Tri ženy. Tri rôzne osudy. A spojí ich jediný okamih. Silná Madeline, s ktorou treba rátať za každých okolností. Krásna Celeste, ktorá by dokázala zastaviť svet obyčajným pohľadom. A mladá Jane, ktorá vo vnútri pochybuje o svojom synovi.
Na malebnom Pirriweeskom polostrove sídli iba jedna základná škola a tá musí prijať deti z rôznych spoločenských vrstiev. Bohaté, panovačné mamičky sa tak stretávajú s chudobnejšími, nenápadnými ženami.
Jednou zo sivých myšiek je aj slobodná matka Jane, ktorá má čo robiť, aby vyžila. Jane sa na polostrov prisťahovala len nedávno, a hoci škola sa ani poriadne nezačala, už sa dostala do problémov. Janinho syna Ziggyho obvinia z napadnutia spolužiačky. Matka synovi verí, že čin nespáchal, ale v kútiku duše ju zožierajú pochybnosti. Má na to vážny dôvod.
Aj malé lži môžu zabíjať…
Pomocnú ruku jej podajú dve nové priateľky. Jednou z nich je bohatá kráska Celeste, druhou Madeline, čerstvá štyridsiatnička, s ktorou sa neradno zahrávať.
Postupne sa dozvedáme, že každá rodina má svoje tajomstvá a že šikanovanie sa nedeje iba v škole, ale aj doma.
Autorka len pomaličky odhaľuje osudy hrdiniek, ktorým ani zďaleka nie je čo závidieť. Rozprávkový život niečo stojí a tragédia je len otázkou času.
Liane Moriartyová prichádza s ďalšou novinkou, ktorá poteší jej stále rastúci počet slovenských čitateľov. Veľké malé klamstvá je pútavá výpoveď o exmanželoch a druhých manželkách, o matkách a dcérach, škandáloch na školských dvoroch a nebezpečných malých klamstvách, ktoré si hovoríme, aby sme prežili.
„Príbeh hrozí varovným prstom pred veľkými malými klamstvami,
ktoré hovoríme, aby sme prežili.“
Washington Post
Príbeh Veľké malé klamstvá je pútavý, zábavný, no miestami znepokojujúci. Všetci máme svoje tajomstvá, ale je neuveriteľné, ako niektoré ovplyvňujú životy tých, čo o tom ani netušia. Niekedy aj malá lož môže byť smrteľná.
Rozprávanie o
Liane Moriartyová je austrálska spisovateľka, ktorá najväčšie úspechy dosiahla v zahraničí, vrátane Slovenska. Jej Manželovo tajomstvo sa u nás stalo bestsellerom, nasledovali knihy Prečo sme sa vlastne rozišli? a Zaľúbená hypnotizérka.
Kapitola 1
„To mi veru nepripadá ako kvízový večer,“ povedala pani Patty Ponderová Márii Antoinette. „To znie ako večer verejných výtržností.“
Mačka neodpovedala. Podriemkavala na gauči, kvízový večer sa jej zdal nudný.
„Tuším ťa to veľmi nezaujíma, čo? Nech si len dajú koláče! To si myslíš? Jedia dosť koláčikov, však? Toľko stánkov s koláčikmi, Bože dobrý! Hoci pochybujem, že tie mamičky ich čo len ochutnali. Všetky sú také štíhle, však? Ako ty.“
Mária Antoinetta sa iba uškrnula na tej lichôtke. Slová „nech teda jedia koláče“ dávno poznala a len nedávno počula, ako jedno z vnúčat pani Ponderovej povedalo, že to má byť „nech teda jedia briošky“ a že Mária Antoinetta to nikdy nepovedala.
Pani Ponderová vzala do ruky diaľkový ovládač a stíšila zvuk na televízore – práve bežal program Tanec s hviezdami. Predtým ho dala hlasnejšie, lebo lialo, ale teraz už dážď pomaly utíchal.
Počula, ako ľudia vykrikujú. Pokojným nočným ovzduším sa niesli zlostné výkriky. Pani Ponderovej sa to nepáčilo, zdalo sa jej, akoby všetok ten hnev bol namierený proti nej. (Pani Ponderová mala veľmi hnevlivú matku.)
„Bože dobrý, myslíš, že sa hádajú, čo je hlavné mesto Guatemaly? Vieš, ako sa volá hlavné mesto Guatemaly? Nie? Ani ja. Mali by sme si to vygúgliť. Nešker sa na mňa.“
Mária Antoinetta odfrkla.
„Poďme sa pozrieť, čo sa to deje,“ vyhlásila pani Ponderová rázne. Bola nervózna, a preto sa pred mačkou tvárila rázne, tak ako kedysi pred svojimi deťmi, keď jej manžel nebol doma a v noci sa ozývali čudné zvuky.
Pani Ponderová vstala, opierajúc sa o chodúľku. MáriaAntoinetta prekĺzla hladkým telom pomedzi nohy pani Ponderovej (nenaletela jej na tú ráznosť), ktorá tlačila chodúľku po chodbe do zadnej časti domu.
