Na Slovensku nájdete množstvo záhadných a mystických miest, ktoré sú opradené legendami, povesťami, ale na mnohých je minimálne zrnko pravdy. Poďme spolu pátrať po takýchto tajomných lokalitách v historickom regióne Liptov, ktorý ich ponúka hneď niekoľko.
Ukážeme vám nezvyčajný odtlačok na maľbe kríža a prezradíme, aká legenda stojí za vznikom erbu Ružomberka. Pozrieme sa za templármi do ludrovského kostolíka na svoje si prídu aj veční hľadači pravdy o Jurajovi Jánošíkovi – ukážeme vám Jánošíkovu päsť. Dozviete sa o majstrovskom falšovateľovi z Madočian, o legendárnom Havránku aj desivej jame plnej hrozivého obsahu.
Vybrali sme pre vás niekoľko záhadných a mystických miest v spolupráci s vydavateľstvom Dajama, ktoré sa špecializuje na sprievodcov po Slovensku – peších, cyklo aj autom.
Hrboltová a odtlačok v maľbe
V Hrboltovej kúsok od Ružomberka sa zastavíme pri miestnom kostolíku. Postavili ho v roku 1830 s tým, že svätyňu starého kostola zasväteného sv. Kataríne Alexandrijskej z 13. storočia k nemu pripojili a upravili na Kaplnku Božieho hrobu. Do ranogotickej stavby umiestnili barokový oltár, ktorý bolo treba zreštaurovať. Stena za oltárom bola zdobená maľbou z čias prestavby kostola, pod ktorou reštaurátori objavili maľby troch tzv. konsekračných krížov svedčiacich o veľkom význame kostola v stredoveku. Ich prítomnosť potvrdzuje, že chrám osobne vysvätil biskup.
Na jednom z krížov v hrboltovskom kostole sa objavilo čosi prekvapujúce. Stredovekí umelci a stavitelia svoje diela signovali obvykle odtlačkom murárskej varechy, tu však zvolili osobitejší spôsob. Neznámy tvorca na stene svätyne zanechal odtlačok svojho najpoužívanejšieho pracovného nástroja, podpísal sa takpovediac vlastnoručne. Kontúra jeho ruky je v starej omietke dodnes viditeľná.
Ružomberok a príbeh z erbu
V časoch, keď na vŕšku nad ľavým brehom Váhu ešte nestálo mesto Ružomberok, sa odohral tragický príbeh, ktorý je zobrazený v symbolike mestského erbu.
„Smutným hrdinom príbehu je mladý šľachtic z Likavského hradu,“ približuje Ján Lacika v knihe Záhadné miesta 2.diel. „V deň svojej svadby sa ešte vydal na poľovačku, aby bolo dosť zveriny na svadobnej hostine. Na spiatočnej ceste sa na mieste, kde dnes stojí mestská radnica a Kostol sv. Ondreja, musel predierať cez hustý porasť pichľavých šípových ruží. Omamujúca vôňa ružových kvetov otupila jeho zmysly a pozornosť.
Keď sa v húštine zrazu čosi pohlo, bez premýšľania vystrelil z kuše dúfajúc v dobrý úlovok. Vydal sa v smere vystreleného šípu a s hrôzou zistil, že namiesto jeleňa či srnca skolil ľudskú bytosť. Neuvážená strela zasiahla jeho snúbenicu priamo do srdca, predtým však prenikla cez kvet divej ruže. Šípom prestrelená ruža sa dostala do erbu mesta, ktoré neskôr vyrástlo na mieste nešťastia.“
Templár v ludrovskom kostolíku
V súvislosti s legendárnymi templármi sa na dolnom Liptove najčastejšie spomína obec Ludrová. V podzemí starobylého Kostola všetkých svätých, stojacom osamelo uprostred polí, by sa mala nachádzať tajomná krypta s telesnými pozostatkami kniežaťa Johanna Gottrieda von Herbersteina.
