu od námahy vystreľujú uši do oboch smerov ako vodné rakety, ktoré ako deti spolu s Mattom vystreľovali.

„To si už vravel.“

„Vôbec to nie je zábava,“ zastonal Matt.

„Aj to si už povedal.“

„Inštalovať vírivku nebude hračka.“

„Bude to ľahké,“ odvrkol Travis. Vystrel sa a ukázal na nápis na debne. „Pozri! Tu je to čierne na bielom: Jednoduchá inštalácia.“ Z tieňa pod stromom súhlasne zabrechal čistokrvný boxer Moby a Travis sa usmial, spokojný sám so sebou.

Matt sa zamračil a dychčal. Neznášal ten Travisov výraz. Aspoň v istých chvíľach. Priateľovo bezhraničné nadšenie mal zväčša rád. Ale nie dnes. Určite nie dnes.

Matt siahol po šatke v zadnom vrecku. Bola premočená od potu, ktorý mu výrazne poznačil aj pudlo nohavíc. Utrel si tvár a šatku rýchlo poskrúcal. Pot mu kvapkal na topánku ako z netesného vodovodného kohútika. Takmer zhypnotizovane hľadel na kvapky potu, kým mu neprenikli cez tenký povrch topánky a na prstoch nohy mu nevytvorili akýsi slimačí sliz. Nie je to úžasné?

„Ak ma pamäť neklame, povedal si, že nám s tvojím ‚drobným projektom‘ prídu pomôcť Joe a Laird a že nám Megan a Allison pripravia nejaké hamburgery, popijeme si pivo a že tú inštaláciu zvládneme nanajvýš za pár hodín.“

„Určite prídu,“ odvetil Travis.

„To si tvrdil pred štyrmi hodinami.“

„Zrejme dorazia o niečo neskôr.“

„Možno si ich vôbec nezavolal.“

„Ba zavolal. A prídu aj s deťmi. Uvidíš.“

„Kedy?“

„Zakrátko.“

„Aha.“ Matt si šatku zase vopchal do vrecka. „Mimochodom – ak neprídu, ako si predstavuješ, že my dvaja tú rárohu zasadíme do otvoru?“

Travis nad tým len mávol rukou a zase sa obrátil k debne. „Niečo už vymyslíme. Však nám to doteraz išlo ako po masle. Už máme takmer polovicu roboty za sebou.“

Matt sa zase zachmúril. Predsa je sobota – sobota! Deň, keď si môže oddýchnuť a trocha sa uvoľniť, keď môže uniknúť z ustavičného pracovného kolotoča a dožičiť si prestávku, ktorú si po piatich dňoch v banke zasluhuje. Práve taký deň nevyhnutne potrebuje! Veď pracuje, preboha, ako úverový poradca! Očakáva sa od neho, že bude posúvať spisy, a nie nádrž na vírivú horúcu vodu! Za ten čas predsa mohol sledovať bejzbalový zápas medzi Braves a Dodgers! Mohol si zahrať golf! Mohol zájsť na pláž! Tak ako to robieval takmer každú sobotu, mohol si dlhšie pospať, kým sa Liz nevyberie na návštevu rodičovského domu, a nie vstávať ešte za svitania a plných osem hodín drieť pod horúcim južným slnkom…

Nechcelo sa mu lopotiť. Kto si z koho si urobil dobrý deň? Keby tu nebol, určite by navštívil Liziných rodičov, a to bol, otvorene povedané, hlavný dôvod, prečo pristal na Travisov návrh a prišiel mu pomôcť. No nie to ho škrelo. Škrelo ho, že podobná práca vôbec nie je zábavná. Načo sa do nej púšťal?

