Jozef Karika: Priepasť? To najlepšie zo Strachu, Tmy aj Trhliny

Robil hovorcu mestského úradu, správcu Vlkolínca, bol televíznym redaktorom, ale najlepšie sa cíti v koži autora. Jeho fantázia a rozprávačské umenie už niekoľko rokov fascinujú desaťtisíce čitateľov na Slovensku, aj v susednom Česku. Dokonca v Poľsku bola jeho kniha Strach označená za horor roku 2017 vo veľkom hlasovaní poľských literárnych blogov.
Jeden z najpredávanejších a najčítanejších slovenských autorov.
Jozef Karika.

Jožo žije svojimi knihami a komunikácii s čitateľmi venuje až fanatickú pozornosť, ako sám tvrdí. Má vlastnú stránku a takmer 10-tisícový FB profil s fanúšikmi, ktorí si žiadajú stále nové a nové príbehy. O jeho popularite svedčia mnohé ocenenia (Platinové i Zlaté knihy vydavateľstva Ikar, nominácia na Anasoft Litera ai.), ale tiež neuveriteľný záujem o jeho knihy zo strany čitateľov: z roka na rok stúpajú predaje, aj výpožičky v knižniciach.

V rozhovore pre LepšíDeň.sk prezradil nielen to, ako píše a kde berie inšpiráciu, ale aj o svojom doteraz najúspešnejšom románe Trhlina, podľa ktorého sa nakrúca aj miniséria. „Podobne ako v prípade knižnej Trhliny, aj filmová podoba je dielo, aké u nás nemá obdobu. Nič podobné u nás ešte nevzniklo, diváci uvidia, čo ešte nevideli,“ navnaďuje Jožo Karika, ktorý sa nebojí povedať, že chce aj primerane zarobiť – ak už venuje nejakému projektu rok života, je to podľa neho prirodzené.

My už sme prečítali novú knihu Priepasť a je to poriadna nálož. Mrazivé, desivé, budete hltať jedno slovo za druhým. Nervózne si budete hrýzť do pery, poklepkávať nohou, žmoliť prsty… Karika opäť dokázal dostať doslova živočíšny strach medzi riadky svojho príbehu.
A vidno, že skvele navnadil čitateľov – dosiahol totiž to, čo sa doteraz nepodarilo žiadnej slovenskej knihe. Počas prvého dňa predpredaja zaznamenal rekordný predaj v celej histórii kníhkupectva Martinus. Za jeden deň sa podobný rekord podaril iba jednej knihe a tou bolo ôsme pokračovanie série o čarodejníckom učňovi Harry Potter a prekliate dieťa.
Aj o Priepasti sa rozprávame a pod článkom nájdete aj väčší úryvok z novej knihy.
Príjemné čítanie.

Úryvok z knihy Priepasť
„Vydriapali sa na plošinu a poskákali odtiaľ,“ doliehal ku mne chrapľavý hlas. „Poskákali alebo ich jeden z nich posácal. Nezrútili sa, na to ležali priďaleko od steny.“
„Lenže prečo… Nerozumiem…“
„Pomiatli sa, niečo ich pomotalo. Otec, matka, syn a malá dcérka,“ pokračoval starý pán ponorený v spomienkach. „Krásne dievčatko. Dodnes si pamätám, aj teraz ju vidím. V rúčke držalo plyšovú hračku, vo vlasoch červený kvet, tvár na franforce.”
Už idem, mamička. Už idem, červený kvietok…

 

Zachytenie špinavej epochy, v akej žijeme…

»Spomínam si na našu prvú spoluprácu. Keď ti v roku 2010 vychádzalo V tieni mafie, bola to veľmi odvážna kniha – vtedy si vravel, že mafii sa to nebude páčiť. A bude šťastie ak prežiješ… Len marketingový krok alebo to naozaj vyzeralo tak dramaticky?
„Dostal som vtedy zopár vyhrážok. Ale bolo to ešte pred vydaním knihy. Potom asi dotyční pochopili, že mi nešlo ani tak o rozkrývanie konkrétnych káuz, ako skôr o zachytenie špinavej epochy, v ktorej žijeme. Smutným paradoxom je, že román V tieni mafie je dnes, o celú dekádu neskôr, azda ešte aktuálnejší než v čase vydania.“

