Silvia Vaculíková je cestovateľka, spisovateľka a fotografka, ktorá najradšej zachytáva obyčajných ľudí v ich prirodzenom prostredí, miestne zvyky, náboženstvá a kultúry. A získala si už za svoje fotky mnohé medzinárodné ocenenia, vystavovali ju v desiatkach krajín od Argentíny, cez Brazíliu, Hongkong, Francúzsko a Kanadu, až po Čínu, Vietnam, či Nórsko.
Jej fotky nájdete v zbierkach Medzinárodného múzea fotografie v Cerdanyole v Španielsku, aj vo Fotografickom múzeu svetového folklóru v Pekingu v Číne.
Jednoducho vášnivá cestovateľka a skvelá fotografka, ktorá napísala viaceré cestopisy a fotografické knihy, no teraz jej vyšiel román založený na jej cestovateľských zážitkoch.
Ja, cestovateľka
Ja, cestovateľka prináša príbeh Júlie, ktorá krátko po skončení socializmu v Československu vyhrá fotografickú súťaž v ďalekej Číne. Rozhodne sa prevziať si cenu osobne a tak letí so svojim partnerom Martinom do tejto obrovskej krajiny. Spoznáva Peking a ochutnáva pravú pekinskú kačku. Objavuje tradičnú čínsku medicínu, očarí ju slávna terakotová armáda, ale aj tibetská Lhasa, či bájna Šangri-la. Dokonca sa dostane na diskotéku v Lhase.
Neskôr ide do Brazílie, na Filipíny, či nádherný ostrov Bali. Približuje tamojšiu kultúru, zvyky a rituály, jedinečných ľudí….aby sme vás nalákali, vybrali sme niekoľko krátkych úryvkov, aby ste mali predstavu, o čom je jej príbeh.
Čína a tá pravá pekinská kačka
Pravú pekinskú kačicu dostanete len v Pekingu a ešte asi v piatich reštauráciách na svete. No rozhodli sme sa ju vyskúšať práve tu – odkiaľ špeciálny recept pochádza. Martin mi nahlas číta z knižnej príručky:
„Pekinská kačica musí mať asi šesťdesiatpäť dní života, vážiť dve kilá a posledné štyri týždne musí byť špeciálne vykrmovaná a bez pohybu, aby bola súca k príprave na legendárnu prípravu pravej pekinskej kačice. Výsledkom vykrmovania je hrubá vrstva podkožného tuku a sadla.“
„A čo je na tom také zvláštne? Veď tak to robíme aj u nás doma.“
„Od prípravy kačíc u nás sa pekinská líši tým, že hoci je po zabití obarená horúcou vodou a ošklbaná podobne ako v Európe, tu je následne potretá cukrovým sirupom a niekoľko dní sušená teplým vzduchom.“
„Takže je pripravená na sladko?“
„Keby si ma neprerušovala, tak to už dávno vieš,“ naoko sa hnevá môj partner a povie: „Teraz počúvaj! Toto si určite ešte nikdy nepočula.“
Stíchnem, aby mohol čítať a rozšíriť mi obzory.
„Pred samotnou prípravou je kačiciam pod kožu napumpovaný stlačený vzduch a do vyvrhnutých útrob je naliata vriaca voda. Takto je zvnútra varená a zvonka restovaná v špeciálnych peciach, ktoré odrážajú horúci vzduch prírodného ohňa od stropu pece späť na zavesenú kačicu.“
Neveriacky ho počúvam.
„Veď to je celá tortúra,“ poviem.
„Celý postup je, samozrejme, zložitejší, ale pre predstavu ti to stačí…“
Raj na Zemi Šangri-La
Bájna Šangri-la sa medzi ľuďmi šírila cez sanskritské slovo znamenajúce miesto mieru, šťastia a pokoja. Podľa budhistického mýtu sa Šambhala, takisto ako Šangri-la, skrýva práve v Himalájach a opísaná je ako „čistá krajina s osvietenými ľuďmi“.
Podľa legendy sa sem môžu dostať ľudia len s bezúhonnou karmou. Túto záhadnú krajinu sa snažili hľadať mnohí. Jedni sa pokúšali Šambhalu objaviť, aby ju priniesli svetu ako symbol prichádzajúceho nového veku mieru a osvietenia, v ktorom sa preklenú všetky náboženské rozpory. Nacisti vraj vysielali do Tibetu expedície, aby sa nájdením Šambhaly zmocnili magických síl a ovládli svet. No nech je to už akokoľvek, ja som pozerala na Potalu s veľkým rešpektom, úctou a držala som sa príbehu, že kráľovstvo Šambhala pravdepodobne existuje najmä v našich srdciach.