„Nepotrebujem takú zábavu,“ zavrčal. „Naozaj o ňu nestojím.“

Travis akoby ho nepočúval. Zase položil ruky na debnu a zaujal polohu, aby ju opäť mohol posunúť. „Ideme na to?“

Matt roztrpčene spustil plecia. Podlomili sa mu nohy. Ledva sa na nich držal. Uvedomoval si, že to bude dôsledok dvojitej dávky advilu, ktorú na potlačenie bolestí užil ráno. Na rozdiel od Travisa nechodieval štyri dni v týždni do telocvične, nehrával raketbal, nebehal, nepotápal sa na Arube, nesurfoval na severokarolínskom Bali, nelyžoval vo Vaile – nič podobné nerobil. „Vôbec to nie je zábava, jasné?“

Travis naňho žmurkol „Vari zabúdaš? Opakuješ sa.“

 

„Fíha!“ Joe nadvihol obočie, keď kráčal popri vírivke. Vtedy už slnko začínalo klesať a zlatisto sa odrážalo od zátoky. V diaľke preťala vzduch volavka a pôvabne narušila hladinu, pričom rozptýlila svetlo. Joe a Megan spolu s Lairdom a Allison v sprievode detí prišli pred niekoľkými minútami a Travis ich všade povodil. „Aké úžasné! To ste vy dvaja dnes urobili?“

Travis s pivom v ruke prikývol. „Nebolo to až také strašné. Zrejme aj Matt mal z tej práce radosť.“

Joe pozrel na Matta, ten ležal rozvalený na záhradnej stoličke na bočnej strane terasy, na hlave mal studený obklad. Ešte aj brucho – Matt vždy patril k tým tučnejším – akoby mu ovislo.

„Vidím.“

„Bolo to ťažké?“

„Ako egyptský sarkofág,“ zachrčal Matt. „Taký zo zlata, čo ním pohne iba žeriav.“

Joe sa zasmial, „Môžu deti do toho vliezť?“

„Ešte nie. Práve som nádrž naplnil a chvíľu potrvá, kým sa voda zohreje. No slnko jej pomôže.“

„Slnko ju zohreje za pár minút,“ zabedákal Matt. „Za niekoľko sekúnd.“

Joe vyceril zuby. Laird a ostatní traja boli spolužiakmi už od škôlky.

„Bol to tvrdý deň, Matt?“

Matt si zložil obklad a zazrel na Joea. „To si nevieš ani predstaviť. Vďaka, že ste konečne prišli.“

„Travis povedal, že tu máme byť o piatej. Keby som bol vedel, že potrebujete pomoc, prídem skôr.“

Matt pomaly presunul pohľad na Travisa. Niekedy priateľa doslova nenávidel

„Ako sa darí Tine?“ Travis zmenil tému. „Vyspí sa Megan vôbec?“

Megan sa zhovárala s Allison pri stole na vzdialenom konci terasy a Joe nakrátko pozrel jej smerom. „Ako kedy. Tina už nekašle a Megan si konečne poriadne oddýchne. No ona nie je veľmi nastavená na spánok. Aspoň nie odvtedy, ako sa stala matkou. Vstáva ešte aj vtedy, keď Tina ani nepípne. Akoby ju prebúdzalo aj ticho.“

„Je dobrá matka,“ prikývol Travis. „Vždy bola taká.“

Joe sa obrátil k Mattovi. „Kde je Liz?“ spýtal sa.

„Mala by tu byť každú chvíľu,“ Mattov hlas sa ozýval akoby zo záhrobia. „Strávila celý deň u rodičov.“

„To je milé,“ zhodnotil Joe.

„Buď k nim spravodlivý. Sú to dobráci.“

„Tuším si vravel, ak si spomínaš, že keby si musel ešte raz sedieť pri rečiach svojho svokra o rakovine prostaty alebo počúvať svokru, ako ju zožiera, že Henryho znova bezdôvodne vyhodili zo zamestnania, radšej sa obesíš.“

Matt sa s námahou na stoličke vzpriamil. „To som nikdy nepovedal.“

„Ale áno.“ Joe žmurkol, keď Mattova manželka Liz s Benom, ktorý pred ňou hopkal, zabočili za roh domu. „Ale neboj sa. Ani nemuknem.“

Matt nervózne poskakoval pohľadom od Liz k Joeovi a zase naopak, a zisťoval, či ho manželka nepočula.

