"Nevzdávajte sa a plňte si sny," tvrdí najstaršia kamionistka

Máme radi neobyčajné ženy, ktoré sa vypracovali vlastnými silami a dokázali to, čo by sme my ani neskúsili 🙂 Máme radi silné ženy, šikovné, výnimočné… A Jarmila Zacher Pajpachová z Popradu medzi ne určite patrí. Má mnoho tvárí. Je spisovateľka, maliarka a najstaršia kamionistka na Slovensku. Keď som sa s Jarkou stretla prvýkrát, okamžite si ma získala. Drobné energické žieňa mi navrhlo tykanie.

Keď mala 55 rokov, rozhodla sa zmeniť svoj život od základov. Prihlásila sa do autoškoly, urobila si vodičák na kamión a začala si plniť svoj dávny sen. Možno to znie idylicky, ale nemala to jednoduché. Jarka nemala ľahké detstvo, bolo ich osem detí a roboty bolo viac než dosť. Život sa s ňou nemaznal, keď krátko po svadbe prišla o manžela. Nemaznal sa s ňou ani vtedy, keď jej pred niekoľkými rokmi vzala dcéru zákerná rakovina. Nevzdala sa a napriek svojmu ťažkému osudu je Jarka plná elánu a optimizmu. “Mojím vzorom boli vždy ľudia, ktorí sa v živote za žiadnych okolností nevzdali. Ktorí mali podobne ako ja ťažké detstvo a napriek tomu niečo dokázali,” tvrdí v rozhovore pre LepšíDeň.sk.

“Nebojte sa žiť a robiť veci naplno!

Svoju lásku Jarka stretla pred 17-timi rokmi. Kolegovia a manželia zároveň najazdili spolu v kamióne tisícky kilometrov po celej Európe. Kamión bol pre nich pracovňou, obývačkou, kuchyňou, domovom – jednoducho celým ich svetom. Kríza ich nateraz na nejaký čas rozdelila, ale volajú si každý deň.
O svojom živote napísala dve knihy „Môj život kamionistky“ a „Spoveď kamionistky“. Aktuálne už píše prvé riadky tretej knihy, názov zatiaľ neprezradila. Kabínu kamióna vymenila na nejaký čas za počítač a knižnicu, v ktorej trávi väčšinu týchto dní. Nebojí sa žiť a robiť veci naplno a to isté radí aj ostatným.

Vždy sa dá posunúť ďalej, len treba chcieť

»Jarka, si najstaršou kamionistkou na Slovensku, potvrdzuje to aj tvoj titul v slovenských rekordoch. Toto asi počúvaš často, ale musím sa spýtať – myslíš si, že práve tvoj životný príbeh mohol pomôcť niektorým ženám, ľuďom?
Jarmila Zacher Pajpachová: “Vodičák na kamión som si robila ako 55-ročná, pretože som prišla o prácu, a tak som to nejako musela riešiť. Vek im nevadil, zdravotnú prehliadku a psychologické testy som absolvovala a nič nebránilo tomu, aby ma zamestnali v jednej firme ako kamionistku. Vždy sa dá v živote posunúť ďalej, len to treba chcieť.
Viem, že po mne sa na dráhu kamionistky dali aj niektoré mladšie ženy. Dokonca mi dve napísali, že som ich vzorom a berú si zo mňa príklad. To človeka veľmi poteší. Takže možno pomohol a možno inšpiroval.”

»Aké to je vlastne byť najstaršou kamionistkou na Slovensku?
Jarmila: “Byť najstaršou kamionistkou na Slovensku pre mňa osobne znamená, že média – televízie, noviny, časopisy, ale aj rozhlas – prejavujú o mňa záujem. Robia so mnou rozhovory a poukazujú na to, že nikdy sa netreba vzdávať a treba si plniť sny v každom veku. Som veľmi rada, že to môže pomôcť niekomu pohnúť sa dopredu.”

»Neľutuješ to, akou cestou si sa rozhodla ísť?
Jarmila: “To, že som sa dala na dráhu kamionistky som nikdy neoľutovala. Práve naopak. Táto práca mi dala veľa do života. Mám možnosť nazrieť do rôznych kútov Európy, čo by sa mi inak určite nepodarilo. Spoznávam veľa zaujímavých ľudí. Vždy som túžila cestovať, navštíviť iné krajiny – už od detstva som o tom snívala.
Sen sa mi nakoniec splniť až v zrelom veku a práca kamionistky ma zocelila. Je to veľmi zodpovedná a ťažká práca zároveň. Vyžaduje si celého človeka. Ale kolegovia kamionisti sú úžasní ľudia a keď treba, tak poradia a pomôžu. A takto by to malo byť.”

Koronavírus? Vypĺňam si čas ako sa dá

Jarmila s manželom.

»Aká je aktuálne vaša situácia doma? Normálne jazdíš so svojím manželom, teraz si však na Slovensku. Povedz nám viac.
Jarmila: “S mojím manželom Jarkom sme stále jazdili vo dvojici. Sme na seba zvyknutí a je nám spolu dobre. Momentálne mám menšie zdravotné problémy s rukou a chrbticou, tak som teraz doma. A do toho prišiel koronavírus. Keďže mám 67 rokov, patrím do takzvanej ohrozenej skupiny ľudí. Rozhodli sme sa, že nejdeme riskovať a budem radšej doma. Jarko je mladší o 13 a pol roka, tak on pracuje. Jazdí väčšinou cez Francúzsko, Nemecko, Rakúsko Poľsko, Česko a Slovensko.”

