Vyzvedačský svet je tvrdý. Niet v ňom miesta pre ufňukancov a padavky. Veľmi dobre to vie aj Naveed Jamali. Bol to obyčajný chlapík, ktorý svet špiónov a špionážnej techniky poznal nanajvýš z filmov a kníh. Napokon sa stal dokonca dvojitým agentom a v slovenčine vyšiel jeho skutočný príbeh pod názvom Ako chytiť ruského špióna.
Byť špión nie je jednoduché a ľahké. Tak ako to povedal ošľahaný policajt Vincent Hanna (Al Pacino) bankovému lupičovi Neilovi McCauleymu (Robert de Niro) v Neľútostnom súboji:
„Môj život je spálená zem. Mám dcéru, ktorá je úplne v riti, lebo má otca také výstavné hovädo ako ja. S manželkou – mojou treťou – sa mi to rúti do sračiek, a to sa ani nevidíme, lebo musím celý čas naháňať hajzlov ako ty. To je môj život.“

Naveed opisuje v knihe špiónske techniky, život špeciálnych agentov, ale aj chuťovky ako zinscenované zatknutie, prenos dát na USB, či malé nevinné klamstvá.
Prečítajte si úryvok, v ktorom rozoberá Naveed dôvody, prečo sa vlastne stal špiónom.

Prečo sa zo mňa vlastne stal špión?

Prečo som špión?

Prečo by vlastne niekto ako ja mal začať vyzvedať? Dal som sa v knihách hľadať, čo ľudí vedie k špionáži. Beletria aj literatúra faktu, stará aj nová, všade som sa dočítal niečo zaujímavé. Vo všetkých špionážnych románoch, filmoch a televíznych seriáloch sa rozoberali teórie o skrytých aj menej skrytých motívoch. Hneď na začiatku som sa zoznámil s teóriou PINE.

Podľa teórie PINE ľudia páchajú špionážnu činnosť z jedného zo štyroch hlavných dôvodov: Peniaze, Ideológia, Nátlak a Ego. Niekedy vstupujú do hry dva či tri z nich, ale ľudia, ktorí sa nad vecou zamýšľali oveľa hlbšie než ja, tvrdia, že tieto štyri kategórie sú základné. Každá z nich má svoju zvláštnu moc. A na každú z nich ľahko nájsť príklady.

Peniaze

Najčastejším dôvodom bývajú peniaze. Veľa ľudí v dejinách vyzradilo tajomstvá svojej vlasti len preto, lebo chceli vykryť rodinný rozpočet alebo náhle potrebovali väčší objem peňazí. Preto každého, kto žiada o bezpečnostnú previerku, podrobujú kontrole finančného zdravia. Mnohí zradcovia utrácali ako besní na všemožné hlúposti.

John Anthony Walker je dokonalým príkladom, hoci, žiaľ, ani zďaleka nie je jediným. Bývalého podpráporčíka amerických námorných síl usvedčili z toho, že od šesťdesiatych až do polovice osemdesiatych rokov robil výzvednú činnosť pre Sovietsky zväz, motivovaný predovšetkým obrovským balíkom peňazí.

Minister zahraničných vecí Caspar Weinberger priznal, že Walkerova vlastizrada umožnila Sovietom prístup k pestrej palete amerických zbrojných tajomstiev – „o zbraniach, senzorických údajoch a námorných taktických plánoch; poskytoval informácie o teroristických hrozbách, o podmorskom, pozemnom a vzdušnom výcviku, pripravenosti a stratégiách“.

Ideológia

Ideológia je ďalší rozšírený motív. Od prvých vlastencov ako Nathan Hale až k posväteným abolicionistom ako Harriet Tubmanová boli niektorí z najväčších amerických hrdinov ideologickými špiónmi. Vyzvedanie z ideologického presvedčenia zohrávalo dôležitú úlohu v každom národe a každej vojne. Niet takého hnutia, ktoré by nemalo svojich slávnych zvedov.
Komunizmus: Kim Philby a Klaus Fuchs.
Protinacistický odboj: Fritz Kolbe a Juan Pujol.
Zástancovia kubánskeho režimu: Ana Montesová.
Takto by som mohol pokračovať ešte dlho a za všetkými sa skrývajú fantastické príbehy.

Nátlak

Nátlak už nie je taký častý, ale zavše sa vyskytne aj ten, pričom jeho najzrejmejším a najextrémnejším príkladom je mučenie, hoci často zaberú aj obyčajné hrozby. Viacerí špióni, vedení dôvodmi P, I alebo E, sa po svojom odhalení obhajujú tým, že konali pod nátlakom. Kto by sa im čudoval. Ale naozaj sa to stáva a niekedy dosť vynachádzavým spôsobom.

Za druhej svetovej vojny nacisti zajali Mathildu Carré, ktorá pracovala pre francúzsky odboj, a hrozili jej, že ju budú mučiť, ba aj niečo horšie, ak sa nestane dvojitou agentkou. Svetlane Tumanovej KGB nahovorila, že vystaví svoju rodinu v Sovietskom zväze do nebezpečenstva, ak nekývne na ich žiadosť. Menej sa už verilo Ronaldovi Humphreymu, ktorý tvrdil, že pomáhal severným Vietnamcom, aby dosiahol prepustenie svojej vietnamskej manželky.

