Mamičky, nájdite si čas!

LinkedIn

Chcete naozaj užitočný návod, ako odložiť telefón, spáliť zoznam povinností, prestať prahnúť po dokonalosti a pochopiť, čo je naozaj dôležité? Veď nemáte čas na zbytočnosti a veci, ktoré vás oberajú o energiu.
Tak čo, ideme sa na to pozrieť zblízka?

mama3Kniha Mama má čas je skutočný dar pre nové i nastávajúce matky, inšpirácia pre rodičov, aby spomalili a tešili sa zo zázraku detstva, kým im neprekĺzne medzi prstami.
V knihe si nájdu dobré tipy aj ľudia, ktorí ešte nemajú deti, alebo tí, ktorým potomkovia už dávno vyleteli z hniezda.
Pravdou totiž je, že každý deň zabíjame drahocenný čas zbytočnosťami a nepotrebnými vecami, hoci často nevedomky.

Autorka Rachel Macy Staffordová začala najskôr písať blog, spovedala sa zo svojho života zaneprázdnenej matky…a čoskoro mala neuveriteľný úspech a množstvo čitateliek.

Rachel podnietila diskusiu o úlohe zaneprázdnenej matky. Nie je možné strážiť dieťa, miešať kašu a pri tom ešte telefonovať a čítať maily, keď sa nám pri nohách plazí batoľa.

To isté platí aj o tínedžeroch – aj tí si vyžadujú plnú matkinu pozornosť, veď čoskoro vyletia z hniezda… naozaj nepotrebujú matku nalepenú na displeji.

Mama ma casNejedna čitateľka sa priznala, že po prečítaní knihy Mama má čas nastal zázrak. Stala sa lepšou matkou. Nie perfektnou, ale lepšou.

Mottom knihy je návod, ako odložiť telefón, spáliť zoznam povinností, prestať prahnúť po dokonalosti a pochopiť, čo je v živote naozaj dôležité.
To nám pomôže objaviť silu, radosť a lásku zo života nielen s voľnými rukami, ale aj mysľou. Kniha prináša aj hlboko osobné príbehy a inšpiratívne tipy, ako sa zbaviť každodennej rozptýlenosti.

„Toto nie je kniha, je to hnutie, budíček s návodmi, ako neprepásť detstvo…“
Samantha Ettusová, odborníčka na životný štýl a rodičovstvo

Kniha Rachel Staffordovej otvorí oči mnohým rodičom.
Ukáže im, že netreba strácať čas hlúpou odpoveďou: „Počkaj chvíľu…“.
Poradí im, aby si vážili každú minútku s rodinou, pretože je to najvzácnejší dar od života.

Prečítajte si úryvok z novinky Mama má čas:

 

mama1PREČO SI UVOĽNIŤ RUKY?

STÁLE SOM SI OPAKOVALA, že napokon všetko pôjde pomalšie. Raz, jedného dňa.

Koho som chcela oklamať?

Dva roky môjho ubehaného, rozlietaného života pripomínajú akúsi machuľu. Z toho obdobia si nespomínam na veľa udalostí – dobrých ani zlých –, no na udalosť opísanú nižšie nikdy nezabudnem.

Práve som sa vrátila domov zo spoločenskej udalosti, ktorú som ako dobrovoľníčka plánovala stovky hodín. Hoci som vedela, že manžel sa chystá uložiť deti spať, nevládala som sa k nemu pridať. Namiesto toho som oblečená odpadla do vlastnej postele. Sotva niekoľko centimetrov odo mňa ležala na nočnom stolíku podstata môjho života: vytlačený zoznam povinností, bzučiaci telefón, notebook a hrubý diár. Hŕba papierov a dva elektronické prístroje každý deň pohlcovali moje srdce, pozornosť a energiu.

Blikajúce červené svetielko smartfónu mučivo pripomínalo, že ani jedno z tých rozptýlení samo od seba neubudne. Informačná presýtenosť, elektronika, nabitý denný program a všetky nezvládnuteľné nároky budú na mňa svorne čakať aj zajtra – aj pozajtra, aj popozajtra… Raz, jedného dňa, to boli iba slová, ktorými som sa bránila pred šialenou realitou, čo mi ovládla život.

