Kniha, po ktorej tuhšie objímete svoje dieťa…

LinkedIn

Predstavte si, že vám zmizne vaše milované dieťa. Proste v jeden obyčajný deň, ktorý sa nelíšil od tých ostatných, sa vytratí. Strašná predstava, však? Určite ste už niekedy v televízii, v správach videli nešťastných rodičov a doslova ste cítili ich neopísateľný žiaľ. Na ich smutných a strhaných tvárach ste videli ich bolesť, ktorá vás donútila objať svoje dieťa, pritúliť si ho k sebe a pomyslieť si: mne sa to snáď nikdy nestane…
No jej sa to stalo. Presne v taký obyčajný deň…

 

Jednoducho zmizla

Tínedžerka Ellie sa v deň ako každý iný vybrala do knižnice, no nedošla tam. A odvtedy ju už nikto nevidel. Akoby sa po nej zľahla zem. Jej matka Laurel verí, že dcéra žije, ale kde ju má hľadať?

“Od toho dňa, keď sa Ellie nevrátila domov, až do momentu, ktorý nastal presne pred dvoma minútami, nemali o jej zmiznutí spoľahlivú stopu. Ani jednu.
Ellie naposledy zachytila bezpečnostná kamera na ulici Stroud Green o desať štyridsaťtri, keď sa na chvíľu zastavila a skontrolovala svoj obraz v okne auta (chvíľu pracovali s teóriou, že zastala, aby sa pozrela na niekoho v aute, alebo že niečo hovorila vodičovi, ale majiteľa auta vystopovali a zistili, že bol v čase Ellinho zmiznutia na dovolenke a auto tam bolo celý čas zaparkované). To bolo všetko. Žiadny iný záznam o nej nemali.
V bezprostrednom okolí prehľadali každý dom, predvolali na výsluch známych pedofilov, vyžiadali si kamerové záznamy zo všetkých obchodov v štvrti StroudGreen, Laurel s Paulom nakrútili v televízii verejné vyhlásenie, ktoré videlo zhruba osem miliónov ľudí, no žiadne informácie im nepomohli dostať sa ďalej…”

Bežia roky, jeden za druhým. Roky plné stresu, smútku a traumy. Laurel chodí do práce, raz do týždňa zájde na plaváreň, predstiera, že sa starostlivo venuje kvetom v hrantíkoch na balkóne.
Ale jej život sa v podstate zastavil vo chvíli, keď zmizla jej dcéra Ellie.
Nešťastím postihnutá rodina sa rozpadne a Laurel zostane so svojím žiaľom sama.

 

Záhadný vzťah a množstvo otázok

kniha Jednoducho zmizlaKeď stretne šarmantného Floyda, po dlhých rokoch opäť zažije šťastie. Floyd žije sám so svojou deväťročnou dcérou Poppy. Keď ju Laurel vidí po prvý raz, pripadá jej akási čudne známa. Nezodpovedané a roky potláčané otázky znovu vyplávajú na povrch a nedajú jej spávať.
Utiekla Ellie z domu, ako sa domnievala polícia, alebo má jej záhadné zmiznutie iný, temnejší dôvod?
Kto je vlastne Floyd?
A prečo jej jeho dcéra bolestne pripomína vlastné stratené dievčatko?
A možno vôbec nájsť lásku vo veku päťdesiatpäť rokov?
Prečo sa tento slávny spisovateľ zaľúbil práve do nej, do staršej neatraktívnej ženy?

Čo ak nebolo toto zoznámenie náhodné?
Aký človek sa skrýva za Floydovou peknou tvárou?
Postupne si uvedomujete, že vzťah Floyda a jeho dcéry je zahalený tajomnosťou. Je príliš láskyplný, ideálny a dokonalý, aby mohol byť aj pravdivý.  Laurel má podozrenie, že tu niečo nesedí. Naozaj ju Floyd miluje, alebo je to len pretvárka? Laurel nevie, či mu má dôverovať a či má pokračovať vo vzťahu, ktorý ju napĺňa čoraz väčšími obavami a pochybnosťami.

 

Fantastická jazda a šialené napätie

Jednoducho zmizla je strhujúci príbeh o zmiznutom dievčati. Nie je to krvák, no napriek tomu naháňa hrôzu a vyvoláva zimomriavky vďaka postavám, ktoré autorkina fantázia vzkriesila k životu, aby sa s chuťou pohrala s nervami čitateľov.
„Tie postavy sú natoľko reálne a vierohodné, že zakaždým, keď dočítam jej knihu, napoly očakávam, že ak vyjdem na ulicu, do niektorej z nich vrazím,“ povedala Jojo Moyesová, autorka úspešných románov Predtým ako som ťa spoznala a Čo bolo potom.

Lisa Jewellová

Lisa Jewellová.