Jozef Karika a Čierny rok»Odvtedy vydávaš každý rok jednu knihu. Každá sa dostane medzi bestsellery a predávajú sa z nich desaťtisíce výtlačkov. Celá trilógia V tieni mafie, Na smrť I. a II.,  Čierna hra a Čierny rok, Strach, Tma, Trhlina… nie je vyčerpávajúce prichádzať stále len s hitmi, ktoré valcujú knižný trh? 🙂
„Pri tvorbe sa na to tak nepozerám ani nezameriavam. Píšem v prvom rade pre seba. To znamená, že píšem knihy, aké by som si sám rád prečítal, ale neexistujú. Takže si ich musím napísať.
Neznamená to, že by pre mňa čitatelia neboli v centre záujmu. Práveže sú. Ich spokojnosti aj komunikácii s nimi venujem až fanatickú pozornosť. Ale prvotný impulz k napísaniu knihy nikdy nevychádza z módnych trendov či z nadbiehania momentálnemu čitateľskému vkusu. Možno aj preto sú moje knihy pomerne nadčasové – romány V tieni mafie alebo Na smrť, ktoré som napísal pred mnohými rokmi, sa stále vynikajúco predávajú a patria medzi najpožičiavanejšie tituly v knižniciach. Je o ne skôr rastúci než poľavujúci záujem.“

 

Jozef Karika a famózna Trhlina

»Obrovským úspechom bola Trhlina z roku 2016 – doteraz predaných vyše 31.000 kusov a nominácia na cenu Anasoft Litera. Nebolo to trošku zväzujúce pri písaní ďalších kníh? ´Nesmiem podliezť latku, musí to byť rovnako dobré, ak nie lepšie…´
„Držím sa toho, čo povedal môj kamarát a vynikajúci autor Peter Macsovszky: „Je stupídne očakávať, že nová kniha „prekoná“ predchádzajúcu – najmä ak ide o prácu, ktorá je založená na celkom inej koncepcii a sleduje odlišné ciele.” Každá moja kniha je koncepčne inak zameraná, používam v nej iné postupy a má iné ciele.“

»Kniha sa dostane v januári 2019 ako film do kín a potom na televízne obrazovky ako seriál – v akej je fáze? Ako si zatiaľ spokojný?
„O Trhlinu mali záujem až štyri produkčné spoločnosti. Rok som si vyberal tých najlepších. Teda takých, pri ktorých som mal pocit, že najlepšie rozumejú, prečo a čím je Trhlina taký fascinujúci príbeh. A zároveň takých, ktorí to dokážu dostať na plátna aj obrazovky.
Film je niečo úplne iné než kniha. Poriadne som ich potrápil, ale keď som si raz vybral, už som do ich tvorivého procesu vôbec nezasahoval. Mám skúsenosť, že keď talentovaných a schopných ľudí necháte vytvoriť dielo podľa vlastnej vízie, existuje celkom slušná šanca, že to dopadne dobre. Ak im však do procesu začnete príliš vstupovať a výsledkom je nemastný-neslaný kompromis, s ktorým sú všetci trošku spokojní a trošku nespokojní, je to zaručený recept na prepadák. Takže som to nerobil.
S tým, čo som zatiaľ videl, som nadmieru spokojný. Podobne ako v prípade knižnej Trhliny, aj filmová podoba je dielo, aké u nás nemá obdobu. Nič podobné u nás ešte nevzniklo, diváci uvidia, čo ešte nevideli.  Nasadenie režiséra, celého štábu a hercov bolo enormné. Keďže sa nakrúcalo v autentických lokalitách Tribeča, jeho mrazivá atmosféra prenikla aj do filmu.“

 

Priepasť sa vám dostane pod kožu

»Vychádza ti ďalšia kniha Priepasť – neobávaš sa trošku z porovnávania s Trhlinou? Opäť ide o mrazivý triler, opäť desivá legenda…
„Trhlina zaznamenala fenomenálny úspech. Nech by som teraz napísal čokoľvek, nevyhnem sa porovnávaniu s ňou. Pre jedných bude nová hororová kniha príliš ako Trhlina, pre druhých primálo ako Trhlina. Priepasť je naozaj v niečom podobná. Tiež vychádza z reálnej a desivej legendy. Tentoraz takej, ktorú si už desaťročia rozprávajú tatranskí horskí vodcovia. Tu však podobnosť končí. Priepasť je iný typ príbehu. Má v sebe to najlepšie zo Strachu, Tmy aj Trhliny. Ak sa čitateľom páčila čo i len jedna z týchto kníh, Priepasť sa im dostane pod kožu.“

