Agatha Christie a jej Hollow prvý raz v slovenčine

Originálny názov The Hollow, v češtine Poslední weekend, či Poslední víkend. V slovenčine však táto kniha vychádza až teraz – po 70.rokoch od vydania. Všetci fanúšikovia kráľovnej detektívok sa tak môžu tešiť na ďalší prípad Hercula Poirota. „Zápletka prvej triedy. A Agatha Christie v najlepších rokoch,“ napísal San Francisco Chronicle.

Smrť pri bazéne je vynikajúci detektívny román Agathy Christie, ktorý vyšiel po prvý raz v roku 1946, no doteraz nebol preložený do slovenčiny. Pritom ide o veľmi vydarený prípad Hercula Poirota, ktorý sa stretne s jedným z najlepších protivníkov, akých kedy mal.

Keď sa slávny detektív Hercule Poirot dostaví do vidieckeho sídla Dolina, kam ho pozvala výstredná lady Angkatellová na nedeľný obed, namiesto srdečného prijatia ho čaká šokujúci výjav.

Na zemi pri bazéne leží postrelený muž a umiera, jeho krv steká do vody. Nad ním stojí žena s revolverom v ruke. V zmätku, ktorý vzápätí vypukne, skončí vražedná zbraň na dne bazéna.

Smrť pri bazéne
Agatha Christie a Smrť pri bazéne

Poirot sa ihneď ujíma vyšetrovania tohto bizarného prípadu a postupne si čoraz väčšmi uvedomuje, že navonok vážená rodina ukrýva pred vonkajším svetom celú spleť tajomstiev a že podozrivý je vlastne každý…

„Podivuhodná, dojímavá kniha; hlboké vody so silnými spodnými prúdmi.“
Michel Houllebecq, spisovateľ

Vo Vlastnom životopise Agatha Christie ku knihe píše, že jedného dňa jej len tak napadlo, že by z tohto príbehu bola dobrá divadelná hra. Povedala o tom Rosalind, ktorá v jej živote zohrávala významnú úlohu – často Agathu odhovárala od jej zámerov, ktoré nevyzerali veľmi dobre.
Ani toto sa dcére Rosalind nezdalo vhodné, napriek tomu sa Agatha Christie do hry pustila. „Smrť pri bazéne bol mnohých aspektoch skôr román ako detektívny príbeh. Bola to kniha, o ktorej som si vždy myslela, že som ju pokazila tým, že som do nej uviedla Poirota. Zvykla som si mať v knihách Poirota a tak sa prirodzene dostal aj do tejto, ale vôbec sa do nej nehodil. Svoju úlohu splnil dobre, ale stále som si myslel, že tá kniha mohla byť bez neho. Takže keď som začala pracovať na hre, Poirot vypadol.“

Detektívka Smrť pri bazéne je skvelým príkladom „vidieckeho tajomstva“. Výborne vykreslené postavy a vyvrcholenie, ktoré mnohých prekvapí.

hercule poirot
Hercule Poirot

Začítajte sa do novinky Smrť pri bazéne:

Na druhý deň John zišiel na raňajky až o desiatej. Gerda si dala raňajky priniesť do postele, no robila si starosti, či to nebude služobníctvo príliš obťažovať.

Hlúposť, povedal jej John. Ľudia ako Angkatellovci, ktorí si môžu dovoliť komorníkov a sluhov, s tým nemajú najmenší problém. Dopoludnia sa ku Gerde správal veľmi milo. Zdalo sa, že nervózna podráždenosť, ktorou v poslednom čase trpel, z neho spadla.

Sir Henry a Edward si šli zastrieľať, oznámila Johnovi lady Angkatellová. Ona sama sa s košíkom a záhradníckymi rukavicami chystala pracovať v záhrade. Chvíľu sa s ňou rozprával, keď k nemu pristúpil Gudgeon s listom na podnose. „Práve to doručili, pane.“

John začudovane zdvihol list. Veronica! Odišiel do knižnice a roztrhol obálku.

Prosím ťa, okamžite príď ku mne. Musíme sa stretnúť.

Veronica

Panovačná ako vždy, pomyslel si. Mal sto chutí ignorovať ju. Potom si povedal, že by možno mal za ňou zájsť a urobiť všetkému koniec. A to hneď.

