Mariatal. Najstaršie pútnické miesto na Slovensku

Obec, ktorej pôvod a história sú zahalené rôznymi legendami. Marianka sa nachádza na okraji Bratislavy, pár metrov za štvrťou Záhorská Bystrica na úpätí Malých Karpát. Za svoj vznik vďačí prvému a najslávnejšiemu pútnickému miestu v bývalom uhorskom kráľovstve. Na počiatku je legenda o pustovníkovi. Okolo roku 1030 si vyrezal z dreva sošku Panny Márie, postavil ju na drevený podstavec pri nikdy nevysychajúcom prameni a potom nasledovala séria zázračných uzdravení…
Vyberte sa s nami na najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Mariatal je vlastne nemecké pomenovanie Marianky a nájdete tam nielen baziliku z roku 1377, ale aj kaplnky sv.Anny, sv. Floriána, či sv. Studne, tiež Lurdskú jaskyňu, Kalváriu alebo Velatické hradisko z rokov 1200 až 1000 pred naším letopočtom.
Spoločne s časopisom Krásy Slovenska, najstarším kontinuálne vychádzajúcim časopisom u nás pôjdeme do dvojtisícovej dedinky, ktorú sa rozhodne oplatí navštíviť.

Ako sa dostať do Marianky?

Z Bratislavy do Marianky premáva z centra Bratislavy regionálny autobus. Z Marianky – aj do Marianky – si môžete urobiť pekný výlet po červenej značke cez Kačín na Železnú studničku (bratislavský lesopark) a odtiaľ autobusom cez Patrónku do centra. Potrvá vám asi tri hodiny.

Opačným smerom po červenej značke sa dá prejsť cez dedinku Borinka na zrúcaniny hradu Pajštún (486 m), odkiaľ je pekný výhľad na lesy Malých Karpát, Záhorskú nížinu, Devínsku Kobylu a za ideálneho počasia až na Alpy.
Trošku dlhšia túra (do päť hodín) vedie z Marianky po modrej značke cez Malinský vrch do mestskej časti Rača.

Obnovený kláštor pavlínov, v súčasnosti exercičný dom a sídlo Ordinariátu ozbrojených síl SR.

Jedinečný Mariatal

Prvý historicky doložený dokument o existencii a fungovaní pútnického miesta Mariatalu pochádza od uhorského kráľa Ľudovíta I. z Anjou. Kráľ sem zavítal v roku 1373 s veľkou prosbou, položil základný kameň pre stavbu kostola a kláštora a v roku 1374 slávil víťazstvo nad tureckým vojskom sultána Murada I. Uhorský kráľ vedel, že za preukázanú milosť sa sluší poďakovať.

Pre nás je dôležité, že z roku 1377 pochádza zakladacia a darovacia listina, ktorou dáva do večného majetku kostol, kláštor a priľahlé pozemky rádu bielych pavlínov. Ľudovít vtedy osobne preniesol zázračnú sošku z dreveného podstavca pri prameni a postavil ju na hlavný oltár práve vysväteného Kostola Narodenia Panny Márie. Odvtedy bieli pavlíni vlastnili a spravovali pútnickú destináciu až do roku 1786, kedy cisár Jozef II. Zrušil v celej ríši kontemplatívne rády a ich majetok prešiel do správy štátu.

Pútnici a kaplnky

Kaplnka sv. Anny v Marianke.

Koncom 17. storočia, po definitívnom víťazstve nad Turkami, dal cisár Leopold I. prerobiť spustošený gotický kostol v barokovom slohu. Z tejto rekonštrukcie pochádzajú vzácne maľby a štuková výzdoba, ktorá zdobí interiér chrámu až dodnes.

V roku 1691 bola pred kostolom postavená neskorobaroková Kaplnka sv. Anny a v roku 1696 dal gróf Pavol Esterházy a krajinský personál gróf Macholányi za 1 000 zlatých postaviť nad prameňom rotundovú kaplnku. V rokoch 1723 až 1729 postavili pavlíni popri ceste z kostola k svätej studni šesť kaplniek pripomínajúcich významné udalosti zo života Panny Márie. Pútnici sa po bohoslužbách pri prechode z kostola k studničke pri každej kaplnke modlili príslušné modlitby.

