Výstupy na bratislavské kopce, ktoré sú neopozerané a často neznáme  | Reportáž

Mestská turistika nemusí znamenať len korzovanie po námestiach, vymetanie obchodných domov a nanajvýš si zájsť do nejakého parku, či na Kamzík alebo Železnú studničku. Máme pre vás tip, ako po víkendoch necestovať ďaleko a pritom spoznávať krásne zákutia v okolí Bratislavy. Výstupy na bratislavské kopce, ktoré sú neopozerané a často neznáme. Aj neznačkované 🙂 . Vzhľadom na to, že Malé Karpaty nie sú príliš vysoké, ide o nenáročnú turistiku.

V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska, ktorý oslavuje tento rok okrúhlych 100 rokov, vám prinášame reportáž Juraja Červenku, ktorý si vymyslel takúto turistiku. Prebudila sa v ňom túžba objavovať a keďže bol korona-lockdown, nastala správna príležitosť na zdolávanie bratislavských neznačkovaných vrchov.

Chlmec v Bratislavskom lesoparku

„V jedno ráno som s kamarátom bežal po červenej značke smerom od Peknej cesty na Kamzík, a tak mi napadlo, že by sme mohli nájsť vrchol kopca Chlmec,“ spomína si Juraj na pôvodný nápad. „Ťažko by som spočítal, koľkokrát za život som sa ocitol na rázcestí Pod Chlmcom, chýrnom mieste všetkých pravidelných návštevníkov bratislavského lesoparku. Na Chlmci som však nebol nikdy.“

Na vrchole oblého kopca s nadmorskou výškou 383 metrov, kedysi známeho ako Pfefferberg či Hrubý Peprovec, najkrajšie viditeľného asi od stanice Vinohrady. A tak sa ide na Chlmec.
Opúšťame generáciami turistov vyšliapanú cestu, hlbokým lístím inštinktívne stúpame a po pár stovkách metrov sa nám zdá, že kôpka skál veští vrchol. Ten je skrytý ešte ďalej. Napokon prichádzame na Chlmec a nachádzame maličké ohnisko, vrcholový kameň s letopočtom 1930, odborne zvaný stabilizačný kamenný hranol trigonometrického bodu, a takmer úplné ticho. Zdola dolieha iba tlmený zvuk prechádzajúceho vlaku.

Hľadanie kameňov na Sŕní

„Nápad zdolávať bratislavské neopozerané kopce sa nám zapáčil – „loviť“ neznáme miesta priamo v rodnom meste,“ teší sa Juraj Červenka.
Hneď pri najbližšej príležitosti bežíme na 435 metrov vysoké Srnie. Samozrejme, to zdolávanie a pokorovanie treba brať s trochou nadhľadu. Bratislavské kopce sú neraz v porovnaní s okolitým karpatským terénom iba nenápadné vyvýšeniny, avšak nepochybne majú čaro.
Červenú značku opúšťame neďaleko Máriinho prameňa, stúpame po blatistej zvážnici, v hmle krátko po rozvidnení sledujeme niekoľko sŕn. Aké symbolické! Na Sŕní znova objavujeme ohnisko, tentoraz veľkorysejšie, aj vrcholový kameň, zakrytý lístím a zeminou, no a už naozaj ničím nerušené ticho. Ak nepočítame jemné zvonenie dažďových kvapiek na opadanom lístí.

Slnko za nami pomaly stúpa a my hľadáme ďalší z bratislavských neznačkovaných vrchov.

Krásny, alias Čierny vrch

Už na Chlmci sme si pomedzi stromy všimli Krásny vrch – s trochou zveličenia akúsi stolovú horu, v starších mapách značenú ako Čierny vrch. O jednom z ďalších cieľov preto nemôže byť pochýb. V rannom šere hrá naša predstavivosť, keď čistina nad Krasňanmi pripomína nejaký divoký tatranský kút. Potom už po chodníčku, miestami sa strácajúcom v záplave lístia, prichádzame na vrchol vo výške 412 metrov.

Dokonca tu osadili aj vrcholovú tabuľu. Tajomne pôsobí najmä drevený kríž zbitý nad zvaleným kameňom s rokom 1895 a písmenami K a F. Tie iniciály dokazujú pôvod kvádra ešte z čias Uhorska, keďže znamenajú Kataszteri Földmérési, čiže katastrálne vymeriavanie. Po vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov ich nahradili litery K a V.

Hrubý Drieňovec nad Vydrickou dolinou

Skutočne výživným výbehom však je naše „dobýjanie“ Hrubého  Drieňovca, vrchu s nadmorskou výškou 397 metrov týčiaceho sa priamo nad Vydrickou dolinou. Obyvatelia Prešporka ho poznali aj ako Großer Dirndlberg, pričom kedysi sa vinohrady rozprestierali aj na jeho svahoch. Rozloha malokarpatských lesov bola totiž v minulosti podstatne menšia.

