Televízne zákulisie. Špina pod pozlátkom

LinkedIn

Mediálne prostredie je príšerné. Pri každej cigarete, pri každej káve ľudia ohovárajú. V televízii človek nič neutají. A vždy sa nájde niekto extra protežovaný. Ostatní potom nenávidia, intrigujú, cítia sa dotknutí. Veď kto by zniesol toľko chválenia a publicity? Sláva, mamon a úspech idú ruka v ruke so závisťou a zlobou. S tým musí rátať každý, kto vystupuje na Mount Everest televíznej žurnalistiky. Človek na končiari, oslepený reflektorom, ktorý sa teší z víťazstva a užíva si slávu, nehľadí na tých, čo mu pomáhali. Istili ho, napínali laná, ibaže zostali v základnom tábore. Ten sebec na vrchole ľahko zabudol, že podporný tím zostal dolu a on je sólový hráč…

Novinár RTVS Miro Frindt napísal fiktívny príbeh zo zákulisia televízie o škandalóznom Prípade Najdúch.
Píše o prostredí, ktoré dokonale pozná „Televízne prostredie vytvára prirodzenú rivalitu, každý je každému konkurencia,“ tvrdí skúsený novinár. „Kto by nechcel byť na obrazovke? Kto by odolal moderátorskému postu? Takmer všetci v televízii chcú raz moderovať a ak tvrdia, že nechcú, tak klamú. Ak tvrdia, že sa na seba nepozerajú, tak verte, že sledujú každú reprízu. Ak sú chorobne ctižiadostiví, použijú všetky zbrane, bez zaváhania potopia kolegu a predajú to ako svoj úspech…“

 

Prípad Najdúch

Miro Frindt sa celý život pohybuje v žurnalistike, takže vie si všímať, pozorovať a využil to pri písaní svojho príbehu Prípad Najdúch.
Vzťahy vo verejnoprávnej spravodajskej televíznej stanici TV Slovakia 24 nie sú ani zďaleka také ideálne, ako ich vedenie prezentuje na stránkach novín. Hviezdou stanice je Iveta Galanová. Skvelá novinárka a zároveň moderátorka. Žiadna krásavica, no o to šikovnejšia a dravšia.
Mladý, ženami obletovaný, vyšportovaný zvukár Radovan Strempek nadviaže s Galanovou vzťah. Cestou zo služby Strempek náhodou kopne do škatule ležiacej pri autobusovej zastávke. Vypadne z nej živé dieťa. Táto udalosť výrazne ovplyvní životy mnohých ľudí v televízii, hoci s najdúchom nemajú nič spoločné.

Zapol klimatizáciu a pozrel sa na titulky novín – Nový čas, Plus 1 deň. Oba denníky mali na titulke škandál s dieťaťom. K chlapčekovi sa stále nikto nehlásil. Novinári ho nazvali Najdúch. Vyložil si nohy na stôl a ťukal do počítača, www.tvslovakia24.sk, archív, spravodajstvo. Vyhľadal včerajšiu reláciu – aj tam začínali reportážou o dieťati. Na obrazovke svietil titulok: Stále nikomu nechýba! Meravo pozeral na monitor. Šúchal si prstami spánky. Bolo ráno, ale v hlave cítil nesmierne napätie a bodavú bolesť. Obsah programu bežiaceho na monitore veľmi nepočúval. Sledoval iba obrázky a zhlboka dýchal.

Médiá  sú v pohotovosti. Novinári tušia senzáciu. Deň za dňom sa príbeh posúva do roviny, ktorá presahuje hranice zdravého rozumu.

Televízne zákulisie

Prípad Najdúch je aj o zákulisí televízneho biznisu, ktoré je príťažlivé pre diváka. No ak nazriete dnu, prizriete sa bližšie, aj vy zbadáte množstvo špiny, intríg a pozlátko už nie je také ligotavé. Vlastne tak ako všade. Nikdy sa netreba nechať uniesť a brať všetko, ako to vyzerá.