»Pravdou však je, že u čitateľov boduje hlavne tvoj rozprávačský štýl. Vieš geniálne vystihnúť atmosféru, vymodelovať postavy, vykonštruovať skvelú zápletku… ozaj, nemáš pri písaní hororových scén občas aj ty strach a zimomriavky? 🙂
„Ďakujem. Áno, pri niektorých knihách, napríklad Strachu, Tme a Priepasti, postupujem tak, že vyvolávam, doslova evokujem vnútorné strachy. Každá z tých kníh sa točí okolo jednej centrálnej fóbie.
V Priepasti ide o strach z výšok. A z hĺbok. Pri písaní takýto strach až fyzicky vyvolám. Takže po dopísaní niektorých scén som sa musel doslova vydýchať. Alebo sa oprieť o niečo pevné, aby som cítil oporu a adrenalínom zaplavený organizmus sa upokojil. Výsledkom tejto metódy je, že niečo hlbinné, až viscerálne, sa prenesie medzi riadky príbehu. Vyvoláva to potom v čitateľoch až nepochopiteľne silnú reakciu.“

Jozef Karika a Priepasť

 

Strach cítite aj medzi riadkami…

»Máš už dobrý odhad, čo sa tvojím fanúšikom a čitateľom páči, čo oceňujú. Čím ich Priepasť osloví? Na čo sa ešte môžu tešiť?
„Priepasť je kniha doslova nasiaknutá adrenalínom a strachom. Nie je o lacných krvákoch, ale o hlbokom, naozaj hlbokom strachu. Ako keď skočíte bungee jump bez lana. Príbeh je o bývalom lezcovi, ktorý po tragédii trpí panickým strachom z výšok. Narazí na starú legendu o skalnej plošine v Tatrách, kde neznáma sila núti ľudí, ktorí tam zablúdia, skočiť do priepasti a zabiť sa. Príbeh vychádza z ozajstnej legendy, ktorú si už desaťročia rozprávajú tatranskí horskí vodcovia. Čitatelia pri Priepasti zažijú strach do poslednej stránky.

»Bol si si tú skalnú plošinu v tatrách osobne pozrieť? Vie sa vôbec, ktorá presne to je?
„K námetu Priepasti som sa dostal tak, že po úspechu Trhliny ma čitatelia a čitateľky doslova zaplavili strašidelnými historkami, legendami a zážitkami z našich hôr. Jedna čitateľka ma upozornila na legendu tatranských horských vodcov, ktorá síce nie je taká známa ako miznutie ľudí v Tribeči, ale prinajmenšom rovnako mrazivá. Ak nie viac. Pekne to bolo zhrnuté v jednom diskusnom fóre pred niekoľkými rokmi – odkaz naň nájdu čitatelia na mojom webe www.karika.sk . Podľa týchto indícií som sa pustil do hlbšieho pátrania. Zistil som veľa ďalších strašidelných vecí a informácií. Zapracoval som ich priamo do knihy, takže čitatelia ich nájdu v Priepasti.“

 

Príbeh si musí vybojovať právo na život…

»Vždy si vravel, že nechceš byť chrlič kníh… čo však dnes u niektorých autorov nie je žiadne umenie. Dajú von aj 2-3 knihy ročne. Stále to u teba platí, aj keď vidíš taký dopyt po svojich knihách? Aj keď pozrieš na bankový účet a do poličky s oceneniami, také niečo môže akcelerovať spisovateľove pero, či? 🙂
„Záleží od typu príbehu. Pri úprimnej úcte k detektívnym a dobrodružným sériám, ktoré rád čítam, je moja tvorba iná. Niektoré typy príbehov, napríklad zamilované romány, sa dajú napísať oveľa rýchlejšie. Tým ich neznižujem, majú svoj význam, iba to konštatujem. Gro mojej tvorby pozostáva z vážnych spoločenských a historických románov.
Napríklad V tieni mafie, Na smrť, Čierna hra alebo Čierny rok. Často majú výrazný generačný a psychologický podtext, hoci obsahujú aj prvky trileru. Napríklad romány zo série V tieni mafie spolu s Čiernou hrou a Čiernym rokom vytvárajú už teraz najrozsiahlejšiu literárnu ságu v dejinách slovenskej literatúry. Zachytávajú vývoj našej spoločnosti od polovice osemdesiatych rokov minulého storočia až do súčasnosti. Teda takmer tridsaťročné obdobie. A pritom sa všetky stali bestsellermi.
Román Čierny rok bol zas rozsahovo najväčším slovenským románom za polstoročie. Pri takomto objeme kníh aj vážnosti spracovávaných tém je práveže zázrak udržať tempo jednej knihy ročne.“