Lisa Jewellová vie perfektne narábať so zápletkou, prelínať jednotlivé scény a rozuzlenie patrí k jej najsilnejším zbraniam. Vynikajúca rozprávačka sa s vami pohráva, vedie vás za ruku, no pritom nedokážete odhadnúť, čo bude nasledovať a ako sa to všetko skončí. Či sa to naozaj skončí dobre…
Jewellová má fantastický štýl písania, ktorý si obľúbite – pre jeho autentickosť, živosť, pre jeho šťavnatosť. Dychtivo obraciate jednu stránku za druhou, vťahuje vás do nedorozumení v rodine, predkladá vám jeden zvrat za druhým…šialená jazda, ktorú si vychutnávate do posledných slov a dlho do noci.
Podľa periodika Library Journal si „fanúšikovia Liane Moriartyovej, Pauly Hawkinsovej a Ruth Wareovej prídu naozaj na svoje.“

Pozrite si ďalšie naše KNIŽNÉ TIPY.knihy lepsiden.sk

Prečítajte si krátky úryvok z knihy Jednoducho zmizla

Aký bol Laurelin život pred desiatimi rokmi, keď mala tri deti a nie dve?
Zobúdzala sa každé ráno s pocitom existenciálnej radosti? Nie.
Laurel bola odjakživa človekom, ktorý vidí skôr poloprázdny než poloplný pohár. Dokonca aj v tých najpríjemnejších chvíľach dokázala kopu vecí skritizovať, radosť z dobrých správ v jej prípade nemala dlhé trvanie, rýchlo ju nahradila nová, nepríjemná obava. Preto sa každé ráno budila s presvedčením, že sa zle vyspala, aj keď to tak nebolo, trápilo ju, že má príliš tučné brucho, pridlhé či prikrátke vlasy, že dom je priveľký alebo primalý, že nemá na účte žiadne peniaze, že má lenivého manžela, že deti robia veľký hluk alebo sú príliš tiché, že odídu z domu alebo že z domu nikdy neodídu.

Hneď po prebudení zaregistrovala bledé mačacie chlpy na čiernej sukni, ktorú nechala v spálni prevesenú cez stoličku, chýbajúcu papuču, Hannine kruhy pod očami, haldu oblečenia, ktoré už takmer mesiac plánovala zaniesť do čistiarne na konci ulice, videla natrhnutú tapetu na chodbe, otrasný pubertálny vriedok na Jakovej brade, zapáchajúce krmivo pre mačky, ktoré ostalo vonku pridlho, a kôš, ktorý všetci zdanlivo plánovali vyniesť, no ktorého obsah celá rodina radšej lenivo zatláčala do jeho útrob.
Takto kedysi vnímala svoj dokonalý život: ako sled nepríjemných pachov a nesplnených povinností, drobných obáv a nevyplatených šekov.
A potom v jedno ráno jej dievčatko, jej jedinečné dievčatko, jej najmladšie dieťa, jej zlatíčko, spriaznená duša, jej pýcha a radosť, odišlo z domu a už sa viac nevrátilo.
Čo prežívala v tie prvé, mučivo sa vlečúce hodiny? Čo jej zamestnávalo mozog a napĺňalo srdce namiesto tých drobných obáv?
Hrôza. Zúfalstvo. Smútok. Zdesenie. Agónia. Zmätok. Žiaľ. Strach.
Všetky tie slová, všetky také melodramatické, no zároveň také neadekvátne.
„Bude u Thea,“ upokojoval ju Paul. „Zavolaj jeho mame.“
Dopredu vedela, že u Thea nebude. Posledné slová, ktoré jej dcéra adresovala, boli: „Vrátim sa na obed. Ostali ešte lazane?“
„Jedna porcia.“
„Nedaj ju Hanne! Ani Jakovi! Sľúb mi to!“
„Sľubujem.“
A potom sa dvere zabuchli, dom ostal po jej odchode tichší, musela naložiť umývačku riadu, vybaviť telefonát, zaniesť Paulovi s nádchou, ktorá jej predtým pripadala ako najotravnejšia vec na svete, Coldrex.
„Paul je prechladnutý.“
Koľkým ľuďom to v predošlý deň povedala? „Paul je prechladnutý.“
To je môj údel. Môj život. Poľutujte ma. Aj tak však Theovej mame zavolala.
„Nie,“ odvetila Becky Goodmanová, „nie, je mi to veľmi ľúto. Theo je celý deň doma a Ellie sa nám vôbec neozvala. Dajte mi vedieť, ak pre vás môžem niečo urobiť…“
Keď popoludnie postupne vystriedal skorý večer, keď zaradom obtelefonovala všetkých Elliných kamarátov, vrátila sa z knižnice, kde si prezrela kamerové záznamy – Ellie v ten deň v knižnici naisto nebola –, keď začalo slnko zapadať a dom sa ponoril do chladnej tmy, ktorú sem-tam prerušili záblesky bieleho svetla z tichej búrky, napokon sa poddala neústupčivej hrôze, ktorá v nej po celý deň narastala, a zavolala na políciu.
V ten večer po prvýkrát pocítila voči Paulovi nenávisť – bol v župane, bosý, páchol po posteľných plachtách a sopľoch, tieklo mu z nosa, smrkal a smrkal a smrkal, potom si vysiakal nos, v nosných dierkach mu to odporne frfotalo a hrdelne dýchal cez ústa, čo jej precitliveným ušiam pripadalo ako smrteľný zápas netvora.

Foto: Tatran, Lisa Jewell FB page


                                                                       Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!

About Author

Avatar