V listinách kniežacieho rodu zo Štajerska sa uvádza, že sa Johann vo funkcii templárskeho majstra v roku 1230 vybral na vizitáciu templárskeho kláštora na Liptove. Táto cesta do Uhorska sa mu však stala osudovou, lebo ho na neďalekom vrchu Mních zákerne zavraždili lúpežníci prepadávajúci pútnikov. Telo majstra údajne uložili do krypty kostolíka spolu s veľkým pokladom. Polohu krypty na dlažbe chrámovej lode by mal ukazovať starý náhrobný kameň s vydretým písmom, ktoré sa už nedá nijako prečítať.
Magické miesto
Podľa miestnych obyvateľov je ludrovský kostolík magickým miestom, v ktorom občas straší. Podľa očitých svedkov sa z času na čas na cintoríne obohnanom múrom v noci otvárajú hroby, z ktorých vystupujú duchovia zosnulých a v procesii kráčajú dovnútra kostola.
Zaujímavú záhadu v ludrovskom kostole objavíme aj vtedy, ak začneme počítať postavy pri stole na výjave Poslednej večere. Prečo je tu o jednu osobu viac?
Je to len výsledok toho, že neznámy tvorca maľby nevedel dobre počítať? Alebo je to zaujímavý nerozlúsknutý oriešok z Ježišovho životopisu pre slávneho Dana Browna. A je tu ešte ďalšia unikátna rarita. Nezvyčajné vyobrazenie Judáša ako obesenca asi nenájdeme nikde inde na svete.
Jánošíkova päsť
Cesta z Ružomberka popod vrch Mních do Liskovej míňa pozoruhodný skalný útvar. Keďže tvarom pripomína zovretú ľudskú ruku, dostal názov Jánošíkova päsť.
Podľa legendy je šesť metrov vysoká skala z dolomitového vápenca umeleckým dielom z dielne samotného Juraja Jánošíka. V jej blízkosti sa vraj odohral ostrý stret zbojníckej družiny s hajdúchmi grófa Révaya. Napriek dobre vyzbrojenej presile udatní zbojníci holými rukami „zmastili“ nielen hajdúchov, ale aj samotného grófa.
Aby sa na tento hrdinský čin nezabudlo, Jánošík skalu v susedstve bojiska otesal do tvaru päste hroziacej zlým pánom. Tvar skaly však pripomína aj kyjak, ktorý si tu zabudol nejaký silák a možno samotný Jánošík.
Iná povesť hovorí o tom, že ku skale miestni ľudia reťazou prikovali čerta. Ten sa zo zajatia snažil vyslobodiť a na reťazi krúžil okolo skaly. Z nej sa tak pomaly odlamovali kúsky kameňa, až nadobudla dnešný bizarný tvar.
Opäť máme naporúdzi aj dve realistickejšie vysvetlenia vzniku zvláštneho skalného útvaru. Buď je tvorcom samotná príroda v podobe selektívnej erózie a zvetrávania, alebo sa so skalou takpovediac pohrali talianski stavitelia neďalekej železnice.
Majstrovský falšovateľ z Madočian
Ak si niekto myslí, že falšovanie úradných listín je produktom novej doby, mýli sa, upozorňuje Ján Lacika vo svojej zaujímavej knihe. Táto nekalá činnosť sa vykonávala už prinajmenšom od stredoveku.
Na Liptove sa napr. vzdelaný zeman Ján z Madočian, prezývaný Literát, stal už v 14. storočí majstrovským falšovateľom. Jeho meno svedčí o tom, že pochádzal z dolnoliptovskej obce Madočany, ktorá je dnes pričlenená k susednej Liptovskej Teplej. Pre náročnú prácu falšovateľa kráľovských listín musel mať náležité predpoklady – okrem výtvarných schopností musel dobre poznať prácu v kráľovskej kancelárii, kde sa takého dokumenty tvorili.
Pomocou husacieho pera, atramentu a pergamenu vyrobil množstvo dokumentov, ktorými početní zemania prišli o svoje majetky a naopak iní ich takto získali. V čase dosídľovania území na severe Uhorska a nekontrolovaného zaberania pôdy bol o jeho služby zo strany šľachty veľký záujem. Bolo dosť ľudí, ktorí chceli falošnými listinami zlegalizovať neoprávnené zaberanie sporných majetkov. Napriek chaosu, ktorý vtedy v krajine vládol, bola len otázka času, kedy protizákonnú činnosť Jána Literáta odhalia. Osudným sa mu stal prípad, ktorý sa udial na susednej Orave.