Čarovné dovolenkové Bali
Bali – ostrov bohov, démonov a cibetkovej kávy. Vraví sa, že je najfarebnejší zo sedemnásťtisíc ostrovov Indonézie.
Dychberúce pláže, úžasná atmosféra, množstvo tradícií a ceremónií, architektúra, hudba, tanec, spiritualita, chrámy, ryžové terasy, sopky, relaxačné masáže, milí ľudia a hlavne príjemné teplo počas studených zimných mesiacov v Európe – to je Bali. Ľudia tu veria, že vo vesmíre vládne poriadok. Svet delia na dve polovice, kde proti sebe stoja slnko a mesiac, deň a noc, svetlo a tma, čistota a nečistota, život a smrť – dokonca aj bohovia a démoni. Miestni obyvatelia sa tu každý deň snažia venovať rovnakú pozornosť obom protistranám, teda rovnováhe, a tým zabezpečujú, aby všade na tomto ostrove vládla harmónia.
Brazília, Rio aj lahôdky na tanieri
Letíme smer Brazília, keď mikrofón trocha zachrčal. Ozval sa veľmi príjemný mužský hlas: „Haló, zdravím vás! Moje meno je Bond – James Bond.“
„To čo má byť? Poznáš ho?“ pýta sa ma Martin.
„Neviem, ktorý Bond je to,“ odpovedala som popravde. „U nás je Bond dabovaný.“
Zato ostatní pasažieri ho spoznali hneď. Začali kričať, tešiť sa a niektorí aj tlieskať. Prečo by aj nie. V tom istom lietadle ako my, len v drahšej a lepšej triede spolu s nami do Ria de Janeiro cestoval a práve nás pozdravil jeden z najznámejších predstaviteľov Jamesa Bonda. Bol ním legendárny herec Sean Connery. Slávny umelec sa chvíľu odmlčal, aby vzniklo napätie, a po malej chvíli sa predstavil aj svojím skutočným menom. Pridal zopár slov navyše, poprial všetkým príjemnú cestu a dobrú chuť k obedu. „Je to úžasný nápad, pozdraviť týmto spôsobom pasažierov lietadla. Neopakovateľný zážitok. Budeme sa mať doma čím pochváliť. Len neviem, či nám to niekto uverí,“ povedala som.
Bondov známy výrok „potrepať, nemiešať“ si všetci cestujúci z filmov o agentovi 007 veľmi dobre pamätali, a tak sa o pár minút na počesť obľúbeného herca odohralo ďalšie alkoholové občerstvovanie. Táto veľká a zdanlivo nekonečná párty v lietadle trvala až do pristátia na brazílskej pôde.
Chudobné favely
Cestou z medzinárodného letiska Galeao, ktoré je, mimochodom, postavené na ostrove, je nemožné nevšimnúť si až neskutočné množstvo chudobných domčekov tlačiacich sa jeden na druhý.
„To sú obydlia najchudobnejších obyvateľov Ria. Zoskupenie týchto domčekov bez kanalizácie sa nazýva favela. V Riu sa nachádza vyše osemsto favel,“ oboznamuje ma Martin.
„Panebože! To je sila. Musí tam žiť strašne veľa ľudí, “ vravím. „Kam sa na tieto favely hrabú naše rómske osady!“
„Najväčšia a najznámejšia je favela Rosinha, v ktorej žije asi tristotisíc obyvateľov. Rio je mestom obrovských kontrastov,“ to sa už do diskusie zapojila Henrieta, „veľmi dospelá dáma“ slovenského pôvodu, ktorú v Riu pre nás objavila naša známa z Nemecka a odporučila nám ju na sprevádzanie po meste. Teraz sa spolu s Henrietou vezieme taxíkom do hotela, a tak sa teším, že sa budem môcť vypytovať priamo miestneho zdroja na to, čo ma zaujíma.
O niečo neskôr sa náš pohľad na obydlia tunajších ľudí mení. Ako protiklad k favelám tu stoja honosné rezidencie bohatej vrstvy miestnych obyvateľov.
