Dominik Dán a jeho novinka Krv nie je voda

Pinterest LinkedIn Tumblr +

Rok museli čakať fanúšikovia Dominika Dána na jeho najnovšiu knihu – boli zvyknutí, že napíše dve za rok, ale tentoraz sme sa v lete nedočkali. O to viac nás teší, že už je vonku novinka Krv nie je voda, pretože Dominik Dán stále patrí medzi TOP slovenských autorov detektívok. O čom je nový príbeh? A ponúkame aj prvé strany z knihy – iba na LepšíDeň.sk.

Dominik Dán je už vyše 25 rokov vyšetrovateľom a má osobné kontakty s vrahmi, zlodejmi, únoscami. Tieto skúsenosti mu pomohli pochopiť nepísané pravidlá zločinu a práve preto sú jeho detektívky také autentické a mrazivé. So zločinom prichádza do kontaktu takmer denne, pozná ho z každej strany a všetko to dáva do svojich príbehov.

Krv nie je voda je 21.detektívny román Dominika Dána.

Dominik Dán

Kto je tajomný Dominik Dán?

Opäť sa ocitáme v Našom meste s dvojicou vyšetrovateľov, ktorých sme si už dávno obľúbili.

Píše sa rok 1992. Je to ťažké obdobie pre všetkých a najmä pre Krauza a jeho vyšetrovateľské oddelenie. Bezpečnostní analytici tvrdili, že komplikovanú situáciu spôsobila neuvážená porevolučná totálna amnestia, ktorá vyprázdnila väznice a presýtila ulice násilím.

Krauz a jeho kolegovia z oddelenia vrážd sa v tom čase bezpečnostnými analýzami nezaoberali, pre nich bolo dôležité, že majú čo robiť, tak robili.
V marci chytili Ondreja – Beštiu. Dokazovanie viny a zadovažovanie dôkazov proti zatiaľ najplodnejšiemu sériovému vrahovi v dejinách slovenskej kriminalistiky trvalo mesiace.

Nečudo, že na pozadí tvrdých spoločenských zmien bol celkom nenápadne spáchaný posledný federálny zločin, ktorý mohlo oddelenie vrážd v Našom Meste legálne vyšetrovať – potom sa už slovenskí a českí policajti hrali každý na svojom piesočku. Odohral sa tak nenápadne, že skoro zapadal prachom, no hoci nebol nijako beštiálny, ani príliš zložitý, aj tak by bola škoda nespomenúť ho, lebo bol pekný – ak sa dá niečo podobné povedať o upálení mladej ženy a jej dieťaťa.

Návrh obálky Krv nie je voda má opäť na svedomí Dodo Dobrík, kniha vyšla vo vydavateľstve Slovart. Celá séria sa začala príbehom Popol všetkých zarovná, pokračovalo nehanebné neviniatko až po Jednou nohou v hrobe a aktuálnou novinkou Krv nie je voda.

Dominik Dán

Dominik Dán a jeho 21.kniha

Dominik Dán a Krv nie je voda – úryvok:

