Turistické smerovníky majú v horách jasnú úlohu – navigovať, upozorňovať, pomáhať. V posledných rokoch sa však čoraz častejšie menia na lepiace plochy pre náhodné odkazy, klubové značky či „pozdravy z výletu“. Všimli ste si to? Neprekáža vám to?
Je to len estetický problém, alebo ide o vážnejší zásah do fungovania turistickej infraštruktúry? A prečo to tak veľmi trápi značkárov aj skúsených turistov?
Keby sme si požičali slová našich českých susedov, dalo by sa povedať, že sa nám tu „rozmohl takovej nešvar“. V slovenčine by sa pritom dali nájsť aj oveľa expresívnejšie výrazy – najmä vtedy, keď sa človek pozerá na smerovník, ktorý bol za pár rokov už niekoľkokrát očistený a aj tak opäť vyzerá ako nástenka bez dozoru.
Oblepené turistické smerovníky
Nálepkami polepené turistické smerovníky dnes nájdete takmer všade – na frekventovaných hrebeňoch, v sedlách, na vrcholoch aj pri rázcestiach v nižších polohách. Nejde už o ojedinelé prípady. Pre mnohých turistov, značkárov a ľudí, ktorí sa o turistické značenie dlhodobo starajú, je to frustrujúci a únavný jav.
Výstižne o tejto nálepkovej pliage píše predseda sekcie značenia Klubu slovenských turistov Ján Michalec v najnovšom čísle časopisu Krásy Slovenska, ktorý u nás vychádza už vyše sto rokov. „Čo ma tak hnevá? To, že smerovníky, niekde už aj samotné smerovky sa stali terčom notorických lepičov nálepiek. Rôznych – propagačných, komerčných, žartovných, ba vyskytli sa už aj erotické (napríklad na jednom zo smerovníkov na Martinských holiach). Spoločné majú jedno: strašne zle sa zoškrabujú! Som asi stará škola, keď nechápem, prečo čisté plochy nevydržia byť čisté. Čo sme už načisto priotrávení vizuálnym smogom?“ píše.
Od suveníru k vizuálnemu smogu
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide „len“ o estetiku. Veď nálepka je malá, nenápadná, často farebná a možno aj vtipná. Problém je, že jedna nikdy nezostane sama. Keď sa objaví prvá, nasledujú ďalšie. Propagačné, klubové, komerčné, recesistické, aj nálepky s erotickým obsahom.
Výsledok?
Smerovník, ktorý mal byť čistý, kontrastný a viditeľný, sa mení na chaotickú zmes farieb, tvarov a nápisov. Presne to, čomu sa v mestách snažíme vyhýbať a čo nazývame vizuálnym smogom, si prenášame aj do prírody.
Nie je to len o kráse, ale aj o funkcii
Turistický smerovník nie je náhodný kus plechu na stĺpiku. Má presne daný dizajn, farby, rozmery aj umiestnenie. Žltá noha a červená strieška nie sú estetickým rozmarom, ale výsledkom technických noriem, ktorých cieľom je viditeľnosť z diaľky a v rôznych poveternostných podmienkach.
Mimochodom, turistické značenie definuje slovenská technická norma STN 01 8025, ojedinelá v Európe. Na území Slovenska máme cca 15-tisíc km značených turistických trás. Keď sa smerovník polepí nálepkami:
- znižuje sa jeho kontrast
- horšie splýva s okolím
- v hmle, šere alebo snežení je menej čitateľný
- prestáva plniť svoju základnú orientačnú funkciu.
V extrémnych situáciách to môže mať vplyv aj na bezpečnosť turistov, najmä v neznámom teréne alebo pri zhoršenom počasí.
Kto to vlastne čistí?
Odstraňovanie nálepiek nie je automatická služba obce ani národného parku. Vo veľkej miere ide o prácu dobrovoľníkov – značkárov, ktorí sa o turistické značenie starajú vo svojom voľnom čase.
A tu vzniká zásadný problém. Nálepky sa extrémne zle odstraňujú. Zanechávajú lepidlo, poškodzujú povrch smerovníka a ich čistenie je časovo náročné. O to viac zamrzí, keď je smerovník po niekoľkých týždňoch opäť polepený.
Značkári často hovoria otvorene: Nejde o puntičkárstvo, ale o rešpekt k práci, ktorá je za tým. Každý smerovník niekto osadil, natrel, skontroloval, opravil a udržiava. Nálepkový chaos túto prácu znehodnocuje.
„Ja som tu bol!“ – silné pokušenie, slabý argument
Mnohé nálepky pochádzajú od turistických klubov alebo skupín. Motivácia je pochopiteľná: zanechať stopu, dať o sebe vedieť, symbolicky potvrdiť, že „sme to zvládli“.
Je to veľmi ľudské nutkanie. Problém je, že smerovník nie je miesto na osobné odkazy.
Ak by si každý turista zvolil vlastný spôsob „značenia prítomnosti“, hory by sa rýchlo zmenili na neprehľadnú galériu ego-stôp. Príroda – a infraštruktúra v nej – však funguje práve preto, že sa v nej dodržiavajú určité nepísané pravidlá slušnosti.
Turistika nie je mestský street art
Často sa objavuje prirovnanie k mestskému prostrediu:
⇒ nová fasáda a hneď grafity,
⇒ čistá stena a o pár dní polepené plagáty.
Rozdiel je v tom, že hory by mali byť únikom od tohto chaosu, nie jeho pokračovaním. Turistické značenie má byť čitateľné, jednotné a nerušivé. Každý zásah navyše – aj keď sa zdá malý – tento princíp narúša.
Prečítajte si tiež
Turistika na Slovensku. 20 dôležitých pravidiel,
aby ste si túru naozaj užili.
Existuje lepšie riešenie? Áno
Ak máte klubové nálepky, suveníry alebo vlastnú vizuálnu identitu, je to v poriadku. Dokonca je to fajn – patrí to k turistickej komunite.
Len je dôležité zvoliť správne miesto:
- batoh
- fľaša
- auto
- osobný diár
- klubová nástenka
- sociálne siete.
Smerovník do tohto zoznamu jednoducho nepatrí.
Toto pritom nie je útok na turistov. Naopak – je to výzva smerom dovnútra komunity, ktorá má k horám blízko. Ak si chceme zachovať funkčné, prehľadné a pekné turistické značenie, musíme k nemu pristupovať s rovnakým rešpektom, s akým pristupujeme k prírode samotnej.
Ako dodáva predseda KST Ján Michalec v spomínanom časopise Krásy Slovenska, „je to nešťastný zlozvyk! Vážení, verte, že zviditeľňovať svoj klub nálepkou na smerovníku nie je ani cool, ani sexy. Máte klubové nálepky? Výborne, majte. Len ich, prosím vás, nelepte na turistické smerovníky! Lepte si ich niekam inam!“
Hory si totiž pamätajú viac než nálepky. Vrchol, ktorý ste zdolali, si zapamätáte aj bez lepidla a plastu. Zážitok, ticho, výhľad a pocit z cesty sú trvácnejšie než akýkoľvek „pozdrav“ nalepený na stĺpik. A ak chceme, aby nám hory aj naďalej ukazovali správny smer, mali by sme im v tom zbytočne neprekážať.
Prečítajte si viac aj o ďalších zaujímavostiach zo Slovenska v časopise Krásy Slovenska.
Zdroj a foto: Lepsiden.sk, Dajama, KST