Slávny barokový sochár

V roku 1736 získala dielňa slávneho barokového sochára Georga Raffaela Donnera v Prešporku objednávku na kamenný oltár pre mariatálsky kostol. Koncom 19. storočia bol oltár odstránený a nahradený neogotickým oltárom, na ktorom spočíva milostivá soška dodnes. Pri tejto úprave boli osadené do kostolných okien aj vzácne vitráže, ktoré ich zdobia dodnes.

Z Donnerovho oltára sa zachovali iba dve sochy, umiestnené v roku 1877 pred kaplnku kryjúcu svätú studňu. Sú to sochy sv. Antona pustovníka a sv. Pavla pustovníka. V roku 1982 doputovali obe vzácne diela do lapidária barokového umenia Slovenskej národnej galérie a v exteriéri boli nahradené kópiami z dielní Uměleckých řemesel v Brne.

Najvýznamnejšia prestavba sa uskutočnila v rokoch 1711 až 1714, kedy si cirkevný knieža kardinál Kristian August, vojvoda saský, arcibiskup ostrihomský a prímas uhorský, zvolil Mariatal za svoje letné sídlo. Bolo to obdobie najvyššieho rozkvetu tohto pútnického miesta a Mariatal nezaostával svojím významom za rakúskym Mariazellom a za poľskou Czenstochowou.

Vzácna baroková výzdoba chrámu z konca 17. storočia.

Lurdská jaskyňa a kalvária

Lurdská jaskyňa.

Počas prvej Československej republiky získal kaštieľ aj celý areál rád Bratov tešiteľov z Getsemani, ktorý založil vo Viedni v roku 1922 český kňaz Jan Josef Litomský. Tešitelia sa veľmi snažili o záchranu a povznesenie tohto miesta. Spustnutý kláštor, kostol aj kaplnky sanovali, ale hlavné dielo, ktoré stihli vykonať v období medzi dvoma vojnami, bolo vybudovanie lurdskej jaskynky a výstavba štrnástich kaplniek krížovej cesty vo svahu bukovej hory nad dolinou Marianky.

Mariánska kalvária je jednou z najkrajších kalvárií na Slovensku, v presklených kaplnkách jednotlivých zastavení sa nachádza 50 drevených sôch v životnej veľkosti z ateliéru Bohumil Bek z Kutnej Hory. Samotná milostivá soška tiež nemala pokojný život. Bieli pavlíni sa počas svojho 400-ročného pôsobenia v Mariatali starali o sošku vskutku so synovskou láskou a v nebezpečných vojnových časoch ju odnášali na neďaleký pevný hrad Pajštún. Tak to bolo v časoch husitských nepokojov (1421 – 1433), najmä v roku 1428, keď Prokop Holý pritiahol až k Bratislave a vypálil jej okolie.

Osud vzácnej sošky

Kópia sochy sv. Pavla pustovníka od Juraja Raffaela Donnera z roku 1736.

Tak to bolo aj v časoch uhorských stavovských povstaní, keď Gabriel Betlen v roku 1620 pritiahol až do Bratislavy, a tiež aj počas viacerých tureckých nájazdov. V časoch napoleonských bojov boli pavlíni z Uhorska už dávno vypovedaní a nikto sa neunúval vyniesť sošku hore na Pajštún. A dobre sa stalo, lebo francúzski vojaci Mariatal ušetrili, ale hrad Pajštún v roku 1809 vyhodili do vzduchu.

Zdá sa však, že soška je vskutku pod ochranou vyšších síl. V polovici 80. rokov minulého storočia ju priamo z oltára ukradli traja mladíci z Marianky. Okamžite nastal poplach, v televízii aj v novinách sa objavila správa o krádeži aj s fotografiou. To asi pomohlo a zlodeji sa báli vzácny artefakt speňažiť. Soška ostala na Slovensku.
O pár dní ju našli deti z materskej škôlky na obvyklej vychádzke v Medickej záhrade v Bratislave, zabalenú v novinovom papieri. Bola pohodenú medzi odpadkami pri kontajneroch na smeti. Bol to závod s časom. O necelé dve hodiny prišli smetiari a obsah kontajnerov aj s neporiadkom okolo nich odviezli do spaľovne.

O sošku mohol byť aj v zahraničí veľký záujem. Originalita materiálu bola preverená modernými metódami a črty tváre nesú znaky byzantského výtvarného štýlu, preto je evidovaná aj v zozname národných kultúrnych pamiatok.