Širokým chodníkom povyše Snežienky strmo stúpame v mazľavej zmesi blata a čerstvo spadnutých listov, krátko po odpojení sa od žltej značky najprv dosahujeme predvrchol – aj s torzom obvodových múrov  nejakej dávno zničenej malej stavby. Navigácia v telefóne nás ale upozorňuje, že hlavný vrchol sa nachádza trocha ďalej, úzkou cestičkou prebehneme hrebeňom na okrúhlu vrcholovú plošinu a medzi kriakmi a vädnúcou, no stále páliacou pŕhľavou hľadáme kameň. Tentoraz neúspešne.

Malá rozhľadňa vyrástla pod jedným z dominantných bratislavských vrchov – Drieňovcom.
Najmä takto skoro ráno vídať v jej okolí veľa zveri.

Hrubý vrch nad Bystričkou

O niekoľko dní neskôr stúpame „žltou“ znova až po asfaltovú cestu na Kačín, aby sme neďaleko odtiaľ našli vrchol Hrubého vrchu. V plochom teréne je vskutku nenápadný, prezrádza ho iba zvalený prastarý kamenný stĺp a papier umiestnený na strome s údajom 394 metrov nad morom. Naokolo sa dajú nájsť početné staré hraničné kamene ukončujúce bratislavské pozemky, pod kopcom pramení potok Bystrička, prv známejší ako Malá Vydrica. Rovné buky postupne miznú utopené v hustej hmle, prívlastok „hrubý“ je vzhľadom na charakter vrchu naozaj trefný.

Sekyl – najodľahlejší z bratislavských

Napokon známou žltou značkou smerujeme až nad Kačín, aby sme zdolali 422 metrov vysoký a odľahlý vrch pomenovaný po sedmohradskom kmeni Sikulov. Volá sa Sekyl. Turistický ukazovateľ s rovnomenným názvom na červenej trase do Marianky ešte neznačí vrchol, k nemu treba kúsok vyjsť cez zarastajúce rúbanisko.

Medzi Hrubým vrchom a Sekylom sa nachádza ešte vyšší bod – 434 metrov vysoká Hrabovina. Tradične volíme najkratšiu cestu k nej a do hlbšieho lesa vstupujeme po dlhšom behu asfaltkou až nad Druhým kameňolom vo Vydrickej doline. V ľahkej obuvi sa miestami zabárame po členky do bahna, podklad tuhne až po vskutku strmom výstupe na hrebeň pri honosnom poľovníckom posede. Vrcholový kameň Hraboviny v nevýraznom reliéfe nás teraz upozorňuje na údaj 1935.

Veľkoryso vybudovaný posed je znamením, že sme už iba kúsok od vrcholu Hraboviny.

Suchá hora a sopkovité Piesky

„Najdlhší beh sme si naplánovali na voľný deň, keď nás čas netlačí a my môžeme zbierku vrchov pekne rozšíriť. Máme konečne jasné, hoci mrazivé ráno, na hranici lesa a záhrad strmo stúpame na Suchú horu s nadmorskou výškou 413 metrov,“ popisuje Juraj Červenka.
Až hlbšie v lese nachádzame aj malú vrcholovú mohylu tohto kopca s vinohradníckou minulosťou, ktorý sa spomínal už v roku 1433 ako Graser. O niečo vyššie sú blízke Piesky.

Ako bežíme k ďalšiemu cieľu, medzi holými drevinami presvitá slnečný kotúč a vzduchom sa šíri osviežujúca aróma ihličia. Suchá hora a Piesky s nadmorskou výškou 447 metrov síce susedia, no kým prvý vrch má ostrejší charakter so skalkami, druhý sa ponáša na sopku so zarovnaným vrcholom. Pri troche fantázie by sme ich mohli prirovnať k iným blízkym, no zároveň tak odlišným pútnikom vekmi – Veľkému Rozsutcu a Stohu v Malej Fatre. Suchá hora a Piesky predstavujú ich prístupnejšiu bratislavskú verziu.

Ďalšie bratislavské kopce

Máme chladné, no slnečné ráno, krajina vôkol sa odhalila a náš najbližší cieľ sa volá Nad Vydricou.

Po strmom klesaní a križovaní asfaltovej cesty na Biely kríž bežíme okolo studničky Šenkárka na Bukovec. Musíme sa dokonca predierať medzi nízkou bučinou a kriakmi, aby sme vo výške 471 metrov našli nielen mohutný machom zarastený kameň, ale konečne i čiastočné výhľady.

Veľkou výhodou neskorej jesene je práve toto každoročné odhaľovanie kopcov porastených listnáčmi. Po krátkom úseku na „červenej“ sa nad Himligárkou znova odpájame od značky, najprv míňame kótu pomenovanú ako Erdödyho kopec (471 metrov), o pár stoviek metrov ďalej objavujeme v poraste kameň označujúci vrch Nad Vydricou s nadmorskou výškou 466 metrov. Krajina sa vďaka rozľahlým rúbaniskám otvorila, priam zaliata slnkom žiari zlatou farbou.

Máme úchvatné výhľady na Malý Javorník s meteorologickou stanicou i zrúcaninu hradu Pajštún. Mimochodom, s tým Erdödyho kopcom to je pomerne zložité, kedysi sa takto nazýval práve zhodne vysoký Bukovec, tomu dokonca prischol i názov Čertov vrch.