Pre novinára Mira Frindta je kniha tak trochu aj únik. Denne zažíva zaujímavé situácie, no v spravodajstve musí pracovať najmä s faktami a podať udalosť čo najvernejšie. Vo fiktívnom príbehu však môže nechať pracovať svoju fantáziu, pohrať sa s postavami, zamotať dej…a presne to sa mu podarilo. Jeho Prípad Najdúch sa číta ľahko, je pútavý a so slovenskými reáliami oveľa bližšie slovenskému čitateľovi.
„Ku knihe ma dohnala kamoška, spisovateľka Jana Benková, ktorá na mňa nonstop tlačila, aby som rukopis dokončil a poslal vydavateľstvám,“ prezradil Miro Frindt na úspešnú a obľúbenú autorku, ktorej vyšlo už množstvo kníh, naposledy Uličnica a v apríli jej vyjde novinka Musíme zostať spolu.

 

Začítajte sa do knihy Prípad Najdúch:

1.kapitola

Zvukár Radovan Strempek sa vracal po nočnej službe z televízie. Bola nedeľa, krátko po pol siedmej ráno. Cestou premýšľal, kde urobil chybu, lebo niekoľko sekúnd z posledného reklamného brejku nebolo vo vysielaní počuť.
„To je tak“, zašomral si nervózne, „keď menia technológie za jazdy.“ Kráčal z kopca na neďalekú zastávku tridsaťdvojky, smer Dlhé diely.
Poniže rampy, na vjazde do areálu, v kopci, kde sa cesta delí na vjazd do zoologickej záhrady a vstup do televízie, krúžili vysoko nad chodníkmi krkavce. Z výšky spúšťali na cestu akési tvrdé plody. Keď sa rozbili na kúsky, zobali ich. Prihrbený pozrel nahor, aby nedostal šupu do hlavy, ale vtáky vedeli veľmi dobre, kam potravu zhodiť. Ak škrupina nepraskla, zopakovali nálet a spúšťali plod, kým nepovolila. Inteligentné tvory. Nečudo, že Vikingovia pokladali krkavce za posvätné.
Strempek kopal do drobných skaliek, rozzúrený do nepríčetnosti. Manažment si zmyslel, že za dva týždne vymení technológiu v dvoch vysielacích štúdiách. Nikoho nezaujímali argumenty, že sa to nedá stihnúť. Spravodajstvo prechádzalo zo zastaranej BETA technológie s kazetami videonosičmi na bezpáskový systém. Čoskoro sa bude vysielať len z počítača. Zamestnanci sa na jednej strane tešili, pretože do verejnoprávnej televízie roky nikto neinvestoval ani cent, ale aj krútili hlavou nad tým, že všetko sa robí v takom chvate.
A mnohí, Rado Strempek tiež, ešte aj doma uvažovali, čo by sa dalo vylepšiť, kadiaľ ťahať káble, aby prekážali čo najmenej. Štúdioví architekti rozmýšľali nad scénou, osvetľovači nad svetelným parkom, zvukári denne obzerali priestor, ako sa bude šíriť zvuk. Zatiaľ nebol spokojný nik.
Úloha náročná, zadanie jasné – takmer v každom zábere musí byť vidieť panoráma Bratislavy. Pohľad na miesto z dvadsiateho ôsmeho poschodia výškovej budovy cez sklenené okenné tabule neprenášala žiadna televízia. Manažment chcel charakteristické záberovanie pre stanicu TV Slovakia 24 zachovať. Osvetľovači sa neusmievali, pretože udržať dostatok svetla, ktoré potrebuje kamera, a zároveň snímať v pozadí nočnú Bratislavu, bolo horšie než práca v uránovej bani.
Rozmrholilo sa. Mlynská dolina bola ľudoprázdna, nikde ani živej duše. V diaľke pri internátoch pospevovala partia študentov vracajúca sa z flámu. Od Patrónky sa po strede diaľnice plazivo šírila hororová hmla.

Náročky vysielajú v správach iba zlé veci,
pretože tie sú pre ľudí ako červené súkno pre býka. 