Prológ
LETO 1992

Muž s nebezpečne modrými očami a nápadne blond šticou dofajčieval tretiu cigaretu. Na zastrčenej lavičke v parku sedel na drzáka, zadok mal na operadle a topánky tam, kde normálne sedávajú dôchodcovia. Teraz, o pol tretej v noci, tu nebol ani jeden, čo by ho napomenul – aj tí, čo nemohli po nociach spávať, sa sem v túto nočnú hodinu neodvážili.
Vlastne do tohto mestského parku sa v noci neodvážil nikto, aj policajné hliadky tu končili o desiatej. Usmieval sa, v duchu prehodnocoval končiaci sa deň. Mimoriadne úspešne zavŕšený deň. Paril k ľuďom, ktorých pracovný čas sa zväčša končil ďaleko po polnoci. Zhlboka si šlukol, znova vybral bankovky zo zadného vrecka riflí, prerátal ich, už ani nevedel koľkýkrát, a vrátil ich späť do zadného vrecka. Mimoriadne úspešný deň. Bodaj by aj tento nový bol taký plodný.
Slušná sumička za takú blbosť, ani sa veľmi nenadrel. Už sa k tomu nechcel vracať, už sa mu nechcelo myslieť na debila, čo tak ľahko pustil prachy. Iba sa znovu usmial, mávol rukou, šlukol si, odfrčkol ohorok a pozrel na hodinky na zápästí.
Najvyšší čas zaliezť do perín a pripraviť sa na novú šichtu. Za chrbtom začul šramot, potom tlmené hlasy, nato jasnejšie hlasy. Dva hlasy, jeden hlbší, druhý vyšší. Zoskočil z lavičky a prikrčil sa. Stále nič nevidel. Za lavičkou rástli kríky do výšky prvého poschodia, no žiadne poschodia tu neboli, iba kríky, stromy, asfaltové chodníky, lavičky a tma. Tých pár sliepňajúcich lámp nepočítal, nikto ich nepočítal, ani mestská údržba parkov – preto boli v takom zúboženom stave. Sliepňala každá tretia.
V podrepe odskočil za strom. Stále nič nevidel. Znova odskočil, potom pobehol za hrubší strom – dobre spravil.
Kríky sa roztiahli a na jeho lavičku si sadol chalan v krátkych rifliach a čiernom tričku. Hlavu mu pokrývali husté dlhé vlasy vo farbe trička. Sadol si presne tak, ako pred chvíľou sedel on – na drzáka.
„Skončila si?“
Muž s nebezpečne modrými očami konečne počul, o čom sa zhovárajú.
„Skončila si? Pätnásťtisíc tento týždeň nedáš dokopy, ani keď pretiahneš ešte dvoch tátošov, tak drž hubu a fajči! Odpíšem ti päťsto, lebo sme kamaráti, ale štrnásť a pol tisícky tento týždeň navalíš!“
„Ako, keď ma nevyplatili? A že mi odpíšeš päťstovku? Jebem ťa za také ceny!“ ohradila sa útla dievčina s postavou školáčky – a okamžite dostala facku, až jej odletela hlava.
„Kurva!
„Je tvoja mater!“
Dostala druhú z druhej strany a zase jej odletela hlava.
„Môžeš ma mlátiť, koľko chceš, fajčiť ťa nebudem! Nechcem! Už to nerobím! Vyplatím ti, čo som dlžná, zajtra a daj mi už konečne pokoj!“
„To nejde, mala si mi priniesť prachy včera. Nedostal som ani korunu. Ako ma chceš vyplatiť zajtra, keď si švorc? Moja ponuka je jasná, dnes fajka, päťsto ti odpíšem a ostatné mi vyplatíš…“ zaváhal, aby nebol krutý obchodník, „do týždňa.“
„Odpíšeš mi tisíc a ostatné ti dám do dvoch týždňov,“ vyjednávalo dievča zvyknuté na facky. „Budem v plnke, už na tom pracujem, daj mi len trochu času!“ Muž s nebezpečne modrými očami skrytý za stromom sa musel usmiať. Aj on sa v práci jednal, ale takéto šupy nedostával.
Občas rozdával, to musel, ale on nedostával. Obchodné jednanie dvojice na lavičke ho zaujalo. Už sa mu nechcelo spať, odrazu bol zvedavý, ako fackovací maratón dopadne.
„Dobre, ty krava besná, odpíšem ti liter a ostatné mi vrátiš do dvoch týždňov.“ Boli to posledné slová, nezniesli námietky.
„Dobre,“ rezignovalo dievča. Tisícka za fajku sa jej zdala dobrá cena.
„Tak poď už konečne a fajči!“
Chalan si stiahol krátke rifle a rýchlo za nimi putovali aj slipy. Poobzeral sa hore-dolu, ale zbytočne – v túto nočnú hodinu boli v zastrčenom kúte nebezpečného parku naozaj sami, na to sa mohol spoľahnúť. Pre istotu sa presvedčil ešte raz a obzrel sa aj za kríky – boli sami.
„Tak poď!“ nahol sa dozadu, roztiahol nohy a natrčil sa. Dievča si kľaklo na lavičku, rutinovane vzalo mäso do ruky a párkrát potriaslo hore-dolu, aby bol úplne tuhý – až potom sa prisalo. Pohyby hlavy zosynchronizovalo s pohybmi zovretej dlane. Po pár povinných úkonoch sa dievča odtiahlo a vypľulo na chodník chuchvalec slín.
„Fuj, ty hovädo, kedy si sa naposledy sprchoval? Samý syr!“
„Drž hubu!“ zahnal sa na facku, no uhla sa a bez ďalšieho odvrávania pokračovala v mechanických pohyboch.