„Pozdravujem vás všetkých!“ zvolala Liz, držala malého Bena za ruku a priateľsky zakývala. Zamierila najkratšou cestou k Megan a Allison. Ben sa jej vytrhol a zamieril za ostatnými deťmi v záhrade.

Joe si všimol, ako Matt s úľavou vydýchol. Zaškeril sa a stíšil hlas. „Takže Matt sa chcel vyhnúť svokrovcom. Na to si ho sem prilákal?“

„Azda som to pred ním spomenul,“ Travis sa samoľúbo uškrnul.

Joe sa zasmial.

„O čom je reč, kamaráti?“ zvolal Matt podozrievavo.

„O ničom,“ odvetili jednohlasne.

 

Keď neskôr slnko zapadlo a najedli sa, Travisovi sa pri nohách skrútil do klbka Moby. Začul, ako sa deti vo vírivke špliechajú, a zaplavila ho vlna spokojnosti. Rád trávil večery, počas ktorých sa ozýval spoločný smiech a vzájomné doberanie. Chvíľu sa Allison zhovárala s Joeom, vzápätí sa rozprávala s Liz a potom s Lairdom alebo Mattom. A takto to medzi nimi pri záhradnom stole pokračovalo. Nijaká pretvárka, nijaké pokusy urobiť na ostatných dojem, nijaké úsilie niekoho strápňovať. Travisovi niekedy zišlo na um, že jeho život pripomína televíznu reklamu na pivo, a zväčša ho jednoducho uspokojovalo, že sa vezie na vlne dobrého pocitu.

Každú chvíľu niektorá z manželiek vstala a šla skontrolovať deti. Laird, Joe a Matt si zase vyhradili svoju vychovávateľskú povinnosť na chvíle, keď bolo treba zvýšiť hlas s nádejou, že sa deti utíšia, prestanú sa hašteriť a vzájomne si náhodne neublížia. Isteže, niektoré dieťa občas chytil rapeľ, ale väčšina problémov sa vyriešila rýchlym bozkom na oškreté koleno alebo objatím, ktoré pozorovateľ z diaľky aj dieťa vnímali ako prejav nehy.

Travis sa obzeral okolo seba a napĺňalo ho radosťou, že priatelia z detstva sú nielen dobrí manželia a otcovia, ale naďalej aj súčasťou jeho života. Nie vždy sa to stáva. Mal tridsaťdva rokov a už vedel, že život je niekedy riskantná hra. Sám zažil viacero nešťastných udalostí či pádov a niektoré mu ublížili väčšmi, než by sa zdalo. No nebolo to iba v tom. Život je nepredvídateľný. Viacerí jeho rovesníci prišli o život pri autohaváriách, zosobášili a rozviedli, stali sa závislými od drog alebo alkoholu. Iní sa z mestečka jednoducho odsťahovali a ich tváre sa mu v pamäti už zahmlili. Kto by bol predpokladal, že práve oni štyria, kamaráti od škôlky, ešte aj po tridsiatke budú tráviť víkendy spoločne? Málokto, pomyslel si. No tak či onak držali pokope, aj keď ich postihlo pubertálne akné, starosti s dievčatami a museli čeliť nátlaku rodičov. Potom študovali na štyroch rozličných univerzitách, mali rozličné predstavy o budúcej kariére, ale postupne sa každý z nich vrátil do Beaufortu. Väčšmi sa cítili ako rodina než ako kamaráti, používali zašifrované výrazy, ktorým iba sami rozumeli, a spájali ich spoločné skúsenosti.