Pustil sa chodníčkom oproti oknu knižnice, prešiel popri bazéne, od ktorého sa ako od akéhosi stredu lúčovito rozbiehali cestičky všetkými smermi. Jedna viedla hore vŕškom do lesa, druhá ku kvetinovým záhonom nad domom, ďalšia k farme a tá, ktorou sa teraz pustil, k chatke nazvanej Holubník.

Veronica už naňho čakala. Zavolala naňho z okna: „Poď dnu, John. Je dosť chladno.“

V obývačke chatky, zariadenej nábytkom v sivo-bielych odtieňoch so svetloružovými vankúšmi, horel v kozube oheň.

Keď sa John na Veronicu kriticky zahľadel, uvedomil si, ako veľmi sa líši od dievčaťa, aké si pamätal. Predošlú noc nebol schopný si to všimnúť.

Ak mám byť presný, pomyslel si, je oveľa krajšia ako kedysi. Lepšie rozumela svojej kráse, pestovala si ju a zvýrazňovala všetkými možnými spôsobmi. Jej vlasy, kedysi tmavozlaté, mali teraz strieborný platinový odtieň. Aj obočie mala iné, dodávalo jej tvári oduševnený výraz.

Jej krása nikdy nebola bezduchá. Veronica, ako si spomínal, sa vždy prezentovala ako „vzdelaná herečka“. Mala univerzitný titul a vedela konverzovať o Strindbergovi aj Shakespearovi.

Zrazu mu udrelo do očí to, čo v minulosti vnímal len okrajovo: že Veronica je až chorobne sebecká. Vždy bola zvyknutá sledovať svoju vlastnú cestu a pod hladkou pokožkou jej nádherného tela akoby tušil odpudivú železnú vôľu.

„Poslala som po teba,“ podávala mu dózu s cigaretami, „pretože sa musíme porozprávať. Musíme sa dohodnúť. O našej budúcnosti.“

Vzal si cigaretu a zapálil si. „My dvaja máme nejakú budúcnosť?“ prehodil milo.

Ostro naňho zagánila.

„Čo tým chceš povedať, John? Samozrejme, že máme spoločnú budúcnosť. Premárnili sme pätnásť rokov. Už nesmieme strácať čas.“

Sadol si. „Mrzí ma to, Veronica. No obávam sa, že si to všetko zle pochopila. Ja – potešilo ma, že sme sa znovu stretli. Ale naše životy nemajú absolútne nič spoločné. Uberajú sa úplne iným smerom.“

„Nezmysel, John. Milujem ťa a ty miluješ mňa. Vždy sme jeden druhého milovali. Kedysi si býval neuveriteľne tvrdohlavý! Ale teraz už na tom nezáleží. Naše životy sa nemusia pretínať. Nemienim sa vrátiť do Ameriky. Keď dokončím film, na ktorom momentálne pracujem, budem vystupovať v Londýne v nejakej divadelnej hre. Dostala som skvelú rolu – Elderton mi ju napísal na telo. Bude to kolosálny úspech.“

„Som o tom presvedčený,“ poznamenal zdvorilo.

„A ty môžeš ďalej robiť doktora.“ Hovorila príjemným, dobroprajným hlasom. „Donieslo sa mi, že si dosť známy.“

„Moja milá, som ženatý. A mám deti.“

„Veď aj ja som ešte vydatá,“ namietla Veronica. „Ale tieto veci sa dajú ľahko vyriešiť. Dobrý právnik vie všetko zariadiť.“ Žiarivo sa naňho usmiala. „Vždy som sa chcela za teba vydať, drahý. Nechápem, prečo som do teba tak strašne zbláznená, ale je to tak!“

„Je mi ľúto, Veronica, ale žiadny dobrý právnik nebude nič zariaďovať. Tvoj život s mojím nemá absolútne nič spoločné.“

„Ani po minulej noci?“

„Nie si decko. Vystriedala si niekoľko manželov a podľa všetkého aj zopár milencov. Aký má minulá noc vlastne význam? Vôbec žiadny, a ty to vieš.“

