Pôvodne gotická sakrálna stavba v historickej zóne Bratislavy je najvýznamnejším a najväčším kostolom v hlavnom meste. Jeho kostolná veža prečnieva ponad strechy a vo výške 85 metrov na jej vrchole tróni pozlátená zväčšená kópia uhorskej kráľovskej koruny. Koluje chýr, že je taká veľká ako auto trabant 😊
Isté je, že je pripomenutím toho, že v rokoch 1563 až 1830 v chráme korunovali 11 uhorských kráľov a 8 kráľovských manželiek. Najväčší kostol v Bratislave a jeden z najväčších na Slovensku sa dnes oficiálne označuje ako Katedrála sv. Martina, pretože je od roku 2008 sídelným chrámom novozriadeného Bratislavského arcibiskupstva.
Dóm sv. Martina
Táto bratislavská dominanta je po Bratislavskom hrade najvyhľadávanejším turistickým objektom v hlavnom meste.
Už od 9. storočia bola kresťanská bazilika súčasťou veľkomoravského hradiska a neskôr sem patrili aj budovy prepoštstva a kapituly. Cirkevné centrum na hrade zostalo až do začiatku 13. storočia a v roku 1236 sa cirkevní hodnostári začali sťahovať do podhradia. Výstavba nového románskeho kostola sa spustila po roku 1273 na mieste, kde predtým stála staršia kaplnka.
„Z hradu na podhradie sa prenieslo pôvodné patrocínium najsv. Spasiteľa a zároveň sa ponechal patrón kaplnky sv. Martin z Tours. V Európe veľmi populárny svätec narodený v maďarskom meste Szombathely postupne nadobudol dominanciu a po gotickej prestavbe sa hlavným kostolom Prešporka stal Dóm sv. Martina,“ popisuje skúsený cestovateľ a fotograf Ján Lacika v knihe Putovanie za povesťami – Z Bratislavy na Záhorie. Je to jedna z kníh úžasnej trilógie Slovensko v povestiach, v ktorej Ján Lacika mapuje západné Slovensko od Bratsilavy, cez Trnavu, Trenčín až po Žilinu.
Legendy a povesti
V bratislavskom Dóme sv. Martina máme príležitosť bližšie sa oboznámiť s dvomi kresťanskými legendami a jednou povesťou. Napriek tomu, že obe dómske legendy sa odohrali vo vzdialenejšej cudzine, zaslúžia si našu pozornosť. O oboch sa čosi dozvieme v južnej bočnej lodi.
V rohu napravo od presbytéria stojí barokové súsošie Sv. Martin so žobrákom, ktoré majstrovsky zachycuje kľúčový okamih všeobecne známej legendy stretnutia svätca, ešte ako rímskeho vojaka, so žobrákom. Rakúsky sochár Georg Raphael Donner stvárnil sv. Martina ako vojaka v husárskej uniforme na vzpínajúcom sa koni, ktorý šabľou pretína svoj vojenský plášť, aby jeho polovicu dal uzimenému polonahému mužov ležiacemu pod konskými kopytami. Podľa dobových obrazov z prešporských korunovácií bola Donnerova socha prvotne ústredným prvkom hlavného oltára vysväteného v roku 1735 v rámci veľkej barokovej premeny Dómu sv. Martina.
Legenda zachytená na Donnerovom súsoší sa odohrala v roku 339, keď bol Martin mladým vojakom v rímskej provincii Galia. Bolo sychravé chladné počasie, keď na koni opúšťal mesto Amiens. Pri mestskej bráne zbadal uzimeného polonahého žobráka prosiaceho o almužnu. Keďže nemal peniaze, podelil sa s ním o polovicu svojho vojenského plášťa.
V noci toho dňa sa Martinovi zjavil Pán Ježiš odetý do polovice plášťa, o ktorý sa predtým podelil so žobrákom. Hneď na druhý deň sa dal pokrstiť. Starú legendu zo života svätca si ľud trochu prispôsobil. Odpozoroval, že okolo Martina pripadajúceho na 11. november často začali z oblohy padať prvé snehové vločky. Preto sa hovorí prvému sneženiu, že prichádza sv. Martin na bielom koni. Podobnou kalendárovou súvislosťou je aj svätomartinské víno. Aj prvé mladé víno z novej úrody sa dostáva na stoly približne na sv. Martina.
Zato so svätomartinskou husou je to trochu inak. V pátraní po jej pôvode musíme zalistovať v svätcovom životopise. V roku 371 Martin už viac ako desaťročie nebol vojakom. Žil v chudobnej kresťanskej komunite v drevenom kláštore na brehu rieky Loiry. Tam za ním prišli z neďalekého Tours s prosbou, aby zaujal miesto zosnulého biskupa. Martin sa zľakol a schoval sa. To, že jeho úkryt prezradil gagot husí, bral ako Božiu vôľu prijať ponúkanú biskupskú berlu. Preto je sv. Martin zobrazovaný nielen so žobrákom, ale aj ako biskup z Tours s husou.
Dar pre Mateja Korvína
Druhá dómska legenda sa nám predstaví na opačnej strane chrámu. Opäť sa tu stretneme s majstrom barokového sochárstva Georgom Raphaleom Donnerom. Kaplnku sv. Jána Almužníka dal postaviť ostrihomský arcibiskup Imrich Ezsterházy na dôstojné uloženie svätca z východného Stredomoria. Narodil sa na Cypre ako syn vládcu ostrova Epifania, avšak odmietol život v prepychu a svoj majetok rozdal chudobným. Na žiadosť byzantského cisára Heracliusa sa stal biskupom v egyptskej Alexandrii. Po jeho smrti v roku 619 ho pochovali v Konštantinopole.