Napočudovanie, aj ich manželky spolu dobre vychádzali. Pochádzali z rozličných prostredí i z rozličných častí štátu, ale manželstvo, materstvo a nekonečné klebety zo života malého amerického mesta im stačili na to, aby si pravidelne telefonicky pohovorili, a vytváral sa medzi nimi vzťah ako medzi sestrami, ktoré sa po dlhšom čase opäť stretli. Laird sa oženil prvý – s Allison sa dali dokopy v lete po promócii na Wake Forest University. Joe a Megan prikročili k oltáru o rok neskôr, keď sa zaľúbili do seba v poslednom ročníku Severokarolínskej univerzity. Matt, ktorý študoval na Dukovej univerzite, sa zoznámil s Liz v Beauforte a zosobášili sa o ďalší rok. Travis na všetkých troch svadbách vystupoval ako ženíchov svedok.

Pravdaže, za posledných pár rokov sa všeličo zmenilo a pričinili sa o to najmä prírastky v ich rodinách. Laird nebol vždy naporúdzi, keď si mali zajazdiť na horských bicykloch. Joe sa nemohol, tak ako predtým, kedykoľvek vydať na lyžovačku do Colorada a Matt sa mnohých záujmov, ktorým sa spolu s Travisom venoval, musel zriecť. No nebolo na tom nič zlé. Ešte vždy sa dalo s každým z nich spojiť a pri dobrom časovom rozvrhu mohol Travis s nimi tráviť väčšinu víkendov.

Travis sa zamyslel a rozhovor okolo seba nevnímal.

„Prepočul som niečo?“

„Pýtala som sa, či si sa v poslednom čase zhováral s Monikou.“ Meganin tón Travisovi naznačoval, že sa stal terčom posmeškov. Uvedomoval si, že sa všetci šiesti až priveľmi zaujímajú o jeho ľúbostný život. Akoby zosobášení ľudia boli presvedčení, že by každý, koho poznajú, mal vstúpiť do manželstva. Megan každú ženu, s ktorou Travis chodil, podrobila nepostrehnuteľnému, ale prísnemu hodnoteniu. V takých chvíľach zvyčajne prejavovala svoju nadradenosť a vyzvedala, čo Travisa pri výbere konkrétnej dievčiny motivovalo. Travis sa vtedy, pravdaže, rád s ňou škriepil.

„V poslednom čase ani veľmi nie,“ odvetil.

„A prečo nie? Veď je taká milá.“

Lenže chvíľami sa správa dosť neuroticky, pomyslel si Travis. To však teraz nebolo dôležité.

„Už si zabudla, že sa so mnou rozišla?“

„Vážne? To však neznamená, že ti už nezavolá.“

„Vysvetľoval som si to presne takto.“

Megan spolu s Allison a Liz naňho vypleštili oči, akoby nevedel narátať do desať. Muži akoby sa na tom vždy zabávali. Bola to pravidelná súčasť ich večerov.

„Pohádali ste sa, nie?“

„No a?“

„Vôbec ti nezišlo na um, že sa s tebou rozišla azda iba preto, lebo sa nahnevala?“

„Aj ja som sa nahneval.“

„Prečo?“

„Chcela, aby som navštívil psychoterapeuta.“

„A ostatné už uhádnem – ty si jej odvrkol, že ho vôbec nepotrebuješ.“

„Navštívim psychoterapeuta, až keď si začnem obliekať sukňu a budem pliesť palčiaky.“

Joe a Laird sa zasmiali, ale Megan zmraštila čelo. Všetci vedeli, že Megan sleduje v televízii takmer každý večer Oprah.

„Muži podľa teba nepotrebujú psychoterapiu?“

„Jasné, že nie.“

„No ak sa máš k tomu vyjadriť z generálneho hľadiska?“

„Keďže nie som generál, naozaj to neviem posúdiť.“

Megan sa zaklonila na stoličke. „Ako najdlhšie si s niektorou dievčinou chodil? Dva mesiace? Štyri?“

Travis sa nad otázkou zamyslel. „S Oliviou som chodil takmer rok.“

„Megan nehovorí o stredoškolských láskach,“ zamiešal sa Laird. Občas si priatelia radi z neho uťahovali.