Na zastávke autobusov vedľa zoo včera pokosili vysokú trávu. Len kríky, v ktorých občas prespávali bezdomovci, ostali holé, vyrastali do tvaru V a kývali sa zboka nabok. Na pokosenej sýtozelenej ploche udierala do očí škatuľa. Kartónová, veľká, zrejme z televízora. Časť veka bola otvorená, v dvíhajúcom sa vetre búchala ako poklop, čo dobre neprilieha. „Ľudia sú neuveriteľní bordelári,“ šomral Rado. Krútiac hlavou chytil škatuľu, chcel ju zložiť a oprieť o neďaleký odpadkový kôš. Pred rokmi sa angažoval v hliadkach mimovládnej organizácie Spolu za čistejšiu Bratislavu a zmysel pre poriadok v prírode a čistotu si uchoval dodnes. Obyvatelia Bratislavy sú neuveriteľné špiny.
Adrenalín v ňom stúpal, nazlostene schmatol kartón. Dno sa v okamihu pretrhlo a na zelenú, hladko pokosenú trávu vypadlo dieťa. Ani nemuklo, pokojne pozeralo na svet.
Strempek zdrevenel. Nahol sa nad chlapca, aby sa presvedčil, či je naozaj živý. Dvakrát silno zažmurkal očami, či sa mu to celé nezdá. Bez pohnutia zaškúlil na autobusovú zastávku. To predsa nie je možné!
„Ježišikriste, a ty si odkiaľ… A čo tu robíš?!“ zakričal a dvíhal zo zeme dieťa. Chlapček zamrnčal.
Obzeral sa napravo-naľavo, nikde ani živej duše. Na semaforoch sa vytvorila malá kolóna áut. Z luxusného Mercedesu GL naňho hľadela žena a ťukala si na čelo, keď videla, ako nemotorne sa pokúša posadiť si dieťa na kolená. Taška mu spadla z pleca, keď chcel malého upokojiť. Váhavo položil chlapca na trávu, vybral telefón z pravého zadného vrecka a zavolal policajtov.
Hodinu sedel v služobnej dodávke a rozprával sa s dvoma mužmi v uniformách – policajti pochôdzkari dorazili na miesto prví. Čakali na vyšetrovateľku, poručíčku Vargovú, ktorú stiahli z dovolenky. Aj na kriminálke sú dovolenky a koho stiahnu? Ju. Prečo? Lebo nemá deti! Dobre vedeli, že je v Bratislave, teda k dispozícii, a že príde. Zobudili ju v nedeľu ráno.
Nemala rada neplánované nasadenie, ale vyberte si, keď ste policajt. Piatok-sviatok, leto-zima. Keď sa voľačo stane, musí do terénu. Plánovaný tréning vo fitnescentre a horúca sauna musia počkať.
Muži zákona uzavreli okolie celej zastávky bielo-zelenými páskami s nápisom Polícia, vstup zakázaný. Rado také pásky videl iba na fotografiách alebo v televízii. V skutočnosti vyzerajú hrozivejšie. Vzbudzujú strach a des už len z myšlienky, že za nimi sa prihodilo niečo vážne. V médiách sa to človeka netýka, teraz mu však udalosť dýchala na krk.
Štyria policajti chodili po tráve s rozriedenou sadrou a odlievali odtlačky stôp. Minú tu litre a litre, pomyslel si s nevôľou. Aj tí zagebria okolie. Pri autobusovej zastávke denne postávajú stovky ľudí, sadra bude všade.
Miesto nálezu obišla ďalšia tridsaťdvojka.
Zastávku zoo obkolesenú policajnými autami, páskami a mužmi v uniformách minul spoj bez zastavenia. Cestujúci sa nakláňali a obzerali. Jedni zo zvedavosti, iní prekvapení, že nemôžu vystúpiť.