Z jej krajčírskej dielne bol výhľad priamo na školský dvor.
„Mami, zbláznila si sa? Nemôžeš bývať tak blízko základnej školy,“ vyhlásila jej dcéra, keď si pani Ponderová hľadala dom.
Ale ona rada počúvala počas školských prestávok detský krik, a keďže už nejazdila autom, bolo jej jedno, že na ulici je plno tých obrovských áut, veľkých ako nákladiaky, a že mamičky so slnečnými okuliarmi na očiach vykrikujú mimoriadne naliehavé informácie o Harriettinom balete a Charlieho logopédii.
Mamičky v dnešných časoch berú materstvo tak vážne. Tvária sa veľmi úzkostlivo a chodia do školy v priliehavých cvičebných úboroch, v ktorých sa im vynímajú malé ritky. Chvosty im až tak poskakujú, oči upierajú na mobil v rukách, držia ho ako kompas. Pani Ponderová sa pri pohľade na ne musela zasmiať. Ale bol to láskavý smiech. Jej tri dcéry, hoci už boli staršie, sa správali presne rovnako. A všetky mamičky sú také pekné.
„Ako sa dnes máte?“ zakričala, ak sedela na verande so šálkou čaju alebo polievala kvety v záhrade, keď mamičky prechádzali okolo.
„Mám zhon, pani Ponderová! Hotový blázinec!“ odvetili vždy a ťahali deti za sebou. Správali sa milo, priateľsky a trochu blahosklonne, lebo sa tomu nevedeli ubrániť. Bola taká stará! A ony také zaneprázdnené!
Oteckovia – čoraz častejšie chodili s deťmi do školy práve oni – boli iní. Málokedy sa náhlili, prechádzali okolo ležérne, akoby sa nič nedialo. Akoby mali všetko pod kontrolou. Áno, vysielali také posolstvo. Pani Ponderová sa aj na nich srdečne usmievala.
Ale teraz sa zdalo, že rodičia v pirriweeskej škole sa nesprávajú pekne. Pani Ponderová pristúpila k oknu a odhrnula čipkovú záclonu. Škola jej nedávno zaplatila mreže na okná, lebo kriketová loptička jej rozbila okno a takmer omráčila Máriu Antoinettu. (Skupina tretiakov jej priniesla vlastnoručne namaľovanú kartu s ospravedlnením, vyvesila si ju na chladničku.)
Na druhej strane školského ihriska stála jednoposchodová pieskovcová budova, na poschodí bola len spoločenská miestnosť a veľký balkón s výhľadom na oceán. Pani Ponderová tam zopár ráz bola na prednáške miestneho historika či na obede, ktorý usporiadal Spolok priateľov kníh. Celkom pekná miestnosť!Bývalí žiaci tam niekedy usporadúvali svoje svadobné hostiny. A práve tam sa teraz konal kvízový večer. Vyberali peniaze na interaktívne tabule, nech už je to čokoľvek. Pozvali aj pani Ponderovú. Bývala pri škole, a to jej zaručovalo zvláštne čestné postavenie, hoci jej deti ani vnúčence do tej školy nechodili. Toto pozvanie s vďakou odmietla. Podľa nej nemalo zmysel chodiť na akcie školy, kam nikto z jej rodiny nechodil.
Deti mávali každý týždeň školské zhromaždenie takisto v tejto miestnosti. V piatok ráno si pani Ponderová vždy uvarila čaj a zaniesla si ho spolu so zázvorníkom do svojej krajčírskej dielne. Počula spev detí, ktorý sa niesol z tej budovy, a bolo jej do plaču. Neverila v Boha, verila v neho iba vtedy, keď počula deti spievať.
Teraz nikto nespieval.
K pani Ponderovej sa doniesli nadávky. Nebola veľmi háklivá, pokiaľ išlo o nadávky, jej najstaršia dcéra hrešila ako pohan, ale aj tak sa jej nepáčilo, ak niekto používal také špinavé slová v miestnosti, odkiaľ sa väčšinou ozýval detský smiech a krik.
„Čo ste všetci opití?“ zamrmlala.
Jej opršané okno bolo na úrovni vchodu do budovy a zrazu videla, že z nej vychádzajú ľudia. Reflektory osvetľovali dlažbu pred vchodom ako divadelné javisko. Oblaky hmly ešte podčiarkovali celkový dojem.
Aký zvláštny pohľad!
Rodičia z pirriweeskej školy mali radi maškarné večierky. Nestačil im obyčajný kvízový večer. Na pozvánke si prečítala, že to bude večer v štýle „Audrey a Elvisa“, iste to vymyslel nejaký génius. Znamenalo to, že všetky ženy sa mali obliecť ako Audrey Hepburnová a muži ako Elvis Presley. (Ďalší dôvod, pre ktorý pani Ponderová odmietla pozvanie. Neznášala maškarády.) Podľa všetkého väčšina žien sa obliekla ako Audrey vo filme Raňajky u Tiffanyho – dlhé čierne šaty, biele rukavičky a na krku perly. Väčšina mužov sa rozhodla vzdať hold Elvisovi z posledných rokov jeho života. Všetci mali lesklé biele kombinézy posiate trblietavými kamienkami, odhalenú hruď. Ženy vyzerali krásne. Chudáci muži skôr smiešne.