Dlhé stáročia vojenským dôstojníkom a diplomatom hrozia, že ak nezačnú donášať, vyjde najavo ich homosexuálna orientácia. Spravodajské služby o tom vedeli a mnohé si preverovali aj intímny život uchádzačov o vstup do ich radov z obáv, že by takíto „devianti“ mohli byť ľahko vydierateľní. Dnes už sú tieto formy nátlaku zväčša minulosťou, hoci každý, kto zastáva citlivú pozíciu, sa ešte vždy môže stať terčom vydierania zo strany vyzvedačov.

Ego

Ego, vzrušenie, adrenalín, arogancia – nazývajte si to, ako chcete. Veľa ľudí špicľuje skrátka preto, lebo v tom vidia ohromnú zábavu, a svoje zohrávajú aj niektoré ďalšie dôvody. Typickým príkladom je Robert Hanssen. Tento agent FBI, ktorý vyzvedal pre Sovietsky zväz, bol zapojený do čohosi, čo nazvali „zrejme najväčšou katastrofou spravodajských služieb v amerických dejinách“. Viedla ho k tomu najmä jeho namyslenosť.

Jonathan Pollard je ďalší taký. Pracoval ako civilný analytik pre americkú rozviedku, keď ho presvedčili, aby dodával tajomstvá Izraelčanom, a on si nevedel ani predstaviť, že by niekoho takého geniálneho ako on dokázali odhaliť.

Na podobne nadrozmerné ego trpel aj Christopher Cooke, poručík amerických ozbrojených síl, ktorý v osemdesiatom prvom podsunul sovietskemu veľvyslanectvu dokumentáciu k raketám Titan II. Tak veľmi ho špionáž fascinovala, že by s ňou nebol schopný prestať, ani keby chcel.

Peniazom som rozumel…

Aký motív som si teda mal vybrať ja? P, I, N alebo E? Nejaký dôvod som potreboval. Aby bol uveriteľný a mne čo najbližší. Nepochyboval som o tom, že Oleg vie o PINE toľko čo ja, ak nie viac. Vedel by, aké náznaky hľadať. Možno všetky tie rozhovory v reštauráciách ani nemali iný účel. Nechodil do nich, lebo mu chutili pizza štangle!

Moja odpoveď znela peniaze. Zo všetkých možných dôvodov, pre ktoré by som ja bol ochotný spáchať vlastizradu, boli peniaze suverénne najuveriteľnejšie. Ak som mal hrať úlohu špióna, na ničom inom som stavať nemohol. Nebol som ideológ. Nevyznával som islam o nič vrúcnejšie než môj otec. Necítil som sa na to, aby som s Olegom viedol siahodlhé diskusie o náboženstve a komunizme a zázraku ruského impéria alebo čomsi podobnom. Nedriemala vo mne nenávisť k Spojeným štátom, práve naopak. Nebol som členom nijakého podvratného spolku, ak sa nerátalo členstvo v mojom klube rýchlych vodičov. Nenosil som pri sebe legitku nijakej politickej strany, nanajvýš tak preukaz do knižnice a kartičku poistenca. Nevlastnil som dokonca už ani kartičku do videopožičovne.

Peniaze boli jednoduché. Priezračné. Peniazom som rozumel. Ako väčšina ľudí som mal rád veci, ktoré sa za peniaze dajú kúpiť. Príjemne strávený voľný čas. Zabezpečenie rodiny. A rýchle americké autá. Vravel som si, že keď niekoľkokrát znásobím vlastnú túžbu po peniazoch, bude to niečo, čomu by Oleg mohol porozumieť. Vyrastal v komunistickom Sovietskom zväze. Desaťročia očierňovali Američanov pre ich kapitalistický spôsob života. Lenže prednedávnom sa jeho krajina doširoka otvorila všetkým možnostiam kapitalistického rozvoja, a zdalo sa, že Oleg sa tomu vonkoncom nebránil. Predpokladal som, že aj on má rád peniaze, a môj spôsob života – autá, oblečenie, práca – mu ponúkal nadostač dôkazov, že na tom nie som inak.

Ako veľa iných ozajstných zvedov som k svojej hlavnej motivácii pridal aj trochu toho E. Spáchať to, čo som predstieral, že sa chystám spáchať ja, si už vo svojej podstate vyžadovalo kus arogancie. Pollard s Hanssenom boli arogantní. Aj veľa ďalších. To spájalo moje skutočné ja s mojím agentským ja. Zbytočne by som tvrdil, že nie. Preto nebolo náročné pridať k motivácii, ktorú som mal v úmysle predostrieť Rusom, štipku poctivej nadradenosti. Vytrvalo som sa Olegovi usiloval dokázať, že som inteligentnejší než on. Často som podobné hry na to, kto je väčší macher, hrával s FBI. Ani na sekundu som nezapochyboval o tom, že som skutočne bystrejší než oni. Podľa vzoru mojich ozajstných predchodcov v dejinách špionáže som bol presvedčený, že som prešibanejší ako moji protivníci.

Táto úloha mi sedela: bažiť po peniazoch a myslieť si o sebe, že som pán sveta. Nebol som to celkom ja, ale nemalo to ďaleko odo mňa.