2.kapitola

Ranné nedeľné slnko sa oprelo do okien policajného prezídia na Račianskej a v kancelárii simulovalo príjemnú, oddychovú atmosféru. Z neďalekého parku doliehal vtáčí spev. Vzduch bol nedýchateľný, napriek dokorán otvorenému oknu. Rado Strempek sedel za kancelárskym stolom oproti policajtke. Z prvého poschodia mal výhľad na stávkovú kanceláriu Fortuna. Cez výklad pozoroval mužov pri stojanoch, dychtivo tipovali, v tvári mali túžbu po výhre.
„Tvrdíte, že ste sa vracali po nočnej. To len tak nazeráte do každej škatule?“ opýtala sa pri výsluchu vyšetrovateľka, poručíčka Denisa Vargová, a podozrievavo si ho premeriavala. Pekný vysoký muž ju upútal tmavými vlasmi a hlbokými hnedými očami. Ako z argentínskej telenovely. Takí existujú iba na reklamných fotografiách. Nevdojak pozrela na Radove ruky, všimla si nakrátko zastrihnuté čisté nechty. Začali ju pohlcovať myšlienky, pri ktorých sa jemne začervenala. Na jednofarebnom tričku sa zjavili mapy potu. Na stole chladla zalievaná káva. Zabudla, že vedľa má ešte jednu nedopitú z automatu.
V hlave jej zasvietil maják. Už v škole ich učili, že takéto typy sú nesmierne podozrivé. Upravený, čistotný metrosexuál, vzhľadný muž, ktorý môže mať na každý prst tucet žien, má na osemdesiat percent nejakú úchylku. Latentný sadista, úchylák bažiaci po špinavom sexe, milovník detí do desať rokov, fetišistický vrah alebo niečo podobné. Deviácií je dosť, nejaká mladému pánovi určite sadne. Neviniatko, ktoré samo zavolalo políciu, aby odrazilo od seba lúč podozrenia, skončí v súdnej sieni s paragrafom na krku. V rozsudku padne číslo paragrafu okolo dvestovky Trestného zákona – sexuálne delikvencie – znásilnenie, pohlavné zneužívanie, incest…
Vyšetrovateľka mu neverila. Neverila nikomu, a preto sa pýtala. Sedí oproti nej minimálne teploš?
Strempek privrel oči. Vôňa pomletých zŕn pripomínala nedeľné predpoludnie doma pri televízore. Časy s manželkou a so synom. Cez víkendy sa zakaždým vybrali do prírody, preč z panelového bytu. Najkrajšie obdobie, kým sa jeho polovička Silvia nezaľúbila do kolegu a jemu nedala košom. Rozvod trval krátko. Strempek bol veľkorysý muž. Byt nechal manželke, hoci ho vôbec nepotrebovala. Nový partner bol mimoriadne solventný a býval v novej vile v Záhorskej Bystrici.
Rado sa odsťahoval k mame na Dlhé diely. Z každého kúta jeho bytu kričala naňho spomienka. Najmä v spálni. Už sa tam necítil dobre.
So Silviou sa zoznámil ešte za hlbokého socializmu, v čase dedinských zábav. Potom sa zopár rokov obchádzali v kruhu spoločných kamarátov. On aj ona vystriedali niekoľko lások – vážnych, horúcich a nabitých hormónmi, aj víkendových.
Obaja si mysleli o tom druhom, že sa vybláznil a po tridsiatke už bude brať vzťah vážne. Míňali sa takmer dvadsať rokov. Hovorí sa, že ľudia by sa nemali brať po dvojmesačnej známosti. Tento prípad bol opak. Kam sa teda vytratila garancia šťastného, dlhého a naplneného manželského života s deťmi?
V roku 1987 bola Silvia tuctová, ničím nie výnimočná plavovláska. Dokonca mierne zaoblená. Vtedy sa to tak nebralo. O kulte anorektických štyridsaťkilogramových modeliek nikto nechyroval. Bábika Barbie bola v hračkárstve neznámy pojem. Ideál krásy zosobňovala Eva Vejmělková z filmu Fontána pre Zuzanu. Prirodzená herečka s kyprejším zadočkom, vlasmi po pás, bacuľka s plnými lícami a slušne vyvinutými prsami. Všetky dievčatá chceli byť ako ona. Nová Radova známa z Pezinka nebola výnimkou.
Na dvor medzi panelovými domami, na Kupeckého ulici v Bratislave, kde nakrúcali Fontánu pre Zuzanu, chodievali spolu častejšie. Filmová rekvizita sa napokon premenila na skutočnú fontánu. Nekonečný čas bola hrdzavá, odstavená a ošumelá ako jeho život. Potom ju znovu spustili a perlivá voda sa rozprskla na všetky strany. Oživila sídlisko. Okolie sa rokmi zmenilo, no stred dvora – malá fontána je akoby večná.
Zoznámil ich v lete na Seneckých jazerách kamarát Vlado. Silvia je jeho sesternica. V bielych čínskych teniskách s červeným pásikom, trojštvrťových červených nohaviciach a účesom na páža mútila hlavy chalanom pri jazere. Kamošky jej závideli biele tričko s logom Pepsi-Cola. Nosila ho denne zviazané nad pupkom do uzla.
Koncom deväťdesiatych rokov sa Silvia presťahovala do Bratislavy, lebo sa zamestnala v banke, a tak chodievali do kina, najradšej do Metropolu, Slovana a Mladosti. Vzájomne si boli bútľavými vŕbami. Riešila všetko ‒ od antikoncepcie jeho priateliek, po hľadanie privátov v inzercii bratislavského Večerníka. Rado zasa overoval jej nádejných priateľov, selektoval debilov, milencov na jednu noc a adeptov na otca detí. Niekedy úspešne, občas sa nedarilo, vtedy mu tričko na hrudníku zmáčali Silviine slzy.
Obaja hľadali toho pravého a až rokmi pochopili, že sa naňho denne pozerajú, keď si hľadia do očí.
Po pätnástich rokoch kamarátstva sa z nich stali manželia. Rozumeli si, až kým Silvia po materskej netrávila viac času v práci než doma. Rado si vo svojej dobráckosti ani nevšimol, že väčšinu večerov uspáva syna on. Pripisoval to manželkinej túžbe zabehnúť sa po materskej dovolenke v novom zamestnaní. Vo sne mu nenapadlo, že by sa veci mohli mať inak.
V posteli s iným ju nachytal vo vlastnej spálni, preto ten hnus k letisku v bývalej domácnosti. Viac si na dvojposteľ neľahol, radšej spával na nafukovačke v obývačke. Nevedel zabudnúť na roztiahnuté nohy svojej ženy a cudzí chlapský plochý zadok. Fuj! Bolo to také potupné!
Pred očami sa mu vynorili scény z kriminálnych filmov. Muž vraždí manželku, bodá nožom, škrtí, strieľa, vláči za vlasy po byte, kope, päsťami udiera po tvári, vysotí ju z balkónových dverí… Spôsob fyzickej likvidácie je rôzny. Chápal tých rozzúrených mužov. Veď svoju partnerku, matku dieťaťa, kamarátku, milenku, tú predsa pozná, to nemôže byť ona! Cundra v posteli má iba jej podobu, inak s ňou nemá nič spoločné.
Hovorí sa, že pred smrťou sa človeku v sekunde premietne celý život. Keď si Silvia v rýchlosti naťahovala nohavičky, tiež mal pred očami každučkú chvíľu s ňou – zlú aj dobrú, spolu so synom Dominikom.