»Ale niekde som čítal, že máš rozpracovaných vyše 20 iných vecí, príbehov…ako to teda je?
„Áno, priebežne pracujem na vyše dvadsiatke románov. Robím to tak už od svojej prvej knihy. Sú však v rôznom štádiu rozpracovania. Niektoré iba vo fáze krátkeho námetu, iné v pokročilejších fázach. Do knižnej podoby sa mi podarí pretaviť spravidla 15 až 20 percent takto rozpracovaných vecí. Príbeh si musí vybojovať právo na život už v mojom vlastnom výbere. To je jeho prvá skúška životaschopnosti. Prežijú iba tie najsilnejšie príbehy.“

Jozef Karika

 

Rozprávačstvo ma bavilo odmala

»Je všeobecne známe, že ste skvelí kamaráti s ďalším úspešným autorom Ďurom Červenákom – rozoberáte na stretnutiach aj svoje knihy, radíte si so zápletkami, postavami?
„Zas až takí veľkí kamaráti nie sme. Skôr je to zmes rešpektu, kamarátstva a rivality. Nebyť Ďura a toho, že sa svojimi knihami vzájomne tak trochu hecujeme, písal by som asi pomalšie a menej. Z mojej vekovej kategórie je Ďuro Červenák na Slovensku jediný, koho, okrem seba, považujem za profesionálneho autora či spisovateľa. V tom zmysle, že sa písaním živí a že každoročne produkuje knihy na vysokej úrovni. Naživo sa však vidíme raz za niekoľko rokov, telefonicky sme v spojení možno raz či dva razy do roka. O svojich projektoch sa bavíme málokedy. A keď, tak skôr spätne.“

Jozef Karika»Je zaujímavé, že v detstve, mladosti si nejako k písaniu neinklinoval. Skôr ťa bavili bojové športy, iné veci – kde sa to zlomilo?
„Rozprávačstvo ma bavilo odmala, len si potrebovalo nájsť vhodnú formu. Tou sa napokon stalo písanie. Dodnes sa však považujem skôr za autora, než za spisovateľa. Vidím v tom rozdiel.
Autor nie je viazaný výhradne na jednu umeleckú formu či spôsob prejavu. Mňa baví práca s príbehmi vo všetkých podobách, nielen v knižnej. Napríklad aj vo filmovej, animovanej, politickej alebo marketingovej. Zároveň sa považujem aj za podnikateľa. Umelecká tvorba, ale aj obchodná, marketingová a monetizačná stránka celého procesu ma bavia rovnakou mierou. Tvorivé uspokojenie z diela je rovnako dôležité ako to, aby som na ňom – keď mu už venujem napríklad rok života – aj primerane zarobil. Vôbec sa za to nehanbím, naopak, beriem to ako prednosť.

Minule som zaznamenal nejakú debatu o tom, že ozajstný umelec by mal vyzerať, akoby práve vyliezol z kontajnera, byť chudobný, a tvoriť zásadne v hlbokých existenčných krízach. Ak to nespĺňa, nie je vraj ozajstný umelec, ale pozér. To je veľmi obmedzený a povrchný názor ako z predminulého storočia. Pozér môže byť rovnako v obleku aj v rozťahanom tričku. Chudobný ako aj bohatý. Vonkajšie formy vôbec nesúvisia s hĺbkou tvorivého potenciálu. Väčšinou na nich uľpievajú iba tí, čo sa nedokážu presadiť samotným dielom a tvorbou.“

Prečítajte si aj ďalšie naše ROZHOVORY.rozhovory lepší deň

 

