Vedci zistili, že často tí, čo nevedia nič dosiahnuť, ani skutočne nedávajú. Prečo?
Lebo tí, čo dávajú, aj niečo robia. Nikto vám vaše zhmotnené sny neprinesie na striebornom podnose. Človek bez energie, pevnej vôle a elánu získať to, čo chce, ďaleko nezájde.
Pravdou však je, že musíte najskôr dať, aby ste potom aj dostali. A platí to vo všetkých sférach života – vzťahovej, zdravotnej, pracovnej… Podľa svetoznámej terapeutky Kimberly Friedmutter, ktorá pracuje s hollywoodskymi hviezdami, americkými podnikateľmi i s politikmi, je „dávanie jeden z najdôležitejších princípov, vďaka ktorému môžete a budete žiť naplno.”
Výborne to popisuje vo svojej kniha Sila podvedomia a radí – naučte sa dávať, aby ste dostali. Nie je to sebecké, ale vnútorne obohacujúce. Ide však o úprimné dávanie, ktoré zbližuje. Ako teda dávať druhým viac, aby ste viac dosiahli aj vy? Prečo sa to oplatí?
Ako dávať druhým?
Spomínaná Kimberly Friedmutter sa vo svojej praxi už mnohokrát presvedčila o jednej zákonitosti: jej najúspešnejší klienti majú tri typické črty, ktoré sú nevyhnutne spojené s princípom dávať, aby dostali, a so vzájomnosťou jeho výhod:
- Veria, že s pomocou druhých môžu dosiahnuť všetko, čo si zaumienia. Práve vďaka spolupráci môžete prekvitať; spolupráca je základom úcty a stoja na nej naše vzájomné vzťahy.
- Sú veľmi opatrní v posudzovaní toho, komu sa dá veriť. Keď chcete dávať, aby ste dostali, musíte využívať silu svojho podvedomia na hodnotenie ľudí vo svojom okolí.
- Nespochybniteľný zmysel pre fair play. Keď dávame, aby sme dostali, podporujeme univerzálny princíp správať sa ku každému čo najčestnejšie. Rešpektujeme základnú spravodlivosť pri vzájomnosti výhod.
Toto sú tri kľúčové zásady nevyhnutné na to, aby ste si osvojili princíp dať, aby ste dostali. Až keď sa naučíme konať a očakávať niečo na revanš, budeme schopní pýtať si od života to, čo naozaj chceme. Uvidíme príležitosti a zo vzťahov a životných situácií získame to najlepšie bez toho, aby sme zneužili druhých. Práve schopnosť pýtať si, dať a dostať je východiskom pre naplnený život.
V tejto štúdii vytvorili páry z kapucínskych opíc a naučili ich, že si majú pýtať odmenu vo forme potravy za to, že výskumníkom podajú kamienok. Keď už boli popárené, každej opici dali kamienok. Ak ho opica po vyzvaní vedcovi vrátila, dostala hrozno alebo kúsok uhorky. Vedci takmer okamžite zaznamenali, že opiciam sa viac páči odmena vo forme hrozna. Keď obe opice v páre dostali rovnakú odmenu – hrozno alebo kúsok uhorky – obe boli ochotné pokračovať v tejto hre „jedlo za kamienok“. Ak však jedna opica z páru dostala preferované hrozno a druhá uhorku, tá, ktorej dali menej žiadanú uhorku, odmietala ďalej spolupracovať.
Vďaka tejto sérii experimentov sa vedcom podarilo doložiť názor, že „ochota spolupracovať je podporovaná dvoma biologickými prostriedkami: príbuzenským výberom a vzájomnou výhodnosťou“.
Naozaj sa oplatí dávať?
Faktom je, že každý z nás reaguje negatívne, keď sa stretne so zjavným nedostatkom spolupráce. Všetci z toho niečo máme, keď vzájomne spolupracujeme. Na princíp dať a vziať sa spoliehame pri veľkom množstve interakcií v bežnom živote. Zamestnávateľ a zamestnanec. Majiteľ bytu a nájomca.
Ja sa k tebe správam priateľsky, ty sa ku mne správaš priateľsky.
Ja idem za tebou, ty ideš za mnou.
To sú vzájomne prospešné dohody, ktoré prinášajú výhody obom stranám a uzatvárajú energetický kruh.