Vrcholový kameň vždy poteší, tento na Bukovci je pomerne dobre skrytý.

444. Veľká baňa

Napokon od Dolného červeného kríža vybiehame na Veľkú Baňu, zo všetkých bratislavských neznačkovaných vrchov zrejme ten najvýraznejší a najznámejší. Jeho názov odkazuje na dávnu ťažbu limonitu, v starých mapách z čias monarchie by sme našli i meno Großer Schweinskogel, vari pre výskyt diviakov. Hore, v nadmorskej výške 444 metrov, dokonca stretávame i skupinku výletníkov.

Znova sa otvárajú výhľady, jeden turistický sprievodca z medzivojnových čias uvádzal v súvislosti s Veľkou Baňou rozhľadňu a prekrásne pohľady na južné a východné svahy Malých Karpát, Vajnory a Bratislavu.

Klanec + Malý a Hrubý Kolešavec

Aby bola naša zbierka kompletnejšia, zisťujeme si názvy zvyšných kopcov, ktoré podľa nášho uváženia ešte stoja za výbeh. Na väčšine máp by sme však mnohé z nich nenašli. A tak postupne prichádzame strminou od Železnej studničky, občas po štyroch, na Malý Kolešavec (390 metrov) a pokračujeme na Hrubý Kolešavec (427 metrov).

Mnohí obyvatelia Lamača by možno označili za ten „ich“ vrch 347 metrov vysoký Klanec, tu najvyšší bod určujeme iba vďaka navigácii. Rôzne odtiene hnedej a sivej v skoré bezveterné ráno navodzujú pokojnú atmosféru, no pamätník obetiam prusko-rakúskej vojny obďaleč dokazuje, že jeden letný deň pred vyše poldruha storočím na Klanci a v jeho okolí pokojný vonkoncom nebol.

Spariská spomínané už v 18.storočí

Oproti Hornému červenému krížu si odskočíme na takmer úplne odlesnené Spariská (387 metrov), veď už písomné pramene z konca 18. storočia spomínali ťažbu dreva na Spariskách. Najprv bežíme pod statnými bukmi, v slnečných lúčoch stúpa z primrznutej zeme para, potom vo vysokej zožltnutej tráve nachádzame zvalený vrcholový kameň z roku 1930. Ako svedka dlhých desaťročí. Je zjavné, že predtým zo zeme vytŕčala sotva jeho tretina.

Pre niekoho pochmúrnosť, pre iného jesenná romantika.
Lesopark pôsobí po rozvidnení tajomne.

Bratislavský Drieňovec a Dieliky

Dieliky (401 metrov) si odfajkneme počas ďalšieho behu červenou, vrchol s triangulačnou tyčou sa nachádza na skok od značky. Tak ako aj výrazný Bratislavský Drieňovec (421 metrov) nad turistickou rozhľadňou blízko lokality Tri duby. Koľkokrát sme okolo nej behali, neraz s čelovými lampami? Až teraz vieme, že stromy povyše ukrývajú ďalší z malokarpatských vrcholov, hoci najpríjemnejší prístup k nemu vedie práve z druhej strany od červenej Cesty hrdinov SNP.

Máme šťastie, za svitania sa z Drieňovca obzvlášť vyníma Kamzík v kontraste s inverziou a čistou ružovou oblohou. Vďaka našej niekoľkotýždňovej zábave poznáme bratislavské lesy zase o niečo dôkladnejšie.

Krásy Slovenska sú tu 100 rokov

Časopis Krásy Slovenska je dodnes najstarší kontinuálne vychádzajúci časopis na Slovensku. Venuje sa prírodným krásam a kultúrnym zaujímavostiam Slovenska, tiež turistike, cestovnému ruchu, horolezectvu, jaskyniarstvu, ochrane prírody a tradíciám.„Svetlo sveta uzrel v januári roku 1921 vo vtedajšom Liptovskom Svätom Mikuláši a medzi jeho hlavných protagonistov patril Miloš Janoška,“ približuje Daniel Kollár, editor časopisu a majiteľ vydavateľstva DAJAMA, ktoré je od roku 2004 nakladateľom časopisu Krásy Slovenska.Mnohé rubriky zostali aj po desaťročiach, ako Tipy na výlety, Zažité v prírode, Odporúčame navštíviť, Okienko z Tatier, ale aj seriál o ľudovej kultúre jednotlivých regiónov Slovenska.

V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska, ktorý oslavuje 100 rokov existencie.
Predplaťte si časopis Krásy Slovenska.
text: Juraj Červenka
Foto: Juraj Červenka, Krásy Slovenska, Mapy.cz

Mohlo by vás zaujímať:

Slavkovský štít. Tip na turistický výstup a magický výhľad Devínska Kobyla. Výlet na vrch, Sandberg, kaverny aj raketová základňa Korunovačná Bratislava. Vyberte sa po stopách kráľov 7 zaujímavých miest a unikátov. Bratislavský kraj Krásy Slovenska: zrúcanina gotického hradu Revište Splav Hrona. Nezabudnuteľný zážitok