„Ach, drahý môj John.“ Ešte vždy sa tvárila pobavene, zhovievavo. „Keby si len videl, ako si sa zatváril v tom príšernom salóne! Akoby si bol znovu v San Migueli.“

John si vzdychol. „Bol som v San Migueli. Skús to pochopiť, Veronica. Prišla si za mnou z minulosti. Včera v noci som sa aj ja ocitol v minulosti, ale dnes – dnes je to iné. Som o pätnásť rokov starší. Ako muža ma vlastne nepoznáš, a trúfam si tvrdiť, že by som sa ti príliš nepáčil, keby si ma spoznala.“

„Ty teda dávaš prednosť manželke a deťom predo mnou?“ Skutočne ju to ohromilo.

„Možno sa ti to zdá čudné, ale áno.“

„Nezmysel, ty predsa miluješ mňa.“

„Je mi ľúto, Veronica.“

Nemohla tomu uveriť. „Tak ty ma nemiluješ?“

„Lepšie je mať v takých veciach úplne jasno. Si neobyčajne krásna žena, Veronica, ale nemilujem ťa.“

Sedela tak nehybne, že by si ju mohli pomýliť s voskovou figurínou. Tá jej nehybnosť ho trochu znepokojovala.

Keď sa ozvala, v hlase mala toľko jedu, až sa zhrozil. „Kto je to?“

„Koho tým myslíš?“

„Je to tá žena pri kozube?“

Henrietta! pomyslel si. Ako, dočerta, prišla na Henriettu? Nahlas sa spýtal: „O kom to hovoríš? O Midge Hardcastlovej?“

„Midge? Taká kostnatá, tmavovlasá chudera? Nie, o nej nehovorím. A nehovorím ani o tvojej manželke. Hovorím o tej bezočivej diablici, čo sa opierala o rímsu kozuba! To pre ňu ma odmietaš! Ó, nepredstieraj, že si taký morálny kvôli svojej žene a deťom. Je v tom tá druhá žena.“

Vstala a podišla k nemu. „Čo nechápeš, John, že na teba myslím, odkedy som sa pred osemnástimi mesiacmi vrátila do Anglicka? Prečo som si podľa teba prenajala túto idiotskú chatu? Jednoducho preto, lebo som zistila, že často chodievaš k Angkatellovcom na víkendy!“

„Takže minulú noc si si naplánovala?“

„Ty patríš mne, John. Vždy si mi patril!“

„Nepatrím nikomu, Veronica. Ešte ťa život nenaučil, že nemôžeš vlastniť telo a dušu inej ľudskej bytosti? Miloval som ťa, keď som bol mladý. Chcel som, aby si so mnou žila. Ty si to odmietla!“

„Môj život a kariéra boli oveľa dôležitejšie ako tvoje! Doktorom môže byť hocikto!“

Rozčúlilo ho to. „Naozaj sa pokladáš za takú úžasnú?“

„Naznačuješ, že som sa nedostala až na vrchol. Ale dostanem sa! Dostanem!“

John Christow sa na ňu zahľadel, zrazu celkom odosobnený. „Podľa mňa to nedokážeš. Niečo ti chýba, Veronica. Si iba obyčajná egoistka, nemáš v sebe ani štipku veľkodušnosti. Tak je to.“

Veronica vstala. „Pred pätnástimi rokmi si ma odkopol,“ povedala tichým hlasom. „Dnes si to spravil znovu. To oľutuješ.“

John vstal a vykročil k dverám. „Mrzí ma, ak som ti ublížil. Si naozaj krásna a kedysi som bol do teba veľmi zamilovaný. Nemôžeme to nechať tak?“

„Zbohom, John. Nemôžeme. Sám na to prídeš. Nenávidím ťa, tak strašne ťa nenávidím, ako nikoho iného na svete!“

Pokrčil plecami. „To je mi ľúto. Zbohom.“

John vyšiel z chatky a nenáhlivo kráčal lesom, došiel k bazénu a sadol si na lavičku. Vôbec neľutoval, čo sa stalo. S Veronicou je kríž, pomyslel si nevzrušene. Vždy to tak bolo a to, že sa jej včas zbavil, bolo najlepšie, čo vôbec kedy urobil. Inak bohvie, ako by bol dopadol!