„Vďaka, Laird,“ zavrčal Travis.

„Načo sú priatelia?“

„Meníš tému,“ pripomenula mu Megan.

Travis si bubnoval prstami po nohe. „Tuším môžem dodať iba toľko… že si neviem na to spomenúť.“

„Inými slovami nechodil si nijakou ženou tak dlho, aby si si to zapamätal?“

„Čo mám na to povedať? Ešte som sa nezoznámil so ženou, ktorá by sa s vami dala porovnať.“

Napriek narastajúcej tme postrehol, ako ju svojimi slovami potešil. Už dávno zistil, že najlepšou obranou v takýchto chvíľach sú lichotivé reči, najmä ak sú zároveň aj úprimné. Megan, Liz a Allison boli úžasné. Mali zlaté srdce, správali sa oddane a vyznačovali sa veľkou bystrosťou.

„Predsa vieš, že Oliviu mám rada,“ nedala sa.

„Áno, lenže ty máš rada každé dievča, s ktorým chodím.“

„Nie, nemám. Leslie som neznášala.“

Ani jedna z tých žien nemala rada Leslie. Na druhej strane Mattovi, Lairdovi a Joeovi vôbec neprekážala jej spoločnosť, najmä keď mala na sebe bikiny. Nepochybne to bola krásavica, a hoci nebola typom ženy, s akou by sa niekedy oženil, zažili spolu veľa príjemných chvíľ.

„Iba ti vravím, že by si jej mal zavolať,“ nástojila.

„Porozmýšľam o tom,“ poznamenal Travis, pričom vedel, že jej nezavolá. Vstal od stola. „Dá si niekto ešte pivo?“

Joe a Laird spoločne zdvihli fľaše. Ostatní zavrteli hlavou. Travis zamieril k chladiacemu boxu a potom pri posuvných sklených dverách do domu zaváhal. Vstúpil dnu, vymenil cédečko a počúval príval novej hudby, ktorá sa v záhrade rozliehala, keď prinášal k stolu pivové fľaše. Megan, Allison a Liz už preberali Gwen, ženu, ktorá sa im starala o účesy. Gwen im vždy rozprávala zaujímavé historky týkajúce sa tajných záľub obyvateľov mestečka.

Travis si mlčky uchlipkával piva a hľadel ponad vodu.

„O čom premýšľaš?“ spýtal sa Laird.

„To nie je dôležité.“

„O čom?“

Travis sa k nemu obrátil. „Všimol si si niekedy, že niektoré farby sa používajú na mená osôb, a iné zase nie?“

„O čom to rozprávaš?“

„Biela a čierna. Ako napríklad pán White – pán Biely –, ktorý má obchod s pneumatikami. Alebo pán Black – pán Čierny –, náš učiteľ v tretej triede. Či dokonca pán Green – pán Zelený – z hry Clue. No nikde nepočuješ, že by sa niekto volal pán Orange – pán Oranžový – alebo pán Yellow – pán Žltý. Akoby z niektorých farieb boli dobré mená, ale iné farby by ako mená zneli hlúpo. Rozumieš, čo mám na mysli?“

„V živote mi to neprišlo na um.“

„Ani mne nie. Iba pred chvíľou mi to vhuplo do hlavy. Ale nie je to do istej miery čudné?“

„Nepochybne,“ súhlasil napokon Laird.

Obaja muži na chvíľu zmĺkli. „Povedal som ti, že to nie je dôležité.“

„Áno, povedal si.“

„Nemal som pravdu?“

„Mal.“

 

Aj tieto články by vás mohli zaujímať:

Facebook Comments
Celkovo prečítaní 185x, 1 prečítaní dnes

Aj tieto články by vás mohli zaujímať:

Leave a Comment