Kateřina Tučková a jej ďalší silný príbeh. Vyhnanie Gerty Schnirch

LinkedIn

Kateřina Tučková pred pár rokmi doslova šokovala českú, i slovenskú literárnu scénu. Jej kniha Žítkovské bohyně patrí medzi najúspešnejšie knihy posledných rokov v Česku. Spôsobila nimi senzáciu, postupne ich preložili do viac ako 10 jazykov a už po dvoch rokoch bolo predaných 100-tisíc výtlačkov.
Pritom ešte o tri roky skôr napísala príbeh Vyhnanie Gerty Schnirch, rovnako kvalitný i silný príbeh. Nominovali ju na viacero literárnych ocenení (Cena Josefa Škvoreckého a Cena Jiřího Ortena) a cenu Magnesia Litera aj získala.
Teraz vychádza aj v slovenčine vo vynikajúcom preklade Evy Melichárkovej.

K.Tučková dokáže vynikajúco spojiť literárny kumšt a komerčné atribúty. Jej knihy sú tak čítavé a dokážu osloviť kritikov, literárnych odborníkov z médií, ale aj bežných čitateľov.
Dokazuje to ja v románe Vyhnanie Gerty Schnirch, v ktorom sa dotýka veľmi citlivej témy – viny a odplaty medzi Čechmi a Nemcami.
Približuje čitateľovi odsun a transporty brnianskych Nemcov, ich boj o holú existenciu a zaradenie do nového života. Tučková bravúrne zobrazuje až neľudské osudy Nemcov na českom území. Z niektorých pasáží vám doslova behá mráz po chrbte.

 

Vyhnanie Gerty Schnirch

Vyhnanie gerty Schnirch Kateřina TučkováV príbehu sa vraciame na koniec II.svetovej vojny a sledujeme osudy nemeckých obyvateľov Brna. Povojnová obnovená Československá republika uplatnila princíp kolektívnej viny a nemecká časť obyvateľstva sa musela z hodiny na hodinu zbaliť a pešo vydať na pochod k rakúskym hraniciam.
Mužov schopných pracovať uväznili v meste, ženy, deti a starí ľudia v transporte umierali na choroby a od vyčerpania.

Noc z 30. na 31. mája 1945. Gerta Schnirch tlačí kočík s niekoľkomesačnou dcérkou a spolu s ostatnými brnianskymi Nemcami kráča v pochode smrti v ústrety neistej budúcnosti. Transport smeruje k rakúskym hraniciam, no tam ich tiež nečakajú s otvoreným náručím. Stovky vyhnancov podľahnú epidémii týfusu a úplavice. Gerta a niekoľko ďalších nemeckých žien s deťmi napokon skončia na nútených prácach na južnej Morave…

Vyhnanie Gerty Schnirch je citlivý a silný príbeh o bolestivej etape aj našich dejín v rámci Československa. Hovorí o otázke viny a odplaty. O ľudskosti a odpustení.
Rozpráva príbeh matky Gerty a jej dcéry Barbory, ktoré ovplyvnilo prostredie, v ktorom sa ako české Nemky odsunuté na okraj spoločnosti smeli pohybovať.
Príbeh nás vedie od konca vojny cez pohnuté 50-te roky, cez udalosti okolo roku 1968 až po zmenu režimu v roku 1989.

 

Čítanie, ktoré ide pod kožu

Tučková majstrovsky popisuje tyraniu niekoľkých režimov, aj moc anonymnej byrokracie úradov. Hovorí o spravodlivosti a premene obyčajných ľudí na katov doby. Je to príbeh o množstve zla a bolesti, ktorú si museli vtedy ľudia vytrpieť.

Čitateľ je svedkom zložitého vzťahu matky a dcéry, deformovaného nielen obmedzenými možnosťami, ktoré im ako českým Nemkám ponechal komunistický štát, ale aj vzájomným nepochopením dvoch generácií. Tiež komplikovanou komunikáciou a márnym úsilím matky sprostredkovať osobnú skúsenosť ďalším generáciám.

“Hoci je to príbeh jednotlivca, ktorý bol obeťou vojny… je tento príbeh poskladaný z čriepkov mnohých osudov účastníkov pochodu. Ďakujem im za otvorenosť, s ktorou so mnou hovorili. Aj za spomienky, o ktoré sa so mnou podelili,” tvrdí Kateřina Tučková.
Aj preto je to príbeh silno osobný, ľudský i vystríhajúci. Verme, že si budeme môcť takéto knihy čítať stále dookola a pripomínať si hrôzy minulosti, ktoré by sa nemali opakovať. A je neuveriteľné, že to napísala vtedy 30-ročná autorka. Dáva to nádej, že ani dnešní mladí dvadsiatnici sa nestarajú len o seba, svoje pohodlie a snahu užívať si čo najviac. Že vidia pod povrch a chcú veci meniť.

knihy lepsiden.skPozrite si viac tipov z rubriky KNIHY.

