Víno je niekedy láska na prvý pohľad 🙂 Občas mu však treba dať druhú, tretiu šancu. Hovorí sa tiež, že víno vám začne chutiť vtedy, keď dospejete. Tak v tomto prípade som dospelá vyše štyri roky. Presne vtedy mi totiž učarovali slovenské vína a najmä rozľahlé vinice a atmosféra vínnych pivníc. Najmä však tých našich – slovenských.
Začalo sa to všetko pred štyrmi rokmi. Kamarát nám podaroval ako svadobný dar vínnu cestu. Vtedy som ešte netušila, že to (víno) bude láska na celý život 🙂
Pozývame vás na takéto vínne cesty, putovanie vinohradmi. Ochutnáme vínka, sladučké hrozno, burčiak, aj niečo pod zub. Vo vinohradoch všetko akosi lepšie chutí…
Víno – láska na celý život
Ako novopečená manželka som dva dni putovala po Malokarpatskej vínnej ceste. Miestami viac očarená ľuďmi-vinármi a ich krásnymi pivničkami a inokedy zas sladkou chuťou vín a mojím novomanželom. Áno, na začiatku sme boli takí klasickí barbari, pili sme výslovne len tie najsladšie vína, slamové a ľadové. Tie suché, polosuché či polosladké nám v tom čase nechutili.
A potom to boli vždy ťažké rána. Ale tak, ako aj niektoré druhy vín musia dozrievať niekoľko rokov v dubových sudoch, tak aj my sme dozreli. Chute sa nám časom menia a môžeme povedať, že k lepšiemu.
Vínne cesty
Zistili sme, že pri ochutnávkach nemusíte poznať osobu, s ktorou sa rozprávate a napriek tomu viete diskutovať aj o iných veciach ako o počasí. Ľudia na vínnych cestách a vo vinohradoch sú veselí, milí, viac sa usmievajú, na chvíľu odhodia starosti za hlavu.
Ponúknu vám odvoz, keď skončíte v odľahlej vinici a trápite sa, ako sa čo najrýchlejšie dostať do ďalšej. Milovníci vína chodia väčšinou v skupinkách, niektorí v menších a iní si dokonca prenajmú autobus.
Vyskúšali sme si všetko… samostatné cestovanie vlakom, prímestským autobusom, taxíkom, pridali sme sa k obrovskej skupine ľudí s veľkým autobusom, niekedy sa zas obetoval ako šofér manžel. S odvozom sa jednoducho trápiť nemusíte, vždy sa nejak vyrieši. Jedine, na čo si dať pozor a pripraviť si chrbát, je rozmarný a na konci dňa pomerne bezhlavý nákup fliaš.
Ak nemáte so sebou auto, nečaká vás na parkovisku autobus či taxík, tak potom celú ochutnávku budete doslova „vláčiť“ litre vína v batohu na chrbte. Vezmite so sebou teda dobrého kamaráta. Ideálne takého, ktorý ma výdrž, veľa sily, veľa znesie a má i ten veľký batoh.
Modra, Šenkvice a Limbach
Tento rok bol na ochutnávky chudobnejší. Napriek tomu sme stihli dve akcie a o to viac sme si to vážili. Jednu septembrovú sobotu sme si vyskúšali Deň vo vinohradoch, počas ktorého ponúkalo svoje vína 73 vinárov od Rače až po Modru. Na výber bolo niekoľko zastávok vo vinohradníckych chotároch – či už v Bratislave, Svätom Jure, Limbachu, Pezinku, Šenkviciach a v spomínanej Modre. Išlo v poradí už o 12. ročník tohto podujatia, pre nás to bola premiéra.
Vstupenka stála 15 eur a obsahovala päťeurový kupón na nákup vína. Zakúpiť ste si ju mohli online s vyzdvihnutím v deň akcie v Modre, prípadne vo vybraných vínotékach na rôznych miestach v predstihu. Začínalo sa o 11:00 s ukončením o 19:00.
Býva však už takým zvykom, že ľudia zostávajú dlhšie, a tak sa odchod môže pretiahnuť aj o nejakú hodinu-dve alebo môže byť odchod z viníc aj v nedohľadne. Vo vinohradoch je to o zábave, pretože na niektorých miestach sú živé kapely, ktoré robia dobrú náladu aj po skončení oficiálnej časti.
