Milujete potulky po Slovensku a spoznávanie našej krajiny trošku z iného pohľadu? Či už cestujete autom, vlakom, na bicykloch alebo pešo, vyskúšajte trošku netradičné prenocovanie. V senníku alebo na salaši, ktoré uspôsobili na tento účel. Po prvý raz sa o tejto téme písalo v časopise Krásy Slovenska pred 40-timi rokmi a stále je to živá téma. A veľmi populárna. Veď takéto prenocovanie môže byť dobrodružné a vzrušujúce, čo poviete? 🙂
(Na titulnej fotografii vyššie generálna oprava salaša na Obrubovanci v roku 2020.)
Dnes sa pri oprave a údržbe senníkov a salašov angažujú najmä tí, ktorí pred štyridsiatimi rokmi ešte ani neboli na svete. Napriek tomu ich táto forma turistiky zaujala. V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska sme sa pozreli bližšie na tieto aktivity. Veď už sa podarilo zachrániť niekoľko desiatok senníkov a salašov, ktoré poslúžia aj fotografovi-krajinárovi pre zaujímavú snímku. A najmä turistom, ktorí sú z času na čas odkázaní na to, aby v horách našli strechu nad hlavou a pod ňou ohnisko, pri ktorom sa dá zohriať a osušiť.
Žiaľ, mnohé zo stavieb, ktoré pred tými štyridsiatimi rokmi ešte stáli a na niektorých z nich stačilo vymeniť zopár šindľov, dnes už veľká väčšina buď nejestvuje, alebo si ich záchrana vyžaduje enormnú námahu.
Salaše a senníky ako turistické ubytovne
Oprava senníka na Kútnikovom kopci (2017).
Ako sa to celé začalo?
„Spustil to obyčajný list, ktorý sme ako protagonisti Sekcie pre ochranu ľudovej architektúry a jej zázemia pri SZOPK poslali vtedajšiemu Zväzu turistiky, ktorý v časoch socializmu „suploval“ Klub slovenských turistov,“ spomína si ekológ, ochranca životného prostredia Mikuláš Huba.
V liste sa okrem iného písalo: „… So zánikom tradičných foriem poľnohospodárstva v horských oblastiach a s rozvojom nekonzumných foriem turistiky sú práve turisti čoraz viac zaangažovaní na rekonštrukcii senníkov, salašov a podobných objektov. Nie iba morálne, ale aj prakticky, lebo drevené objekty úspešne vzdorujú prírodným živlom iba za určitých podmienok (nepremokavá strecha, dobre zviazaný krov, statické zabezpečenie a pod.). Naša sekcia je vám ochotná pri oprave týchto stavieb všestranne pomáhať…“
K návrhu na spoluprácu pripojili aj predbežný zoznam 31 objektov v jedenástich pohoriach. Všetky tieto lokality sa nachádzali na krajinársky atraktívnych miestach pri turistických chodníkoch a mali v blízkosti zdroj pitnej vody.
Zväz turistov sa po počiatočnom záujme odmlčal, a tak celá akcia na dlhé roky zostala len na ich pleciach. Snáď s jednou výnimkou, ktorou bola oprava salaša na Ohništi, kde pomohli jaskyniari.
Zrekonštruovaná koliba v lokalite Štoliansko (2020).
Veľká Fatra aj Poľana
Najväčším sponzorom týchto aktivít spomedzi umelcov bol spisovateľ Vlado Bednár, ktorý sa na niektorých opravách senníkov aj osobne zúčastnil. A preto po jeho predčasnom odchode do spisovateľského neba (v januári 1984) túto aktivitu neformálne nazvali jeho menom.
„Ak nerátame niekoľko hospodárskych stavieb (cholvarkov, humien, sypární a i.), ktoré opravujeme už od roku 1969 a z ktorých viaceré dodnes slúžia aj okoloidúcim turistom, sme akciu Senníky a salaše ako turistické útulne z praktickej stránky „naštartovali“ v lete 1982. A to vo Veľkej Fatre – zaplátaním strechy jedného senníka na Kútnikovom kopci a dvoch pri Vlkolínci,“ približuje M.Huba.
O rok neskôr pokračovali 12 senníkmi nad Liptovskou Tepličkou. Bola to dosiaľ asi najväčšia akcia svojho druhu. O to viac sú smutní z toho, že dnešných dní sa nedožila ani jedna z týchto tradičných, malebných súčastí nízkotatranskej krajiny.
V rokoch 1984 – 1985 k tomu pribudli tri salaše a jeden „komárnik“ v Račkovej a Jamníckej doline. Postupne opravovali ďalšie objekty na Podbanskom, vo Veľkej Fatre, v Slovenskom rudohorí, na Poľane a inde.
Spisovateľ Vlado Bednár s manželkou
pri oprave senníka na Panskej holi (1983).
Nadšenci a milovníci prírody
Po roku 1989 štafetu na čas prevzali iní.