Zrazu ho ovládol neobyčajný pocit, že práve sa mu začína nový život, slobodný a nezaťažený minulosťou. Posledných pár rokov muselo byť mimoriadne ťažké s ním žiť. Chuderka Gerda, pomyslel si, s tou jej obetavosťou a ustavičnou úzkostlivou snahou ulahodiť mu. V budúcnosti by k nej mal byť láskavejší.

A azda by mal prestať šikanovať Henriettu. Niežeby to niekto skutočne dokázal – nebola taký typ. Nad hlavou jej mohli biť hromy-blesky, a ona by len stála, zamyslená, a pozorovala by vás akoby z veľkej diaľky.

Zájdem za Henriettou a poviem jej to, rozhodol sa.

Prudko zdvihol hlavu; vyrušil ho akýsi tichý, nečakaný zvuk. Kdesi v lese sa ozývali výstrely, počul aj zvyčajné tlmené zvuky prírody, štebot vtákov a mierne melancholické šušťanie padajúcich listov. Toto však bol iný zvuk – veľmi tiché kovové cvaknutie.

Z ničoho nič ho ovládol pocit, že mu hrozí bezprostredné nebezpečenstvo. Ako dlho tu už sedí? Polhodinu? Hodinu? Niekto ho pozoruje. Niekto…

A to cvaknutie – áno, to bolo…

Prudko sa obrátil, zvyknutý rýchlo reagovať. Nebol však dosť rýchly. Oči sa mu prekvapene rozšírili, no už nemal čas na nič.

Zaznel výstrel a on spadol, nemotorne sa zvalil vedľa bazéna. Na ľavej strane hrude sa mu pomaly rozširovala tmavá škvrna, červená tekutina stekala na betón a odtiaľ kvapkala do modrej vody.

I

Hercule Poirot si z topánok zotrel posledné zrniečko prachu. Starostlivo sa na ten obed vyobliekal a s výsledkom bol spokojný.

Veľmi dobre vedel, čo sa na anglickom vidieku nosí v nedeľu, ale rozhodol sa neprispôsobovať anglickým manierom. Dával prednosť vlastným normám mestskej elegancie. Nie je predsa anglický vidiecky šľachtic. Je Hercule Poirot!

Vidiek vlastne nemal veľmi rád, to si musel priznať. Toľkí jeho priatelia však tak ospevovali Pokojný prístav, jednu z vidieckych chatiek, že Poirot napokon podľahol a kúpil ju, hoci sa mu na nej páčil iba jej tvar — bola hranatá ako škatuľa. Krásy okolitej krajiny ho príliš nezaujali, aj keď vedel, že iní ich obdivujú. Boli však príliš asymetrické, aby sa mu mohli páčiť. Nikdy ho nezaujímali ani stromy, mali totiž nepríjemný zvyk zhadzovať lístie. Hádam by zniesol topole a uznával araukárie – ale pestrá zmes bukov a dubov ho nechávala chladným. Z takej krajiny má človek najväčší pôžitok pri jazde autom za pekného počasia. Pri pohľade z okna môže zvolať „Quel beau paysage!“ a vrátiť sa do útulného hotela.

Poirot sa nazdával, že na Pokojnom prístave je najlepšia malá zeleninová záhradka, ktorú v dokonalom stave udržiaval jeho belgický záhradník Victor. Jeho manželka Françoise sa zasa nežne starala o žalúdok svojho zamestnávateľa.

Hercule Poirot vyšiel cez bránku, vzdychol si, ešte raz si skontroloval vyblýskané čierne topánky, napravil si svetlosivý plstený klobúk a vyzrel na cestu.

Mierne sa striasol pri pohľade na Holubník. Chatky postavili konkurenční stavitelia, ktorí získali neveľké pozemky. Ďalšie podnikanie z ich strany rýchlo stopol Národný pamiatkový ústav na ochranu prírodných krás. Budovy predstavovali dva odlišné myšlienkové prúdy. Pokojný prístav bola škatuľa so strechou, vyslovene moderná a trochu nudná. Holubník pôsobil ako zlátanina rôznych štýlov, niečo medzi zrubom a klasickým domom, ale natlačené na malom priestore.