Muž za stromom sa stále usmieval, naozaj sa bavil, takéto divadielko sa našincovi iba tak nepritrafí. Chalan ho nezaujímal, bol o pätnásť kilogramov ľahší a o pol hlavy nižší, a určite nemal výcvik, toho zvládne raz-dva, zaujala ho dievčina.
Ako kľačala na lavičke, vystrkovala do sveta celkom obstojný zadoček, postavičku mala tak na dievčatko do lavice deviatej triedy základnej školy, a nie na takúto ťažkú robotu pre zrelé ženy. Stále sa usmieval, nemohol odtrhnúť zrak od malého zadočka. Takú lahôdku už nemal, ani sa nepamätal.
Uvažoval. Nemá zmysel vyrušovať ich v najlepšom. Ak zaútočí teraz, nečakane, prekvapí ich a seknú sa. Chalan sa poserie, ale aj dievča sa zľakne a už to nebude ono. Stratí veľa času vysvetľovaním, presviedčaním, možno vyhrážaním.
Radšej ich nechá, a keď ho vybaví, vystúpi z tieňa na scénu. Chalan pochopí, už to bude mať za sebou a bude pokojnejší, zdekuje sa aj sám, dobrovoľne, a potom si tú malú žabku podá na všetky spôsoby, nie len tak na pol huby, ako sledoval v priamom prenose.
Bože! Aký krásny zážitok na záver pracovného dňa! Najprv ľahká prácička, brnkačka, potom kráľovský honorár a teraz toto šteniatko… Mohol by si niekto želať niečo lepšie pred zaslúženým odpočinkom?
Chalan na lavičke zaklonil hlavu a zavyl. Brucho sa mu naplo, prehol sa dozadu ako luk. Dievča v momente odtiahlo tvár bokom a striekance jej preleteli ponad plece. Pár posledných kvapiek sa jej vpilo do lemu trička na krku.
Okamžite dostala facku.
„Kto ti dovolil vytiahnuť ho z huby!?“
„Na prehĺtaní sme sa nedohodli, o tom sme nehovorili, ty debil!“
„Ty…“ zadúšal sa chalan, ale ešte mu brnelo v hlave, aj hornej, nebol schopný argumentovať. Zhlboka dýchal, mocne zvieral zábradlie lavičky a bezmocne zúril.
Počkala, kým vychladne.
„Dobre, ty kurva hnusná, ale vyčistíš ho, kým sa nebude lesknúť ako diamant v kráľovskej korune!“
„Diamant?“ nechápala. „To nemáš z vlastnej hlavy. Kde si to počul?“
„Čo ťa po tom! Rob, lebo ti neodpíšem ani korunu!“
Znova ho vzala do úst, aby ho zbavila posledných kvapiek.
Chalan sa nahol dopredu, jednou rukou ju zdrapol vzadu za vlasy, aby musela zakloniť hlavu a nadvihnúť bradu.
Druhá ruka mu zmizla v zadnom vrecku riflí, potom ju priložil na obnažený krk a bleskovo mykol. Drgol ju do čela, aby ho neostriekala, ale neskoro, pár kvapiek už mal na brade a lícach. Surovo ju kopol do hrude. Odletela.
Dievča roztiahlo ruky a so zdesením v očiach sa kŕčovito chytilo za krk. Ozval sa dunivý chrapot a žblnkanie. Kolená sa jej zošmykli z lavičky a spadla na bok. Prevalila sa na chrbát, potom opäť na bok a znova na chrbát. Okolo hlavy sa jej rozliala červená svätožiara. Nohy sa jej začali nekontrolovateľne mykať.
Chodníkový asfalt nič nepije, ani vodu, ani krv, všetko sa po ňom rozlieva ako palacinkové cesto na rajnici. Pár okamihov – a krv bola všade. Krvácanie z krčných tepien je rýchle. Ešte raz sa prevalila na bok, ešte raz zachrochtala, ešte chvíľu sa jej mykali nohy, a bolo po všetkom.
Zomrela, skôr než si stihol zapnúť rázporok.
Zapol si rázporok, zoskočil z lavičky, utrel si líce.
„Kurva hnusná,“ povedal mŕtvole cez plece. Upravil sa, poobzeral sa a vykročil do tmy.
Muž za stromom sa už neusmieval. Pevne zovrel kmeň, až sa mu pod prstami drobila kôra. Doteraz ho predstavenie na lavičke bavilo, motivovalo ho a, samozrejme, vzrušovalo – odrazu mu zamrzol úsmev. Takýto záver predstavenia by nečakal nikto.
Precitnutie trvalo iba zlomok sekundy, okamžite si uvedomil, čo sa deje. Poznal umieranie po podrezaní krčných tepien. O umieraní vedel oveľa viac než chalan na lavičke.
Chvíľu váhal, či vybehnúť, či nie, ale nebolo treba, chalan vykročil po chodníku k jeho stromu. Stačilo počkať, kým prišiel bližšie.
Dostal facku. Silnú, ozajstnú, mužskú. Ani nehlesol, iba sa rozvalil na chodníku. Úder z tmy bol taký silný a nečakaný, že mu vyleteli nohy a tvrdo dopadol na chrbát.
„Kur… va!“ vyhŕkol na dvakrát, prevaľujúc sa z boka na bok.
„Nie,“ usmial sa muž spoza stromu. „To bola ona a ja som videl, čo si s ňou urobil.“
Sklonil sa nad obeť rozvalenú na chodníku, nacvičeným hmatom otočil telo na brucho, vykrútil ruku v bolestivom uhle ďaleko za chrbát a zatlačil.
„Auu…“ zaskučal chalan, „ty si fízel?“
„Nie,“ povedal pravdu muž s nebezpečne modrými očami a zo zadného vrecka nohavíc vybral chalanovi zakrvavenú britvu.
Na chodníku ležal v bolestiach vrah a nad ním sa skláňal ešte horší človek. Robil mu zle, lámal mu ruku a chystal sa aj na horšie.


Zdielať

About Author

Komentáre sú uzavreté.