»Dnes si už skúsený a úspešný spisovateľ… teda presnejšie autor 🙂  Snáď si nájdeš čas aj na prečítanie iných autorov, aj slovenských…neprejavuje sa v tomto nejaká deformácia? Že by si posudzoval dejovú líniu, zápletku a hovoríš si, ja by som to urobil takto, táto postava je príliš plochá…
„Prejavuje. Aj preto čítam skôr zužujúci sa počet autorov. Hlavne v našich slovenských reáliách platí, že to, čo by som si chcel najviac prečítať, nikto nevytvára. Tak si to nakoniec musím napísať sám. Ale určite tu máme kvalitných autorov a autorky.
Či už je to spomínaný Ďuro Červenák, Martin Jurík, Arpád Soltész, Katarína Holetzová, Vladimír Balla, Pavol Rankov, Pavel Vilikovský a ďalší. Zámerne ich uvádzam takto vedľa seba, lebo ja čítam všetkých. Podľa nálady a rozpoloženia. Veľa normálnych čitateľov to tak robí. Iba niektorí literárni pokrytci hlásajú, že čitateľ umeleckej literatúry v živote nesmie siahnuť na komerčný bestseller a podobne. To sú také literárno elitárske bludy.“

»Na záver odľahčene – čo ti vie urobiť LEPŠÍ DEŇ? Spraviť náladu, naštartovať ťa a dodať energiu?
„Keď mi napíše čitateľ alebo čitateľka a vidím, že sa nám cez knihu, teda umelecké dielo, podarilo vzájomne sa prepojiť. Niekedy sa vďaka tomu s inak neznámym človekom spoznáte viac než po niekoľkohodinovom rozhovore. Dobrý príbeh môže vytvoriť porozumenie, premostiť aj ľudí, ktorí inak stoja na opačných ideologických póloch. To si cením. Takéto pôsobenie príbehov je pre našu rozhádanú spoločnosť dosť potrebné.

FOTO: Jozef Karika, Ikar, Stanislava Topoľská a Richard Klíčník.

Úryvok z knihy Priepasť
„Otec mi o tej doline rozprával, už keď som bol sopliak,“ prehodil cez plece. Neposadil sa, prešiel k oknu a hľadel na hory miznúce v hmlách a hustnúcej tme. „Volali ju Kasstenbergtal alebo Szekrényesvölgy. Kedysi tam pastieri z Veľkého Slavkova pásli ovce, ale potom prestali. Zlú povesť mala.“
„Prečo? Veď nie je –“
„Vychýrení vodcovia Spitzkopf a Hunsdorfer o nej rozprávali môjmu otcovi, keď sa zaúčal. Vystríhali ho pred ňou,“ pokračoval, akoby ma nepočul. „A on zas vystríhal mňa. Dodnes si pamätám, ako mi vyprával o dvoch Poliakoch, ktorých odtiaľ niesli za Veľkej vojny.“
„Áno, o tých som čítal. Bolo to v roku 1916. V záznamoch je ako príčina smrti uvedené pošmyknutie na skale. Lenže ako sa dvaja môžu pošmyknúť a zabiť?“
„To je nič,“ mávol rukou. „Sprunggeist, tak to volali.“
„Prosím?“
„Hovorím, že to je nič. Mňa v šesťdesiatom siedmom privolali k horšiemu. Celá rodina, štyria ľudia…“
„Danekovci?“ sykol som. „Boli ste pri tom?“
„Znášali sme ich, celá naša partia. Veď štyri telá strepať dole…“
„Čo sa tam stalo? Ako sa zabili? Štyria ľudia… to je nemožné. Súvisí to s tou plošinou, odtiaľ sa zrútili?“ vyletela zo mňa smršť otázok. Vedel som, že sú to boľavé, jedovaté otázky, ale nedokázal som ich udržať.
Droppa sa prudko otočil. Po tvári stiahnutej hnevom a oživenými spomienkami mu prebleskovali odrazy plameňov.
„Ďjaboľščina,“ povedal.
„Čože? Ja po rusky…“
„Diablova robota, nič iné. Päťdesiat rokov som slúžil, ale niečo také som nevidel. Nikde inde.“
Rozbúšilo sa mi srdce, v bruchu som pocítil ľadový osteň. Po prvý raz ma olizol ozajstný strach, nielen chladivé mrazenie. Veď tu, kúsok predo mnou, stál človek, ktorý tam naozaj bol, ktorý sa dotkol čierneho ľadu a zrejme aj mŕtvol – produktov nepochopiteľnej tragédie.
„Čo sa tam stalo?“ vytlačil som cez vysušené pery.
Posadil sa oproti mne, trochu sa naklonil a stíšil hlas: „Robí to tá plošina, dobre si povedal.“

Jozef Karika

Aj tieto články by vás mohli zaujímať:

Facebook Comments
Celkovo prečítaní 1 671x, 1 prečítaní dnes

Aj tieto články by vás mohli zaujímať: