Všetci starneme, ale niekto to zvláda lepšie a s nadhľadom. Ako je to možné?
Skutočnosť, že sme starí, sa najprv prejaví na drobnostiach. Okuliare majú čoraz hrubšie sklá. Častejšie sedíme u zubného lekára. Obľúbené sako sa nedá zapnúť. „Štyridsať rokov som vážila šesťdesiat kíl, teraz vážim sedemdesiat, hoci sa stravujem rovnako a nejem viac, skôr menej. Tak to v starobe zrejme chodí – človek je ťažkopádnejší aj ťažší. Nosíme pohodlnejšie topánky. Nie je jednoduché nájsť také, v ktorých sa dobre chodí a zároveň dobre vyzerajú,“ tvrdí populárna nemecká autorka a literárna kritička Elke Heidenreichová. Napísala o tom veľmi otvorenú a úprimnú knižku Umenie starnúť. S nadhľadom, úsmevom a veľmi pragmaticky rozoberá starobu – čo to znamená, ako sa prejavuje a najmä, ako sa s tým vyrovnať a prijať ju?
Ako starnúť s gráciou?
Čo radí táto skúsená autorka? Ako podľa nej starnúť s eleganciou a dokonca neraz aj s úsmevom?
„Starnem naplnená zvedavosťou. Pozrime sa, kolená štrajkujú. No toto, počujem, ako mi bije srdce. Dosiaľ som si ani nevšimla, že nejaké mám a že tak prudko búši, keď stúpam hore schodmi. Častejšie si musím sadnúť. No a čo? Jednoducho si sadnem. Práve som v novinách čítala, že čudná motolica, ktorá ma ráno pri vstávaní zmocňuje, je celkom neškodná a nazýva sa benígne polohové vertigo. Keď vyskočím z postele, dajaké kryštáliky v uchu sú pomalšie ako ja, musia sa najprv usadiť. Nech sa páči. Budem vstávať trochu pomalšie,“ píše Elke s úsmevom.
Už nevládzete bežať za autobusom a ťažkosti máte aj s topánkami na vysokých podpätkoch? Často niečo stratíte alebo založíte, potom hľadáte okuliare, kľúče, peňaženky, ešte častejšie vám nenapadne nejaké meno, ktoré práve potrebujete?
Nevnímajte to ako obmedzenie. „V sedemnástich som zasa bola oveľa hlúpejšia a zúrivejšia. Dnes sa viac smejem a obzerám sa za peknými mladými mužmi, ktorí sú pre mňa nedosiahnuteľní,“ dodáva.
3 najdôležitejšie vlastnosti v starobe
Usilujte sa redukovať a sústrediť sa: neprelistujte netrpezlivo noviny, ale v pokoji si prečítajte celé dlhé články. Nemáte sa kam náhliť. Svet aj tak napreduje príliš rýchlo, nebudete mu stíhať, tak si aspoň užite to, čo máte radi a čo je poruke.
Neprepínajte televízne kanály, ale dopozerajte film alebo dokument do konca a popritom neskrolujte v mobile.
Dočítajte knihu do poslednej stránky a nerobte popritom tisíc iných vecí. Jednoducho seďte a celé hodiny čítajte. Sadnite si a vypočujte si celý koncert z rádia, vypite si pri tom pohár vína so psom na kolenách. Prineste pokoj do sveta, v ktorom už pokoj neexistuje.
Údajne existujú tri najdôležitejšie vlastnosti v starobe: mať, milovať, byť.
Mať znamená to, čo mal na mysli aj Ernst Bloch pod pojmom ekonomická neistota: Je dôležité, aby sme v starobe boli finančne zabezpečení. Ak nie sme, môže to byť veľmi kruté.
Milovať: Potrebujeme okruh priateľov a členov rodiny, spoločníkov, s ktorými udržujeme sociálne kontakty a v prípade potreby sú k dispozícii. V starobe menej rojčíme a túžime, zato spoľahlivejšie milujeme.
Byť: Definujeme sa prostredníctvom toho, čím sme, to znamená aj tým, čo robíme. Rozhodne to neznamená, že by sme mali len posedávať a čakať na smrť, popritom nariekať nad všetkým, čo nás trápi, a ostatným dávať za vinu vlastnú mizériu. Tak ako si v mladosti vysnívame budúcnosť, tak si možno v starobe v spomienkach prikrášlime minulosť, premaľujeme ju a tvrdíme, že kedysi bolo všetko lepšie. Istotne nebolo, je to pasca. Budúcnosť predsa nie je nič nereálne, nachádza sa v nás, a to odjakživa.
Úpravy tela a pokožky? Zabudnite!
V súčasnosti je v móde dať si natiahnuť kútiky úst až za uši, dať si odstrániť kruhy pod očami, napichať pery a líca, teda neakceptovať vlastnú tvár, ale dať si ju zmeniť. Žiaľ, keď táto móda prestane byť módnou, už sa nedá zvrátiť. S tou tvárou už musíte žiť ďalej. „Napríklad Madonna teraz vyzerá ako niekto počas Halloweenu. Najmä ženy, ktoré stoja vo svetle reflektorov, zrazu nechcú, aby bol na nich vidieť ich vek. Vari je lepšie, keď vidieť, čo všetko pre to museli urobiť? Nebolo by načase, aby sa ženy postavili k starobe a k svojmu vzhľadu sebavedome, čo napokon súvisí aj s dôstojnosťou?“ pýta sa Elke Heidenreichová v knihe Umenie starnúť.
Starnutie a svet hudby
Zaujímavé sú reflexie autorky ohľadom starnutia a hudby, známych pesničiek, či interpretov. „Marian Gold, spevák skupiny Alphaville, vtedy krásavec, spieval Forever Young, bolo to v roku, keď sme obaja dostali televíznu cenu Zlatá Európa, ktorú udeľoval Sársky rozhlas. Stála som vtedy v roku 1984 za pódiom, mala som štyridsaťjeden a Marian Gold práve tridsať. Už vtedy som vedela, že forever young nefunguje. On to ešte netušil. Príde čas, keď už nechceme byť forever young,“ spomína Elke.
Veľký Leonard Cohen vo svojej poslednej piesni spieva: „A million candles burning For a love, that never came. You want it darker – We kill the flame.“
(„Milión sviec pre lásku / čo neprišla a niet jej zas, / chceš väčšie temno / dusíme jas.“)
Členovia skupiny The Beatles si nevedeli predstaviť vyšší vek ako šesťdesiatštyri rokov: „Will you still need me, will you still feed me when I’m sixtyfour?“
(„Budeš ma stále potrebovať, budeš ma stále živiť, keď budem mať šesťdesiatštyri?“)
A „Where are we now?“ pýta sa David Bowie v pesničke z roku 2013, keď mal šesťdesiatšesť a zostávali mu ešte tri roky života. V tejto piesni melancholicky spomína na roky strávené v Berlíne a na všetkých mŕtvych, ktorí mu to pripomínajú, „just walking the dead“. V rozhlase ju málo hrali, je priveľmi depresívna. Pritom si zasa raz zmýlili depresiu s miernejšou sestrou melanchóliou – podľa niektorých nie je melanchólia choroba. Je to konečný stav po slede devalvujúcich procesov. Lenže aj v suteréne bezvýchodiskovosti môžeme znovu zapáliť svetlo…
Prečítajte si tiež
Príbuzenské vzťahy.
Názvy a pomenovanie príbuzných.
Čo je však na starnutí také smutné?
Strašná stránka starnutia je, že sa rady známych a priateľov sa kruto prerieďujú. Že sa väčšmi bojíme smrti tých, ktorých milujeme, ako vlastnej. Prekročili ste päťdesiatku a aj vo vašom okolí zomiera akosi priveľa známych a častejšie dostanete oznámenie o úmrtí človeka, s ktorým ste vyrastali alebo ktorého ste dobre poznali?
Mascha Kaléko to pekne vyjadrila vo svojich Veršoch pre súčasníkov: „Z vlastnej smrti nebýva mi úzko, iba zo smrti tých, ktorí blízki mne sú. Ale ako mám žiť ďalej, keď tu nie sú?“
Filmový režisér Luis Buñuel mal v súvislosti so svojou smrťou mimoriadne pekný nápad. Ako osemdesiatdvaročný sa vyjadril:
„Rád by som každých desať rokov vstal z mŕtvych, zašiel k novinovému stánku a kúpil si nejaké noviny. Nič iné by som si nežiadal. Bledý, s novinami pod pazuchou by som sa zakrádal popri múroch až na cintorín, tam by som si prečítal, aké pohromy doľahli na svet, a potom by som spokojne znova zaspal vo svojom bezpečnom posmrtnom príbytku.“
Elke Heidenreichová čerpá v knihe Umenie starnúť z vlastných skúseností, pričom sa dotýka tém ako zmeny v medziľudských vzťahoch, bilancovanie života, osamelosť, ale aj spoločenské predsudky voči starobe. Popritom spomína množstvo literárnych diel, známych osobností, prináša podnetné myšlienky.Napriek názvu je to povzbudzujúce čítanie, ktoré ukazuje, že starnutie nemusí byť iba o orezávaní možností, ale aj o získavaní nových perspektív. A že skutočné umenie života spočíva v tom, aby sme ho vedeli prijať v každej fáze. Pretože, ako hovorí: „Takmer nič nie je dôležité. Mali by sme len dýchať a byť vďační.“
Zdroj a foto: LepšíDeň.sk, Vecteezy.com