Krásny výhľad
My sme začínali putovanie vinohradmi na modranskej Kalvárii, kde nechýbali naše obľúbené vína Poláček, DeGusto Winery a vyskúšali sme prvýkrát aj víno z Veľkého Biela ViPef. Keďže v sobotu bolo skutočne horúco a ochutnávať pod holým nebom na priamom slnku môže byť zradné, oddýchli sme si chvíľku v chládku, porozprávali sa a pokračovali sme ďalej. Ešte pripomeniem, že nás odradil kopec na Kalváriu, a tak sme z opatrnosti nechali radšej auto zaparkované dole na ulici. Možno sme urobili aj lepšie, aspoň sme sa trošku prešli a užili si výhľad na celú Modru.
Ďalšou zastávkou boli Šenkvice, ktoré sú po Svätom Jure a Modre moje najobľúbenejšie. Máme túto dedinku radi, počas klasických vínnych ciest preto nevynecháme ani jednu pivnicu. Výhodou je dobré spojenie s Bratislavou, takže sa sem dostanete pohodlne i vlakom.
Najskôr sme navštívili vínnu pivnicu Carpate Diem a milo nás prekvapila ponuka bezhistamínových vín. Okrem toho tu manžel vyskúšal guláš, ja som sa však ako zarytý vegetarián radšej tešila z veselej kapely Kustarovci a potichu som mu závidela kúsok chleba. Momentálne ma trápia rôzne potravinové alergie, čiže chleba neprichádzal do úvahy.
Toto vinárstvo mám veľmi rada, panuje tu naozaj dobrá atmosféra. Ak si predstavíte krásne prostredie a záhradu, hudbu, dobré jedlo a víno a k tomu navyše príjemné počasie, tak to nemôže dopadnúť inak ako perfektná sobota.
Vinári na Kalvárii.
Poníky a kopec hrozna
Vybrali sme sa hore nad dedinu do vinohradu Kozare. Teraz sme sa už vyviezli autom až hore. Boli sme tam prvýkrát a ľudí bolo najskôr pomenej, až postupne začali prichádzať ďalší. Pri vystupovaní z auta sme ešte dali prednosť rozzúreným poníkom, ktoré mali vo voze naložené deti. Rozzúrené preto, lebo vždy keď vidím tie malé nôžky ako rýchlo prepletajú nohami, nemôžem sa ubrániť pocitu krivdy z ich strany, že sú také malé. Ale inak vyzerali celkom spokojne, to len ten výraz sa im nedá zmazať z tváre. Decká sa tešili, poníky v podstate asi tiež (na koniec šichty) a vedúci výpravy s kovbojským širákom zas vyzeral dôležito. Pozerali sme na neho s rešpektom.
Kozare ponúkli kvalitnú ochutnávku 12 vinárov. My sme si tu okrem vína kúpili aj dve tašky hrozna, jednoducho sme nevedeli odolať. Hrozno tu chutilo po vinohradoch, slnku a bolo také sladké a šťavnaté, že ste po každej bobuli chceli ďalšiu.
Vinári v šenkvických Kozároch.
Natlačení hroznom sme sa vybrali ďalej. Naše putovanie vinohradmi sa skončilo v Limbachu, aj keď plány boli pôvodne iné. Predstavovali sme si, že posledný pohár vína ochutnáme vo Svätom Jure, ale nakoniec sme sa rozhodli pre komornú atmosféru limbaškých vinohradov a ešte sme si sami sebe povedali, že nám nakoniec tie vinice neutečú a nabudúce pôjdeme aj tam.
Tu sme našli osem vinárov a stánky s občerstvením. Tie, samozrejme, nechýbali ani na iných miestach. Veď je zvykom, že k vínu patrí niečo dobré pod zub. Našim favoritom tu bolo vinárstvo Michal Sadloň. Posedeli sme si na lavičkách, rodiny s deťmi si so sebou priniesli deky a piknikové koše, nechýbala tu opäť živá hudba.
Prečítajte si tiež
Liečivé hrozno. Ako pripraviť mušt, burčiak, hrozienka…
Vo vinohradoch sme mohli ochutnať ešte hroznový mušt, burčiak, frizzante a rôzne domáce špeciality. (A propos, ak chcete vedieť, ako spoznať kvalitný burčiak, prečítajte si tento náš článok).
A aké by boli naše odporúčania pre tých, ktorí by chceli ísť tiež?
Určite treba zvoliť vhodnú obuv, pribaliť si baterku, v septembri sa už stmieva rýchlo a možno si nezabudnúť vziať repelent proti komárom. Ten sme my zabudli doma, ale vôbec nám to nevadilo.
Odchádzali sme pri západe slnka s povzdychom, že pestovanie viniča a následne výroba vína musí byť na jednej strane skvelý pocit a zároveň riadna drina. Život vo vinici je krásny a ťažký, ale rozhodne musí stať za to…
Cesta Kalvárie.
Kalvária v Modre.
Kalvária v Modre.
Príprava placiek v šenkvických Kozároch.