Bolo mu do plaču nad jej slovami, aký je fantastický muž, milenec, výborný otec, nemôže mu nič vytknúť, ale… Iný chlap jej pobalamutil hlavu. Zaľúbila sa a musí sa rozhodnúť. Chce od neho odísť. Aj s Dominikom. Nech to stojí, čo to stojí! Za každú cenu! A už včera bolo neskoro!
Šok. Trauma, z ktorej sa nevedel dlho dostať. Od rozvodu sa budí a zaspáva sám.
„Hovorím vám, že som alergický na neporiadok, tak som chcel škatuľu zložiť a položiť ku košu. A vy môžete byť rada, že som to decko našiel. Hľadajte toho, kto ho tam dal, a nestresujte človeka, čo vám pomohol, keď si neplníte povinnosti, ako by ste mali,“ vysvetľoval policajtke nervózne.
Podozrievavý tón Vargovej sa ho poriadne dotkol… Potreboval zduplikovať, že s takým otrasným činom nemá nič spoločné. Naprázdno preglgol, cítil sa nepríjemne.
Dopekla, upokoj sa, hovoril si. Nenašiel si mŕtvolu, nikoho si nezabil. Našiel si živé dieťa. Živé a zavolal si policajtov. Nič iné si nemohol
robiť. Nič.
„Nebuďte podráždený, pán Strempek, a odpovedajte na otázky. V takomto prípade musíme brať do úvahy a preveriť všetky okolnosti,“ zdvihla priúzke obočie poručíčka Vargová. Obočie bolo jediné, čo mala na bledej tvári žensky upravené. Bledá s úzkou tvárou, čiernymi, nakrátko ostrihanými vlasmi a s krúžkom v nosnej dierke.
Dva vysoké drevené stoly. Sedel oproti nej. Ďalšie dva stoly stáli bokom, o meter ďalej. Vyzeralo to, že kancelária je určená pre štyroch policajtov. Stohy bieleho papiera, rôznych zápisníc a šanónov boli len na troch z nich. Posledné miesto pre nejakého nádejného vyšetrovateľa bolo obložené fikusmi a kaktusmi. Čiastočne ich zakrývalo sedem umelých fliaš naplnených vodou až po uzáver. Aj tu majú nejakého malého Mičurina.