Keď dávate, aby ste dostali, pracujete na spájaní a povzbudzujete všetkých zainteresovaných, aby sa na tom tiež podieľali.
Férová spolupráca
Vedci majú dokonca aj pomenovanie na extrémne negatívny postoj k nedostatku férovej spolupráce. Nazývajú to averzia voči nespravodlivosti (inequity aversion). Spomeňte si, ako kritizujeme podvádzanie v športe. Alebo klamstvá v súdnej sieni. Veľmi rýchlo začneme súdiť.
Antropológovia už dávno zistili, že veľa živočíšnych druhov, najmä tie najbližšie ľudskému druhu, vykazujú znaky „prosociálnej“ spolupráce.
Naši prví predchodcovia (lovci a zberači) síce nežili v takých komplexných sociálnych systémoch ako my dnes, ale v tejto „prosociálnej“ spolupráci boli vyspelejší, čo zahŕňa aj dobrovoľné delenie potravy medzi sebou. Okrem toho sa starali o malé deti, starších a chorých a uplatňovali spravodlivé rozdelenie práce a povinností.
Vďaka takejto spolupráci a bezvýhradnej dôvere mal kmeň potenciál lepšie prosperovať.
A to by sme si mali uvedomovať aj dnes a v každodennom živote – keď budeme dávať a spolupracovať, získame v konečnom dôsledku viac. Budeme žiť lepšie. Len krátkodobo môže platiť, že radšej nedám, nechám si pre seba, lebo mi to aj tak nikto nevráti. Nik sa nerevanšuje. To je krátkozraké.
Nástrahy, keď dávate príliš veľa
Samozrejme, nemôžete len rozdávať, obetovať sa pritom neprijímať. Sú dokonca takí ľudia, ktorí obdarúvajú a vynakladajú množstvo energie pre druhých, no nič nevedia prijať naspäť. Pohlcuje ich túžba byť vždy po ruke, pomôcť, darovať…lebo veria, že dávať je viac ako dostávať. Majú v sebe zakódované nesprávne presvedčenie: Ak dám viac, budem aj viac milovaný. Ak však neprijímate od druhých, čoskoro príde pocit frustrácie, sklamania, alebo skolabujete.
„Takáto vlastnosť nadmerne rozdávať vám v podstate ubližuje,” tvrdí Kimberly Friedmutter v knihe Sila podvedomia. „Ponúkam vám zopár energetických zásad, aby vaše podvedomie a vedomá myseľ ostali v rovnováhe, keď budete dávať, aby ste dostali.”
- Nesnažte sa dať aj nemožné, aj na úkor seba samých.
- Očakávajte niečo naspäť a dajte to najavo.
- Dávajte rozvážne a úprimne.
- Ak cítite, že v tejto chvíli to je nie správne, nedávajte.
Ženy a muži dávajú rozdielne
Kimberly opisuje v knihe aj rozdiel medzi mužmi a ženami, pokiaľ ide o dávanie. To je veľmi zaujímavá pasáž, ktorú sa oplatí aspoň v skratke priblížiť.
Dávanie, aby dostali, vyhovuje vo všeobecnosti viac mužom ako ženám, zistila terapeutka. Často si všíma, že členky ženskej partie na obede alebo večeri sa nevedia dohodnúť, ktorá z nich má zaplatiť účet. Objednáte si vtipne vyzerajúci slávnostný obed s rôznymi druhmi našuchorených šalátov, ktorý bude hrať všetkými možnými pastelovými farbami, no na konci je z toho neľútostný masaker a krviprelievanie, pri ktorom môžu lietať zuby.
Pohľady lietajúce z jednej na druhú, ruky v povetrí ako pterodaktyl a toľko peňaženiek zabudnutých v aute alebo doma, ba dokonca ešte niečo horšie, ak do hry vstúpil aj alkohol.
Muži však veria, že nakoniec sa to, kto koľko platí, nejako vyrovná. Oni platia po jednotlivých chodoch alebo rundách. Vyťahujú peňaženku ochotnejšie pravdepodobne z toho dôvodu, že v minulosti mali úlohu živiteľov. Naproti tomu ženy, najmä tie, ktoré nepracujú alebo si na seba nezarábajú, nemajú takú veľkú dôveru v to, že každá zatiahne rovnakú časť záverečného účtu. Bohatstvo nie je podmienkou dávania.