Strategický Havránok
Keď sa začalo uvažovať nad výstavbou vodnej nádrže Liptovská Mara, najlepším miestom na prehradenie koryta Váhu sa ukázalo zúženie doliny pod zalesneným kopcom Úložisko. Izolovaná vyvýšenina pomerne vysoko prečnievajúca nad okolitú kotlinovú pahorkatinu je strategicky významným miestom osídleným už od praveku. Kto mu vládol, mal pod kontrolou celý dolný a stredný Liptov. Pre východnú časť masívu sa vžil názov Havránok. Pravdepodobne súvisel s menom Havran, ktoré nosili príslušníci miestneho šľachtického rodu.
Podľa ľudovej povesti názov súvisí so stredovekým hradom, okolo ktorého lietali veľké kŕdle havranov. Hradným pánom bol medzi ľudom obľúbený Ondrej Brnický. Jeho manželka Barbora bola jeho pravým opakom. Bola síce krásna, ale aj krutá a bezcitná. Keď pán Ondrej odišiel na cesty, poddaným sa vždy priťažilo, lebo boli nútení znášať Barborine výbuchy hnevu. Na svätojánsky deň sa napr. jej zlosť obrátila proti starému mníchovi, ktorý musel hradu zutekať. O jeden z kameňov však zakopol a spadol. Skôr ako na mieste nehody skonal, stačil vysloviť kliatbu, podľa ktorej sa do roka a do dňa Barbora aj s celým hradom prepadne do zeme.
Po roku na okno hradnej komnaty zobákom zaťukal havran. Hradná pani sa po vtákovi zahnala palicou, ten ale stihol odletieť. Krídlom však narazil do hradnej veže a tá sa spolu s celým hradom zrútila. Barbora sa premenila na divú sviňu, ktorá vraj na svätojánsku noc dodnes behá po Havránku. Márne vraj hľadá toho, kto by jej z pysku vytrhol zlatý kľúčik na odkliatie hradu…
Pozrite si ďalšie tipy CESTUJEME PO SLOVENSKU.
Desivá jama
Zostaňme ešte na Havránku. Objavenie kultového areálu s obetiskom sa podarilo viac‑menej náhodne. Iniciatívna skupina robotníkov najatých na vykopávky sa chcela zavďačiť archeológom a začala kopať na mieste, kde sa žiaden veľký objav nepredpokladal. Kopáčom sa podarilo zahĺbiť až na úroveň kamennej dlažby, ktorá patrila dovtedy netušenej keltskej svätyni. Čerešničkou na torte bol nález jamy s desivým obsahom.
Bola súčasťou obetiska a slúžila ako zásobnica ľudských obetí krvavých náboženských rituálov. Bolo zrejmé, že Kelti sa o priazeň svojich božstiev pokúšali nielen obetnými darmi v podobe šperkov, zbraní, mincí a rozličného náradia. V jame sa našlo aj niekoľko neúplných ľudských kostier, lebiek alebo samostatných kostí viacerých ľudí (väčšinu tvorili ženy).
Historik a publicista Pavel Dvořák bol presvedčený, že desivé obetné jamy obyvatelia hradiska považovali za brány do podsvetia. „Jedna z nájdených (kostier) žien bola zmrzačená zle zrastenou zlomeninou, ďalšia mala zdeformovanú lebku (možno trpela duševnou chorobou) a jednu kostru tak zničila tuberkulóza, že sa nedalo určiť jej pohlavie. Azda to svedčí o úspornosti, veriaci predkladali bohom najmä ženy, ktoré mali v spoločnosti nižšiu cenu, a ešte aj to (ak sa dalo) zmrzačené a najmenej užitočné,“ napísal známy historik P.Dvořák v knihe Stopy dávnej minulosti 2.
Článok vznikol v spolupráci s vydavateľstvo Dajama,
podľa knihy Záhadné miesta 2.diel