Vy si musíte držať úroveň,
ste verejnoprávna televízia…

Zaprášené police s knihami a zbierkami zákonov. So študovaním predpisov a legislatívy sa teda veľmi nezdržiavajú. Dve najvrchnejšie zaplnené knihami, dve stredné zahádzané novinami, časopismi a na spodnej kaviarenský kútik. Pohár s neskou, pokrčený obal s mletou Popradskou kávou, s bielou šľahačkou na obale, a rozsypané kryštáliky cukru. Tmavý bol v odokrytej cukorničke, na pohľad tvrdý ani betón.
Žlté ošumelé steny. Na niektorých miestach prerážal na maľovke valček ešte zo sedemdesiatych rokov. Vtedy sa maľovalo valčekmi ostošesť. Z miesta, kde sa spod maľovky dral na povrch starý vzor najvýraznejšie, sa usmieval oficiálny portrét prezidenta Andreja Kisku. Visel nakrivo a vedľa neho zožltnutý čiernobiely obrázok Vysokých Tatier. Toľko nevkusu! Naozaj existuje predpis, že hlava štátu musí v kanceláriách na všetko dozerať?
Tašku mal vedľa seba. Nervózne škrabkal tmavý kruh na drevenom stole. Pravdepodobne vypálený po nejakej horúcej nádobe. Možno po hrnci s vianočnou kapustnicou.
Dlhšia pauza.
Vyšetrovateľka Vargová niečo píše do počítača. Neovláda prstoklad, ťuká pomaly ako ďateľ. Dvoma ukazovákmi. Na klávesnici hľadá literu za literou. Údery do písmen podčiarkujú napätú atmosféru v policajnej kancelárii.
„Pozrite sa,“ pokračovala po odmlke. „Úplne v pokoji si to prejdime ešte raz, aby sme si boli istí, že na nič podstatné sme nezabudli.“
Hovorila potichu, pridusene. Cítil, že najradšej by vybuchla, preskočila stôl a použila násilie. Tresla mu jednu, pretože odmieta x-tý raz opakovať rovnaké vety. Tiež bola vynervovaná. Jedným okom sledovala zápis v počítači, druhým si ho premeriavala. Kde len to tých policajtov učia?
Chudera! Sprostá, rachitická, asexuálna mužatka. Neskutočne mu dvíhala tlak. Ani poriadne kozy nemá! Tento typ žien sa mu nikdy nepáčil. Skôr krv a mlieko.
„Nič vám nebudem opakovať! Už trikrát som povedal, ako som išiel z telky a našiel dieťa v škatuli. Čo je na tom nepochopiteľné? Čo chcete počuť? Každých desať minút inú verziu? Ste vadná?“
„Takto sa so mnou nezhovárajte!“ Vargová vyskočila zo stoličky, ale ostala na mieste.
„Inak sa už teraz neviem,“ naklonil sa ku stolu, aby vete pridal dôraz. „Zavolajte kolegu a zahrajte sa hru na dobrého a zlého policajta ako vo filme. Zlý je tu, tak nájdite niekoho s anjelskou tvárou. Mal by to byť opak neoblomnej feministky.“
Na urážku nereagovala. Tresla do tlačidla F9 tak silno, až jemne puklo. Stará ihličková tlačiareň vypľula tri popísané hárky. Nahusto, tesne vedľa seba, aby sa toho na list zmestilo čo najviac. Vargová papiere arogantne hodila na stôl oproti nemu.
„Podpíšte a neodchádzajte z Bratislavy! Určite vás budeme ešte potrebovať. Ešte sa stretneme. Dolu mi dopíšte, prosím, na vás mobil.“
„Neviem sa dočkať!“ odvrkol, podpísal papiere a vykročil k dverám.
„Hééj, moment, jedna kópia je predsa vaša!“ Energicky mávala za ním výpoveďou.
„Strčte si ju do zadku!“
Tresol dverami. Pohyb bol prudký. Prúd vzduchu rozkýval obraz prezidenta Andreja Kisku.
Teraz už visel rovno.
Hovädo, pomyslela si Vargová, pokrčila čistý kancelársky papier a utrela si pot z čela.

 


                                                                       Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!

About Author

Milan

Vyše 20 rokov píšem texty a články. Vymýšľam slogany a pripravujem zadania na webstránky. Robil som moderátora v Slovenskom rozhlase, Twiste a Rádiu Okey. Redaktora v Slovenskej televízii. Písal som pre SME, Hospodárske noviny a časopisy ako Markíza, Zdravie, Život ai.