Raz, jedného dňa, nahovárala som si, budem mať v zápisníku každý mesiac veľké prázdne strany. Jedného dňa mi bude denný program určovať srdce, nie čvirikanie, pípanie a zvonenie prístrojov. Jedného dňa poviem nie, keď sa budem chystať na predaj koláčov alebo knižný veľtrh, výpravu za čistým pracovným pultom či dokonalým účesom. Jedného dňa budem súhlasiť so skákaním po dažďových mláčkach, s napochytro zopnutými chvostmi a ďalšou rozprávkou na dobrú noc. Jedného dňa sa pozriem do očí svojim deťom a vypočujem si každú slabiku ich milých, pojašených slov. Jedného dňa zaklapnem notebook a pred odchodom z domu pobozkám manžela na rozlúčku. Jedného dňa si spomeniem, ako sa človek cíti, keď sa smeje, hrá, odpočíva a teší zo života. Jedného dňa si nájdem čas na naozaj dôležité veci.

Život s obyčajnými radosťami bol pre mňa v plnej rýchlosti iba snom vzdialeným v nedohľadne. Zakaždým, keď som svojim deťom povedala: „Teraz nie, mamička je zaneprázdnená,“ šanca na zmysluplný, radostný život sa mi ešte väčšmi vzďaľovala. Dokonca aj keď som ustatá ležala v posteli a deti si na poschodí obliekali pyžamy a vyberali rozprávku na dobrú noc, predstava pokojného života mi pripadala len ako fantázia.

Keď som tam ležala, priveľmi unavená, aby som vládala plakať, a priveľmi hanblivá na to, aby som žiadala o pomoc, uvedomila som si, v akom zúboženom stave som sa ocitla. Som pochovaná – pochovaná pod ťarchou svojej nesústredenosti. Nežila som, iba som existovala.

Vedela som, že som sa dostala na rázcestie. Mohla som pokračovať po nesústredenej ceste, čoraz väčšmi sa vzďaľovať od svojho idylického jedného dňa, alebo som mohla začať hrabať – prebíjať sa na vzduch, za nádejou, za životom.

Rozhodla som sa pre druhú možnosť.

Pretože jedného dňa neexistuje, tam sa nedá žiť.

Neodškriepiteľná pravda ma ovalila raz ráno pri behu, krátko nato, ako som si sama priznala, že som pochovaná. Poznanie bolo také bolestivé, až mi naň zareagovalo celé telo, a doslova ma zrazilo na kolená.

Prvý raz som si úprimne odpovedala na otázku, na ktorú som bola roky hrdá: Ako je možné, že všetko zvládam?

Ukrajujem si zo života – len tak všetko zvládam. Ukracujem sa o to, čo je naozaj dôležité; a to, o čo sa ukracujem, sa nikdy viac nevráti.

Tento prelomový okamih ma podnietil vydať sa na cestu za voľnosťou, ktorá mi zmenila život. V tej chvíli som sa obrátila o pomoc k Bohu. Cítila som jeho prítomnosť celý život, predovšetkým ako špeciálna pedagogička aj ako spisovateľka, ale teraz to bolo iné. Vedela som, že svoju rozptýlenosť nemôžem prekonať bez jeho vedenia a posily. Nabitá novou energiou som začala uplatňovať jednoduché postupy, aby som sa zbavila činností, ktoré dennodenne odpútavali moju pozornosť, a nadviazala láskyplné vzťahy.

S každým krokom som sa prehrabávala čoraz vyššie na povrch. Po každom dotyku svojho dieťaťa, po každom zmysluplnom rozhovore s manželom, po každom pohľade na krásu sveta, ktorý som si pre zaneprázdnenosť dovtedy nevšímala, sa vo mne zmierňovala závislosť od rozptyľujúcich aktivít. Moje úsilie postupne natoľko zosilnelo, že dovtedy rozlietaný život sa mi premenil na zmysluplné spolužitie s blízkymi ľuďmi. Už som neodkladala život na neskôr. Prvý raz po dlhom čase som venovala čas, sústredenosť, činorodosť a lásku prítomnosti. A vtedy som zistila, akú silu má život s uvoľnenými rukami.


                                                                       Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!

About Author

Avatar

Leave A Reply

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.