Telesné pozostatky svätca v 15. storočí dostal ako dar uhorský kráľ Matej Korvín od tureckého sultána Bajazida II. Keď hrozilo, že sa kráľovský Budín dostane do rúk Osmanov, svätcove pozostatky putovali v roku 1532 loďou po Dunaji do Prešporka v batožine utekajúcej kráľovnej Márie, vdovy po kráľovi Ľudovítovi, ktorý padol v bitke pri Moháči. V dóme sú uložené od roku 1632 a do kaplnky ich umiestnili o sto rokov neskôr.
Nádherný oltár Piety
Na stene južnej bočnej lode Dómu sv. Martina je umiestnený oltár Sedembolestnej Panny Márie, nazývaný aj ako oltár Piety. Samotný oltár nie je príliš starý, posvätený bol v roku 1911. Jeho stredobodom je však staršia plastika Piety zo 17. storočia. Milostivá soška Panny Márie držiacej v náručí mŕtveho Krista sňatého z kríža je spätá s povesťou Zwespenbauerov duch, ktorú nájdeme v zbierkach povestí Igora Janotu a Kristíny Šudovej‑Tomčániovej.
„Povesť sa odohrala v ťažkých časoch veľkej náboženskej neznášanlivosti. Jej hlavnou postavou je Regina Fischerová, ktorá sa presťahovala do Prešporka z nemeckého Hallstattu. Mladá zbožná katolíčka prijala pozvanie svojej strynej snažiacej sa ju obrátiť na luteránsku vieru. Od pondelka 24. júna 1641 do nedele 29. júna 1642 sa Regine celkom stokrát zjavil duch zosnulého Hansa Klementa Zwespenbauera, ktorý si ju vybral pre jej čistú dušu ako sprostredkovateľku svojho vykúpenia z múk očistca,“ rozpráva Ján Lacika v knihe Putovanie za povesťami – Z Bratislavy na Záhorie.
Opateru prvotného oltára Piety zverili do rúk prešporských jezuitov, ktorí mysteriózny prípad ducha Zwespenbauera vnímali ako potvrdenie očistca a legitimity mariánskej úcty. Pre luteránov boli videnia slečny Reginy prejavom diabolského pokušenia. Katolícki veriaci sa chodili modliť k milostivej soške za vyslobodenie duší z očistca a potom od nej vyrážali na púť do Mariazellu. Tradícia pútí z Dómu sv. Martina do najvýznamnejšieho pútnického mesta v Rakúsku trvala až do 20. storočia. Súčasný oltár Piety sa od roku 1642 trikrát menil a sošku upravili. Do terajšieho štvrtého oltára sú zakomponované sošky šiestich svätíc vybraných spomedzi panien, ktoré si z oddanosti k Božej matke vybrali mučenícku smrť alebo žili pustovníckym životom.
Bolesti Sedembolestnej Panny Márie sú zobrazené na šiestich vyobrazeniach, siedmou záverečnou bolesťou je samotná Pieta. Okrem milostivej sošky je pravdivým dôkazom povesti o duchovi Zwespenbauera aj zachovaná truhlica s plátnom, na ktorom je vypálená ruka ducha dlho hľadajúceho pokoj vo večnosti.
Duch musel pravdivosť svojich rečí dokazovať tým, že vypálil odtlačok svojej dlane do dreva truhlice. Financovania sošky Piety sa napokon zhostil gróf Pálffy a prácu zveril sochárovi Jurajovi Scheibelemu, ktorého sám duch Zwespenbauera inštruoval, aké drevo má na sošku použiť. Predtým, ako hotovú Pietu slávnostne odhalili, rozozvučali sa všetky chrámové zvony v meste a mnoho svedkov videlo odlietať bielu holubicu ako symbol vyslobodenej duše Zwespenbauera z očistca. Odvtedy sa jeho duch prestal zjavovať.
Trilógia Slovensko v povestiach
Trilógia Slovensko v povestiach ukazuje našu krajinu tak, ako sme ju ešte nevideli – cez príbehy, ktoré v nej žijú po stáročia. Ján Lacika vytvoril unikátne literárno-cestovateľské dielo, ktoré ponúka netradičný pohľad na regióny, históriu aj legendy.
V úvode prvej knihy Ján Lacika pripomína, že ľudová slovesnosť je kľúčovou súčasťou našej národnej kultúry. Ako hovorí: „Dôležitou súčasťou našej národnej kultúry je ľudová slovesnosť. Nadobudla rozličnú formu, poznáme z nej rozprávky, legendy, báje, mýty, no najmä povesti…“
Komplet obsahuje tri prehľadne spracované knihy, ktoré postupne odhaľujú krásu a históriu západného Slovenska:
- Putovanie za povesťami I. – Z Bratislavy na Záhorie
- Putovanie za povesťami II. – Od Trnavy k Váhu
- Putovanie za povesťami III. – Hore Váhom do Žiliny
Každý diel sa sústreďuje na konkrétny región, obsahuje stručné spracovanie povestí, prehľad literárnych zdrojov, odkazy na kultúrne spracovania a fotografie lokalít. Výsledkom je harmonické spojenie literatúry, histórie, geografie a cestovateľskej inšpirácie.
Zdroj a foto: LepšíDeň.sk,
Dajama/Ján Lacika