Hercule Poirot v duchu uvažoval, ako sa dostane k Doline. Vedel, že trochu vyššie je bránka a za ňou cestička vedúca k domu. Touto neoficiálnou trasou by si ušetril takmer kilometer détour po hradskej. Napriek tomu, keďže si potrpel na etiketu, sa rozhodol pre dlhšiu cestu, ktorá ho dovedie k hlavnému vchodu domu, čo pokladal za korektné.

Bola to jeho prvá návšteva sira Henryho a lady Angkatellovej. Domnieval sa, že človek by nemal používať skratky, ak ho nevyzvali, najmä ak je hosťom spoločensky významných ľudí. Musel si priznať, že ich pozvanie ho potešilo. „Je suis un peu snob,“ zamrmlal si popod fúzy.

Angkatellovci v ňom zanechali príjemný dojem už v Bagdade, najmä lady Angkatellová. Une originale! pomyslel si.

Jeho odhad času potrebného na cestu k Doline po hradskej bol presný. Bola práve o minútu jedna, keď zacengal pri dverách. Bol rád, že je v cieli, pretože sa trochu unavil. Prechádzky veľmi neobľuboval.

Dvere otvoril dôstojný majordóm Gudgeon, ktorého Poirot uznával. Neprijal ho však celkom tak, ako dúfal. „Jej milosť je v altánku pri bazéne, pane. Tadiaľto, prosím.“

Vášnivá záľuba Angličanov vysedávať vonku Poirota iritovala. Isteže, na vrchole leta sa s týmto rozmarom človek musí zmieriť, pomyslel si, no rozhodne by mal byť pred ním uchránený koncom septembra! Dnes bolo pekne, ale ako to už na jeseň býva, aj trochu vlhko. O čo príjemnejšie by bolo sedieť v útulnom salóne, kde by prípadne horel oheň v kozube! Ale kdeže, majordóm ho už vyvádzal francúzskym oknom na zvažujúci sa trávnik a okolo hojdačky, ďalej cez malú bránku na úzku cestičku pomedzi mladé gaštanové stromy, vysadené husto vedľa seba.

Angkatellovci mali vo zvyku pozývať hostí na jednu hodinu a v peknom počasí popíjali v altánku pri bazéne koktaily či sherry. Obed bol naplánovaný na pol druhú, aby stihli dobehnúť aj tí menej presní hostia, čo poskytovalo vynikajúcej kuchárke lady Angkatellovej dostatok času na prípravu suflé a iných delikates bez prílišnej nervozity.

Herculovi Poirotovi sa to veľmi nepozdávalo. O malú chvíľku, pomyslel si, sa dostanem takmer tam, odkiaľ som prišiel. Nasledoval vysokú Gudgeonovu postavu a čoraz väčšmi si uvedomoval, že ho tlačia topánky.

Vtom odkiaľsi spredu začul slabý výkrik. Jeho nespokojnosť vzrástla. Bolo to nevhodné, istým spôsobom to sem nezapadalo. Nevedel ten zvuk presnejšie určiť, ani sa nad ním nezamyslel. Keď si to neskôr znovu premietal v hlave, sotva si spomenul, aké pocity to v ňom vyvolalo. Zdesenie? Prekvapenie? Strach? Vedel iba jedno — rozhodne to neočakával.

Gudgeon ho viedol pomedzi gaštany. Úctivo ustúpil nabok, aby Poirot mohol prejsť, a odkašlal si, lebo sa chystal, že ho celej spoločnosti zdvorilo predstaví. Zrazu celý zmeravel. Zalapal po dychu. Ten zvuk nebol hodný majordóma.

Hercule Poirot vyšiel na otvorené priestranstvo pri bazéne a vzápätí zmeravel tiež, ale od zlosti.

To bolo príliš — toto naozaj prehnali! Nečakal, že Angkatellovci sa znížia k niečomu takému. Najprv musel dlho kráčať po hradskej, potom ho sklamal majordóm – a teraz toto! Angličania majú zvláštny zmysel pre humor!

Bol nazlostený a znechutený – veľmi znechutený. So smrťou by sa nikto nemal zahrávať. No oni mu pripravili, len tak zo žartu, malú ukážku.