Ako sa na nich pani Ponderová dívala, jeden Elvis vrazil druhému do brady. Ten sa zatackal a vletel rovno do Audrey. Dvaja Elvisovia ho chytili zozadu a odtiahli ho. Audrey si zaborila tvár do dlaní a odvrátila sa, akoby sa na to nemohla dívať. Ktosi vykríkol: „Prestaňte!“
No veru, čo by si pomysleli vaše krásne detičky?
„Mám zavolať políciu?“ uvažovala pani Ponderová, ale vzápätí začula v diaľke kvílenie sirény a v tej istej chvíli sa nejaká žena na balkóne rozkričala, akoby zdivela.
—
Gabrielle: Viete, nebola to len vina matiek. Bez otcov by sa nič nebolo stalo. Zrejme to začali matky. My sme boli hlavné haktérky. Maminky. Neznášam slovo maminka. Je to také nemoderné slovo. Viac sa mi páči mama. Znie to akosi štíhlejšie, elegantnejšie. Mimochodom, mám trochu problémy s váhou. Ale kto ich dnes nemá, no nie?“
Bonnie: Bolo to len hrozné nedorozumenie. Niektorí ľudia boli dotknutí a potom sa všetko vymklo spod kontroly. Tak už to býva. Všetky konflikty sa začínajú tým, že niekoho sa niečo dotkne, nemyslíte? Rozvody, vojny na celom svete, právnické spory. No, možno nie všetky právnické spory. Môžem vám ponúknuť bylinkový čaj?
Stu: Poviem vám presne, čo sa stalo. Ženy nikdy nič nenechajú tak. Netvrdím, že aj muži na tom nemali svoj podiel viny. Ale keby sa dievčatá neboli rozčuľovali pre maličkosti, nič by sa nebolo stalo. Možno to znie sexisticky, ale je to fakt, spýtajte sa ktoréhokoľvek muža, nielen nejakého vyznávača new age, ktorý používa hydratačný krém a podobné faciny, ale skutočného muža a povie vám, že ak ide o nevraživosť, ženy sú priam olympioničky. Mali by ste vidieť moju manželku, keď sa rozkatuje. A ona zďaleka nie je najhoršia.
Slečna Barnesová: Posadnutí rodičia. Kým som neučila na pirriweeskej základnej škole a počula som, že rodičia sú priveľmi naviazaní na svoje deti, zdalo sa mi to prehnané. Chápete, mama aj otec ma mali radi, zaujímali sa o mňa, keď som v deväťdesiatych rokoch dospievala, ale neboli mnou posadnutí.
Pani Lipmanová: Je to tragédia a veľká škoda, ale všetci sa usilujeme pohnúť ďalej. Viac k tomu nemám čo dodať.
Carol: Podľa mňa je na vine Klub erotickej literatúry. Ale to je len môj osobný názor.
Jonathan: Na Klube erotickej literatúry nebolo nič erotické. To vám poviem aj bez pýtania.
Jackie: Viete čo? Podľa mňa je to feministická záležitosť.
Harper: Kto tvrdí, že je to feministická záležitosť? To čo má byť, dopekla? Poviem vám, ako sa to začalo. Spustila to tá nehoda počas orientačného dňa v škôlke.
Graeme: Podľa mňa sa to začalo hádkou mamičiek na materskej so zamestnanými mamičkami. Ako sa tomu hovorí? Mamičkovské vojny! Moja manželka sa do toho nezaplietla. Nemá čas na také hlúposti.
Thea: Vám novinárom sa páči zvaliť všetko na francúzsku aupairku. Dnes som počula kohosi v rádiu hovoriť o „francúzskej slúžke“, a to Juliette rozhodne nie je. Renata zamestnávala aj gazdinú. Pri niektorých ľuďoch stojí šťastie. Ja mám štyri deti a nijaký „personál“, ktorý by mi pomáhal! Samozrejme, nemám problém s pracujúcimi mamičkami, len nechápem, prečo sa namáhali mať deti.
Melissa: Viete, čo podľa mňa všetkých tak vytočilo? Tie vši. Páni, len odo mňa nechcite, aby som začala hovoriť o tých všiach.
Samantha: Vši? Ako s tým súviseli vši? To vám kto povedal? Stavím sa, že Melissa, čo? Tá chudera trpela posttraumatickým stresovým syndrómom, keď sa jej deti znova nakazili. Prepáčte, nie je to smiešne. Vôbec to nie je smiešne.
Detektív seržant Adrian Quinlan: Aby sme si to ujasnili. Toto nie je nijaký cirkus. Vyšetrujeme tu vraždu.
