Na severozápadnom pobreží Kostariky je jedno z najkrajších miest na planéte. Polostrov Nicoya. Je tam množstvo prisťahovalcov, ktorí surfujú, učia sa jogu, meditujú na pláži. Miestnym sa však nežije najľahšie – žijú v dedinách s obmedzeným prístupom k základným vymoženostiam techniky, ako je elektrina. V období sucha sú cesty prašné, po daždi zasa neraz zaplavené. Muži si zarábajú lovom rýb a farmárčením alebo pracujú ako robotníci či sabaneros (pastieri na obrovských dobytkárskych rančoch). Ženy varia v pieckach na drevo. Napriek ťažkým podmienkam sa obyvatelia polostrova môžu pochváliť – zdá sa, že poznajú tajomstvo dlhovekosti.
Ich tajomstvo skúmali viacerí vedci, napríklad demograf Kostarickej univerzity v San José, ktorý zistil, že naozaj dosahujú prekvapujúco vysokú dĺžku života.
Pritom ľudia žijú vo všeobecnosti najdlhšie v najbohatších krajinách, kde je vysoká životná úroveň, najlepšia zdravotná starostlivosť a najmenšie riziko infekcií. To však nie je prípad Kostariky.
„Nicoya patrí medzi najchudobnejšie oblasti Kostariky, takže za dlhší život nemôžu jeho obyvatelia vďačiť lepšiemu vzdelaniu či kvalitnej zdravotnej starostlivosti. Musí v tom byť niečo iné,“ tvrdí expertka Jo Marchantová v knihe Myseľ ako liek.
Záhadné teloméry
Ďalší vedci skúmali, robili testy, pýtali sa a pozorovali miestnych ľudí.
Spísali zoznam všetkých okolností, ktoré im mohli pomáhať pri dosahovaní vysokého veku. Vedú aktívny život i v starobe. Majú pevnú náboženskú vieru. Nedostupnosť elektriny na večerné svietenie znamená, že chodia skoro spať – priemerne spia osem hodín každú noc. Pijú vodu s vysokým obsahom vápnika (čo prospieva srdcu) a jedia ovocie bohaté na antioxidanty.
Hoci bol tento zoznam zaujímavý, nedokázal odhaliť rozhodujúce činitele.
Vedci odobrali krvné vzorky približne šesťsto starým Kostaričanom, ako aj dvesto rovnako starým obyvateľom polostrova Nicoya. Potom ich poslali do laboratória v San Franciscu, kde zmerali dĺžku telomér.
A zistilo sa, že ľudia na poloostrove Nicoya majú dlhšie teloméry než ostatní Kostaričania. Ich dlhovekosť nie je len štatistická šťastná náhoda, ale reálny biologický efekt – ich bunky vyzerajú mladšie, než by sa v ich veku očakávalo.
Vedci následne nezistili v stravovaní nijaký rozdiel a z hľadiska zdravia (pokiaľ ide o obezitu a vysoký krvný tlak) boli na tom obyvatelia polostrova ešte horšie ako ostatní obyvatelia. Nezdá sa ani, že by pomalšie starnutie súviselo s genetickými dispozíciami – výhodu dlhovekosti Nicoyania strácajú, keď sa odsťahujú. A nesúvisí to ani s peniazmi: bohatší jedinci majú kratšie teloméry.
Dôležitá je dĺžka telomér…
Tajomstvo dlhovekosti
„Existujú však predsa len určité indície,“ prezrádza Jo Marchantová. „Vedci Rehkopf a Rosero-Bixby zistili, že Nicoyania sú neradi sami – na rozdiel od ostatných Kostaričanov a je u nich vyššia pravdepodobnosť, že sa stretnú s dieťaťom raz týždenne. Tento spoločenský kontakt je zrejme rozhodujúci. Rozdiel v dĺžke telomér sa zníži o polovicu u tých Nicoyanov, ktorí sa nestretávajú s dieťaťom každý týždeň, a ak žijú sami, o túto výhodu prichádzajú úplne.“
Aj ďalšie štúdie preukázali, že ostrovania majú pevnejšie psychické väzby s rodinou než iní obyvatelia. Pevné rodinné putá ich chránia pred stresom, ktorý by im inak teloméry skrátil. Napriek chudobe spoločenské väzby ich udržiavajú mladých.
Dokazuje to, že neexistuje iba jedno tajomstvo dlhovekosti a že obyvatelia takých miest ako polostrov Nicoya sa pravdepodobne tešia kombinácii genetických a environmentálnych činiteľov.
Priatelia nás držia pri živote
Pribúdajú dôkazy, že spoločenské kontakty nás doslova držia pri živote. Tieto myšlienky sa začali rozvíjať v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď James House, epidemiológ na Michiganskej univerzite, sníval o ambicióznom projekte – chcel sledovať zdravotný stav ľudí celého mesta.
Spolu s kolegami sa zameral na obyvateľov mesta Tecumseh na juhovýchode štátu Michigan a roku 1982 zverejnil znepokojujúce výsledky. Po zohľadnení veku a iných rizikových faktorov sa ukázalo, že u dospelých ľudí, ktorí uviedli menej spoločenských vzťahov a aktivít, sa približne zdvojnásobila pravdepodobnosť, že zomrú počas nasledujúcich desiatich rokoch. Vyzeralo to, že predčasne ich zabíja nedostatok spoločenských väzieb.
Spoločenská izolácia je pre zdravie rovnako nebezpečná ako obezita, lenivosť a fajčenie.
V roku 2010 analyzovali americkí vedci 148 pokusov sledujúcich viac než 308 000 ľudí a dospeli k záveru, že chýbajúce spoločenské putá zdvojnásobujú riziko smrti z akýchkoľvek dôvodov.
Prinajmenej v západných spoločnostiach je spoločenská izolácia taká škodlivá ako pitie a fajčenie a naznačuje, že je dokonca nebezpečnejšia než nedostatok telesného pohybu alebo obezita.
Obklopujte sa priateľmi a vyhľadávajte spoločenský kontakt. Dožijete sa vyššieho veku.
Samota bolí
„Keď nemáme na blízku milovaného človeka, hovoríme, že to bolí,“ píše Marchantová v knihe Myseľ ako liek. „Možno vám takéto prirovnanie pripadá ako metafora, pokusy so skenovaním mozgu však naznačujú, že je neuveriteľne presné.“
Ukazuje sa, že zážitky sociálneho vylučovania či odmietania – keď vás ignorujú v hre, dostávate negatívnu sociálnu väzbu alebo sa pozeráte na fotografie zosnulých blízkych – aktivujú tie isté oblasti mozgu, ako keď prežívate telesnú bolesť. Keď nás druhí odmietajú, necítime iba smútok, cítime sa zranení a ohrození.
Aj keď absencia sociálnych väzieb je menej akútna, po istom čase sa môže stať rovnako toxická, hoci v konvenčnom hodnotení záťaže sa výrazne neprejaví, osamelí ľudia majú vysoké základné hladiny stresových hormónov a zápalové ukazovatele, čo so sebou prináša rôzne zdravotné problémy. Sociálna podpora nás zrejme chráni pred ťažkými situáciami – ľudia bez nej sú oveľa náchylnejší na iné formy stresu.