Pred sebou totiž videl umelo zrežírovanú scénu vraždy. Na okraji bazéna ležala umelecky naaranžovaná mŕtvola s rozhodenými rukami, z betónovej obruby do vody dokonca lenivo stekala akási červená farba. Bola to pozoruhodná mŕtvola pekného svetlovlasého muža. Nad telom s revolverom v ruke stála nižšia, pevne stavaná žena stredného veku s čudným, prázdnym výrazom v tvári.

Všimol si ďalších troch aktérov. Na opačnej strane bazénu videl vysokú mladú ženu, ktorej sýtohnedé vlasy ladili s jesennými lístím; v ruke držala košík plný georgín. Trochu ďalej zbadal vysokého, nenápadného muža v poľovníckom kabáte, niesol pušku. A hneď po jeho ľavici, s košíkom vajec v ruke, stála jeho hostiteľka, lady Angkatellová.

Herculovi Poirotovi si hneď domyslel, že k bazénu vedie viacero rôznych cestičiek a že títo ľudia sem prišli každý odinakiaľ.

Všetko bolo vyrátané s matematickou presnosťou. Vzdychol si. Enfin, čo čakajú, že urobí? Má uveriť, že došlo k „zločinu“? Má sa zatváriť zdesene – má spustiť poplach? Alebo sa ukloniť a poblahoželať hostiteľke: „Úžasné, ako ste to na mňa narafičili!“

Celé to bolo naozaj veľmi hlúpe – ani trochu spirituel! Nevyhlásila kedysi kráľovná Viktória: „My sa nebavíme?“ Mal sto chutí vyhlásiť to isté: „Ja, Hercule Poirot, sa nebavím.“

Lady Angkatellová vykročila k mŕtvole. Nasledoval ju, pričom si uvedomoval, že Gudgeon za ním stále lapá po dychu. Jeho do toho nezasvätili, pomyslel si Poirot. Osoby z druhej strany bazéna sa k nim pripojili. Teraz boli všetci celkom blízko a hľadeli na čudesne skrútenú postavu na okraji bazéna.

Náhle sa Poirota zmocnil pocit, ako keď sa rozmazané šmuhy na filmovom plátne zmenia na ostrý obraz. Bol to preňho hrozný šok, lebo si uvedomil, že táto naoko umelo zrežírovaná scéna je skutočná.

Díval sa ak nie na mŕtveho, tak prinajmenšom na umierajúceho muža. Z betónovej obruby bazéna nestekala do vody červená farba, ale krv. Toho muža postrelili, a to pred malou chvíľou.

Vrhol rýchly pohľad na ženu, čo držala revolver. Mala úplne bielu tvár bez akéhokoľvek výrazu. Pôsobila zmätene, akoby prišla o rozum.

Zaujímavé, pomyslel si. Zbavila sa zároveň s výstrelom všetkých emócií, všetkých citov? A teraz, keď sa pominula všetka vášeň, zostala z nej iba prázdna škrupinka? Mohlo by to tak byť, pomyslel si.

Potom pozrel na postreleného muža a od ľaku sa mykol. Zomierajúci mal otvorené oči. Boli sýtomodré a mal v nich výraz, ktorý Poirot nevedel rozlúštiť, ale ktorý vzbudzoval dojem, že ten muž všetko mimoriadne ostro vníma.

Zdalo sa, alebo taký pocit mal iba Poirot, že zo všetkých týchto ľudí je skutočne nažive iba jediná osoba – ten muž na pokraji smrti.

Poirot ešte nikdy nezažil takú prenikavú, intenzívnu vitalitu. Ostatní popri ňom pôsobili ako vyblednuté tiene, herci v melodráme, ten muž však bol skutočný.

John Christow otvoril ústa a nahlas, naliehavo zvolal: „Henrietta…“

Potom mu klesli viečka a bezvládne ovisla hlava.

Hercule Poirot si k nemu kľakol, skúsil mu pulz, potom vstal a mechanicky si oprášil kolená nohavíc. „Áno,“ potvrdil. „Je mŕtvy.“

Foto: deredactie.be, Slovenský spisovateľ

Aj tieto články by vás mohli zaujímať:

Facebook Comments
Celkovo prečítaní 434x, 1 prečítaní dnes

Aj tieto články by vás mohli zaujímať:

Leave a Comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.