V prvej polovici 90. rokov minulého storočia to bola napr. Nadácia Návraty ku krajine a jej senníky a salaše nad Strelníkmi či koliba vo Vajskovskej doline, alebo Lesoochranárske zoskupenie VLK, ktorého členovia a členky v spolupráci s miestnymi opravili viacero senníkov nad Tichým potokom.
Záujem o záchranu senníkov ako charakteristickej súčasti krajiny vtedy prejavila aj Správa Chránenej krajinnej oblasti Poľana a jej vtedajší riaditeľ Dušan Slávik pomohol s dopravou šindľov na Kyslinky a na Strelnícku Bukovinu.
S pomocou Mesta Ružomberok, štátu i EÚ sa postupne začali opravovať senníky v okolí Rezervácie ľudovej architektúry (a neskôr i lokality Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva) Vlkolínec.
Najviac sa o opravu zaslúžilo OZ Hoblina, t.č. pod vedením Borisa Hochela. Potom sa chvíľu čakalo, kým dorastie ďalšia generácia nadšencov. Stalo sa tak v druhej dekáde nového tisícročia, keď sa naše deti a ich priatelia rozhodli pokračovať v tom, čo sme začali my, pokračuje v rozprávaní M.Huba.
Pustili sa napríklad do opätovnej obnovy senníkov na Kútnikovom kopci a o pár rokov neskôr aj do generálnej obnovy salaša na Obrubovanci nad Sihľou a Čiernym Balogom.
Výmena strechy na salaši v Jamníckej doline (1984).
Pomáhajú aj turisti
Miestni turisti si medzičasom všimli aj salaše v okolí Ploskej a Borišova a domáci taktiež opätovne obnovili salaše v Jamníckej i Račkovej doline a na iných miestach. Okrem turistov sa v týchto aktivitách od miesta k miestu angažujú miestne občianske združenia, obce, urbáre, poľovníci či iné subjekty. Problémom je, že nie vždy si uvedomujú potrebu dôsledne zachovať tradičný charakter týchto, dnes už pamiatkovo hodnotných, unikátnych stavieb.
Pozitívnou výnimkou v tomto smere je skupina nadšencov, ktorá skúma a zachraňuje posledné senníky a salaše v masíve Poľany. Začali ešte koncom minulého storočia rekonštrukciou lúčnej koliby v Ponickej Hute – Laukove a pokračovali o niekoľko rokov neskôr záchranou koliby z lokality Hriňová – Javorinka, aj keď táto stavba bola napokon premiestnená na hriňovský laz Štoliansko.
Na spomínanej Javorinke sa podarilo obci Hriňová zrekonštruovať kamennú kolibu. V súčasnosti sa asi najviac brigáduje na salaši pod Jánošíkovou skalou v Hrochotskej doline. V prípade Poľany záchrane predchádza podrobný výskum a zameranie objektov či dokonca exaktné určenie ich veku.
Výmena základových brvien na salaši
v Hrochoťskej doline (2019).
Práca, zábava aj osveta
Ďalším prínosom novej generácie záchrancov senníkov a salašov je aj to, že viaceré z ich akcií sú zároveň workshopmi, na ktorých sa záujemcovia učia práci s drevom a s inými prírodnými materiálmi.
V niektorých obciach pochopili aj význam osvety, vzdelávania a interpretácie, a tak do zastávok náučných chodníkov v chotároch svojich obcí zahrnuli aj tieto lokality (napr. obec Hubová), prípadne venovali salašníctvu a stavbám s ním spojeným osobitný Náučný ovčiarsky chodník (obec a pozemkové spoločenstvo Pribylina).
Prečítajte si viac
Unikátny skanzen Pribylina.
Ako na záver dodáva Mikuláš Huba, aktivity na záchranu senníkov a salašov patria k tomu najkrajšiemu a najromantickejšiemu, čo sme v živote zažili. Aj keď prvých desať rokov sme ich realizovali takmer výlučne sami, postupne sa začali pridávať jednotlivci z dotknutých obcí i niektoré inštitúcie a komunity. A v poslednom čase aj turisti. Síce štyri desaťročia po tom, ako sme ich v tejto veci prvý raz oslovili, ale s o to väčším záujmom a nadšením.
Ďalšie príjemné zistenie je, že táto práca (či skôr zábava?) stále viac oslovuje mladých ľudí a miestnych aktérov. Deje sa tak v hodine dvanástej. Ale, ako sa vraví, radšej neskoro, ako nikdy.
Oprava senníka na pribylinských lúkach pod Kriváňom (1987).
V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska, ktorý oslavuje 100 rokov existencie.
Predplaťte si časopis Krásy Slovenska.
Text: Mikuláš Huba
Foto: Ondrej Dráb, Boris Hochel, Mikuláš Huba, Peter Tatár, Pavol Timko a archív OZ Organica