„Majú všetko, čo treba. Všetok komfort, vrátane služobníctva. Stredná vrstva má možnosť bývať v kondomíniách, čiže apartmánových domoch s kompletnými službami. K službám patria vrátnik, upratovačka aj čistič bazéna.“
„Vo favelách žijú síce chudobní ľudia, ale nie všetci tam obchodujú s drogami a ľuďmi. Napríklad aj čašníci z hotela, v ktorom budete ubytovaní, tam žijú. Nemajú inú možnosť bývania. Platy majú malé a tam je to lacné.“
Vitajte v mäsovom nebi
„Máme tu úžasné typické miestne reštaurácie. Voláme ich churrascaria,“ povie sprievodkyňa ďalší večer.
„V churrascariu je určená pevná cena za večeru. Zaplatíte požadovanú sumu a môžete jesť toľko, koľko vám hrdlo ráči. Za jednotnú cenu si naberiete z bufetového stola zeleninu, šaláty, prílohy, salámy, syry a všetko možné, čo tam čašníci a kuchári položili. Potom si už len s plne naloženým tanierom sadnete k stolu a čakáte na rýchlu obsluhu, ktorá vám priamo na váš tanier bude nosiť rôzne grilované druhy mäsa. Je to hotová hostina. Ale nesmiete jesť hneď veľa! Musíte si šetriť žalúdky, lebo najprv nosia klobásky chorizos, kuracie srdiečka a až neskôr vás čašníci obslúžia servírovaním najkvalitnejšieho a najdrahšieho mäsa.“
Ak máte radi podobné cestovateľské zážitky, siahnite po cestopisnom románe Ja, cestovateľka od Silvie Vaculíkovej.
Krvavé Filipíny
Počas prechádzania veľkej skupiny bičujúcich sa mladých mužov – flagelantov, pohybujúcich sa teraz priamo vedľa nášho auta, už fotím ako zmyslov zbavená. Nikdy by som neverila, že toto krvavé divadlo niekedy uvidím na vlastné oči, a tak cvakám bez rozmyslu.
Asi desať mladíkov oblečených len v nohaviciach má tvár zakrytú kuklou alebo šatkou tak, aby ich nebolo možné spoznať. Prechádzajú v tichosti jeden za druhým priamo vedľa mňa. Na hlave majú položený kvetinový veniec – predkresťanský symbol duše vegetácie, ktorý v tomto prípade symbolizuje Kristovu tŕňovú korunu. Mladí muži sa cestou k vopred určenému miestu bičujú po chrbte do krvi špeciálne upraveným povrazom, ktorý je na konci ukončený tenkými bambusovými paličkami. Vystrčím sa z okna kvôli poslednému záberu, keď mi na líci pristanú krvavé kvapky. Utriem si rukou líce…
„Z bežného bičovania by nestriekala krv. Na tele by zostali len bordové čiary a podliatiny. Aby sa mučeníci mohli tĺcť do krvi, stúpenci miestneho násilia doviedli túto činnosť k dokonalosti. Majú na to špeciálne povereného staršieho muža. Pred samotným obradom bičovania je tento človek povinný viackrát udrieť mladíkov po chrbte zvláštnym predmetom tak, aby im rozdriapal kožu.“
„Čože?“
„Neviem, ako sa volá ten drevený predmet. Viem len, že sú na ňom ostré, obyčajne sklené zakončenia, aby sa nimi na chrbtoch mladíkov už pred bičovaním urobili krvácajúce rany. Tým, že sa flagelanti bičujú, tieto rany už len rozširujú.“
Aj cez takéto rozprávanie môžete spoznať cudzie tradície, kultúru a životné štýly, presne tak ako to zažívala Júlia. Niektoré rituály vám môžu pripadať bizarné, nevkusné, či dokonca šialené…ale v tom je krása a pestrosť našej planéty. Silvia Vaculíková sa to snažila zachytiť v románe Ja, cestovateľka a preniesť tú mágiu poznania na čitateľov. Ako totiž v závere píše – „skúsme vnímať naše okolie s pokorou a láskavým srdcom. Otvoria sa nám nečakane zvláštne svety, o ktorých tajne snívame.“
Zdroj a foto: LepšíDeň.sk, archív SV,
wikimedia/chensiyuan