»Ako zvládaš odlúčenie?
Jarmila: “Nerobíme z tejto situácie žiadnu tragédiu, veď v súčasnosti je veľa párov od seba. Denne si niekoľkokrát voláme a týždne pomaličky plynú. Keďže som amatérska maliarka, tak teraz doma maľujem obrazy. Mám aj ponuky na výstavy obrazov v niektorých knižniciach na Slovensku a momentálne vystavujem v knižnici v Rožňave. Robím aj rôzne ručné práce. Vyrábam venčeky na dvere, robím kvety zo stúh, háčkujem a jednoducho si takto vypĺňam čas, napĺňa ma to.”

Všetko je naozaj len v hlave!

»Vráťme sa ešte k tvojej osobe. Máš nejakú inšpiráciu, vzor?
Jarmila: “Mojím vzorom boli vždy ľudia, ktorí sa v živote za žiadnych okolností nevzdali. Ktorí mali podobne ako ja ťažké detstvo a napriek tomu niečo dokázali. Ja som prežila veľa zlého vo svojom živote. Mala som 20 rokov, keď som ovdovela. Syn nemal ani dva roky a dcérka mala 6 týždňov. Pred necelými piatimi rokmi moja dcérka podľahla onkologickému ochoreniu, mala len 42 rokov. Bola to riadna rana od života. Človek sa s tým musí naučiť žiť, inak sa nedá. Toto bolo veľmi ťažké obdobie môjho života.”

»Čo by si poradila ženám, ktoré uvažujú o zmene? Najmä ženám, ktoré sa dlhé roky trápili v povolaní, ktoré ich nenapĺňalo?
Jarmila: “Všetkým ženám a nielen im by som chcela odkázať, že vždy je čas na zmenu. Vek tu nehrá žiadnu úlohu, je to len číslo. Všetko je v hlave. Aspoň u mňa to tak funguje. Vraví sa, že zmena je život. A žijeme len raz, tak ten život treba zmysluplne prežiť.”

Šoférovanie si vyžaduje celého človeka

Jarmila Zacher Pajpachová najstaršia kamionistka

Jarka miluje hubárčenie.

»Žena za volantom obrovského kolosu nie je zas tak na Slovensku bežnou záležitosťou. Aké by boli tvoje rady na to, ako lepšie šoférovať?
Jarmila: “Je to pravda, nie je nás žien veľa. Je to predsa len mužská práca. Muži nás medzi seba prijali a myslím si, že nás aj trošku obdivujú, že sme sa na to dali. Všetko však vyžaduje prax. Len tak človek získa skúsenosti. Čo je však dôležité? Vždy sa treba sústrediť na cestu a brať ohľad na iných účastníkov cestnej premávky. Vždy sa o to snažím a darí sa mi to. Zatiaľ som nemala žiadnu dopravnú nehodu a pevne verím, že to tak bude aj naďalej.”

»Máš pre nás aj nejaké šoférske tipy?
Jarmila: “Čo sa týka tých tipov, každý musí prísť na to, ako reagovať v určitých situáciách na ceste. Ako sa správne rozhodnúť v danej chvíli. Nikto dopredu nevie, čo sa stane. Aj preto táto práca vyžaduje celého človeka. Máme v rukách naše životy a aj životy ostatných ľudí na cestách. Jednoducho, myslite vždy na to, že je to veľká zodpovednosť.”

»A ako by si povzbudila ostatné šoférky a vodičov?
Jarmila: “Netreba sa báť výziev, ktoré život prináša. Ak cítite potrebu niečo urobiť, tak to urobte. Neskôr by sme oľutovali, že sme nevyužili šancu, ktorú sme v živote mali. A tie šance sa veru neopakujú. Všetko v živote je len raz.”

“Každý okamih života je jedinečný.”

Vo voľnom čase maľuje.

»Zažila si počas svojej práce aj nejaké náročné či ťažšie chvíle alebo si musela riešiť vážne pracovné problémy?
Jarmila: “Počas mojej práce a v kamióne sme už zažili všeličo. Našťastie, žiadne tragické udalosti. Videli sme síce pár veľmi ťažkých havárii na cestách, ale nikdy sme neboli súčasťou niektorej z nich.
Viac bolo tých veselých chvíľ. Beriem to tak, že šoférovanie kamiónu je však práca ako každá iná a všade zažijete príjemné chvíle, ale občas sa vyskytne i nejaký problém.”

»Ešte sa plánuješ po koronakríze vrátiť za volant? A aké sú tvoje plány?
Jarmila: “Tento rok sa už za volant asi nedostanem. Napísala a vydala som dve knihy, sú to autobiografie o mojom celom živote, nielen z kamióna. Venujem sa okrem iného predaju týchto kníh, predávam si ich sama, tak mám čo robiť.
Idem písať ďalšiu knihu a tentoraz to bude román podľa skutočnej udalosti. Už som začala s prípravami. Všetok svoj čas a energiu chcem venovať tomuto projektu a dotiahnuť ho do zdarného konca. A čo bude budúci rok, uvidíme. Pán Boh sa naším plánom občas vysmeje, takže nič dlhodobo neplánujem. Žijem súčasnosťou. Myslím si, že to je správne. Užívam si život a všetko čo prináša. Tu a teraz.”