 

Prečítajte si úryvok z knihy Vyhnanie Gerty Schnirch:

Okraje hrboľatej cesty sa zosúvajú do jarku. Tráva prerastá cez štrk, kolesá detského kočíka nadskakujú na kameňoch. Ľavá noha sa jej pred chvíľou pošmykla na klzkom štrku, v členku cíti tupú bolesť, asi si natiahla šľachu, pokúša sa neprenášať na chodidlo celú váhu. Už niekoľko hodín napredujú pomaly, ledva sa vlečú, kočíky tesne vedľa seba, chvíľami sa podopierajú, striedajú sa pri tlačení. Cestu už dávno dobre nevidieť, len občas k nim zaletí svetlo bateriek alebo reflektorov nákladných áut, vtedy sa ešte viac pritisnú k sebe, pridajú do kroku a ukryjú deti pod kabátom prehodeným cez kočík.
Nedokáže presne odhadnúť, ako dlho už idú. Cesta akoby trvala celé veky. A pritom sa ešte ani nerozvidnelo, takže to nemôže byť viac ako niekoľko hodín. Je unavená a jej spoločníčka tiež. Čo keby tak zastala a oddýchla si?
Tu a tam míňali ľudí sediacich na zemi alebo na kufri, čo teperili so sebou. Zopár ráz tiež videli, ako k nim pribehol mladík a pažbou pušky im rozbil hlavu. Bála sa zastať. Aj napriek bolesti v boku a v ľavej nohe sa prinútila kráčať ďalej.
Dievča vedľa nej zašepkalo niečo o smäde.
Gerta bola ticho. Vodu schovávala pre seba a pre dieťa, nemohla rozdávať, keď netušila, čo ju ešte čaká. Aj ona bola smädná, ale mlčala a ďalej napredovala krok za krokom bohviekam.
Boh? Tomu už dávno prestala veriť. Predtým sa k nemu modlievala, prosila ho, aby jej pomohol, aby niečo urobil. Hocičo, čo by zmenilo jej život. Potom pochopila, že Boh to za ňu nespraví. Ale bolo už neskoro.
Odvtedy sa nemodlila a prestala myslieť na Boha. Chcela si vystačiť sama, dokonca aj vo chvíľach ako táto. Boh totiž nevie, kam ju teraz ženú, vedia to len tí zúriví výrastkovia, a možno ani oni nie. Také nezrelé decká, zadúšala sa zlosťou, ich hlasy k nej doliehali a zase zanikali vo vrave ľudí pred ňou. Pár ráz ich zazrela na korbách okoloidúcich nákladiakov, ich vztýčené zbrane pripomínali hlavu Medúzy so zvíjajúcimi sa hadmi namiesto vlasov. Zachmúrená a rozzúrená Medúza, vrahyňa so zlovestnou ožratou papuľou surovej spodiny. Pozri sa na nich, a zomrieš! Skamenieš alebo ťa zastrelia. Nenávidela ich, viac nemohla urobiť. Len ich nenávidieť. A hlavne to nedať na sebe poznať, ak chce prežiť. Pokorne kráčala vedľa svojej družky a mlčala. Noc sa chýlila k sivastému ránu a zástup tichých unavených ľudí sa vliekol ďalej. Ich kroky, šuchot zimných kabátov a polohlasne vyrieknuté slová prerušoval len krik dozorcov, nárek ranených a občasné výstrely. Gerta už ani nevedela, koľko ich bolo.

Kedy sa vlastne začala tá hrôza?
Keď kvety dopadali na dno matkinho hrobu, všetci ju cítili, ľudia to už vedeli. Aj otec bol znepokojený, hoci stále slepo veril.
Gerta ho úkosom pozorovala, videla, ako sa premáha, ako sa mu napínajú svaly na tvári, ako vyvaľuje oči a potláča slzy žmurkaním. Ale mal by, pomyslela si Gerta, mal by plakať, sypať si hlinu z matkinho hrobu na lysé temeno lebky pokrytej zvyškami svetlých vlasov, mal by si ju rozmazať po tvári, zmiesiť so slzami, a predovšetkým by mal nahlas prosiť o odpustenie. To všetko by mal, a nie predvádzať sa tu v uniforme ako holub na bidle a vzpriamený v predpisovom pozore sledovať, ako matkina truhla mizne pod hrudami hliny. Nehádžte ju tam, prestaňte! chcela zakričať Gerta, ale Friedrich ju zadržal. Stisol jej rameno tak silno, až sa zľakla. Ani Friedrich neplače? Ako by mohol – otcova verná kópia. Gerta znovu pozrela nadol do hlbokej jamy, kde už len tu a tam vykúkal tmavosivý povrch truhly. Pohreb bol skromný. Ale tu sa to vlastne vôbec nezačalo. Pohreb bol iba ďalším článkom reťazca katastrof, ktoré prichádzali každý mesiac, každý rok. Po celú vojnu.
A život pred ňou bol pritom taký krásny. Nielen jej – aj Fried­richov, otcov a matkin, Januškin a Karlov, ich životy mali zmysel, bol v nich poriadok, odvíjali sa spolu, v jednote, Gerta presne videla kontúry budúcnosti. No v zime štyridsiateho druhého, keď matka zmizla pod náhrobkom rodiny Schnirchovcov, sa už obraz budúcnosti rozpadal. Poslednú z istôt rozdupal zástup na Božie telo v roku 1945. Ale tomu predchádzalo ešte veľa udalostí.


                                                                       Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!

About Author

Avatar