Sú knihy, ktoré rozprávajú príbeh. A potom sú knihy, ktoré vás pozvú dovnútra. Nie ako návštevu, ale skôr ako vzdialeného príbuzného, ktorý po rokoch otvorí dvere starého domu a zistí, že v každej miestnosti naňho čaká ďalšie tajomstvo. Presne taký pocit vo mne vyvolal román Volali ma Fénix od Michaely Elly Hajdukovej.
Na prvý pohľad ide o historický román. Potom sa z neho stane rodinná sága. Neskôr vojnový príbeh. A napokon niečo medzi tým všetkým – rozprávanie o ženách, ktoré sa museli naučiť prežiť vo svete, ktorý im nič neuľahčil.
Dve Emy, jeden osud
V centre príbehu stojí Ema Gillányiová. Tá súčasná.
Žije v New Yorku, má za sebou baletnú kariéru, snúbenca a život, ktorý zvonku vyzerá dokonale. Lenže lesk je niekedy len tenká vrstva farby na popraskanom múre. Ema si nesie vlastné rany. Niektoré viditeľné, iné ukryté hlboko pod povrchom. Až smrť starej mamy ju prinúti vrátiť sa na Slovensko. Domov.
Práve tam narazí na druhú Emu. Nie živú, ale zachytenú na starých fotografiách a v rodinnej minulosti. Emu, ktorá žila počas Slovenského štátu. Emu, ktorá bola odvážnejšia, tvrdohlavejšia a možno aj silnejšia, než si dnešná hrdinka dokáže predstaviť. Postupne sa obe dejové línie začnú prepletať ako korene starého stromu. A vy si kladiete otázku: Naozaj sme takí odlišní od svojich predkov?
Na knihe zaujme, že vojnu neukazuje cez politikov ani vojenské mapy. Vidíme ju cez obyčajných ľudí. Sledujeme vojnu cez rodiny, strach a cez rozhodnutia, ktoré človek robí o druhej ráno, keď vie, že každá možnosť môže skončiť zle.
Autorka zasadila príbeh do obdobia Slovenského štátu a Slovenského národného povstania. Veľkou výhodou je, že nejde len o kulisu. Cítiť, že si tému poctivo naštudovala a zároveň ju osobne prežívala. Nie je náhoda, že dej umiestnila do regiónu svojho rodného kraja. Práve preto pôsobí všetko autenticky.
Dedinské nárečie. Mená. Kroje. Piesne. Miesta.
Nie sú to dekorácie. Sú súčasťou príbehu.
Filip, ktorý tu bude – hádam – na vždy…
Každý dobrý historický román potrebuje postavu, ktorá vás prinúti obracať stránky. Tu je to do veľkej miery práve Filip. Nie preto, že by bol dokonalý. Práve naopak. Je tvrdohlavý, impulzívny, občas si koleduje o problémy. Ale pôsobí skutočne. Ako človek, ktorého by ste možno stretli na stanici, v krčme alebo pri stole na rodinnej oslave. Jeho vzťah s Emou patrí medzi najkrajšie časti knihy.
Nie je presladený. Nie je filmovo dokonalý. Skôr pripomína starú ľudovú pieseň. Niekedy krásnu, niekedy bolestivú, ale vždy úprimnú.
Jednou z najsilnejších stránok románu sú skutočné udalosti, ktoré autorka zakomponovala do deja. Mimoriadne silný je príbeh doktora Juraja Polgára, reálnej historickej osobnosti z Margecian. Jeho osud nebol vymyslený. Rovnako ani osudy mnohých ľudí, ktorí počas vojny ukrývali prenasledovaných alebo sami bojovali o prežitie. Tieto momenty dávajú príbehu váhu. Nie tú literárnu, ale tú ľudskú.
Pri niektorých scénach si človek uvedomí, že za slovom „vojna“ sa neskrývajú len dátumy z učebníc, ale konkrétni ľudia, ktorí sa ráno zobudili a netušili, či sa dožijú večera.
Magický prvok, ktorý nemusí sadnúť každému
Možno je v príbehu jedna vec, ktorá nemusí sadnúť každému. A to magická línia – rodová kliatba, tajomstvá kaštieľa a istá dávka nadprirodzena však dodávajú románu osobitú atmosféru. Niektorí čitatelia budú nadšení. Iní možno čakajú čisto historický román a budú prekvapení.
Ten prvok pripomínal staré príbehy, ktoré si ľudia rozprávali po večeroch pri peci. Nikto si nebol istý, či sú pravdivé, ale všetci ich chceli počuť.
Ak máte radi príbehy, kde sa prelína minulosť so súčasnosťou, rodinné tajomstvá s historickými udalosťami a láska s bolesťou, odpoveď je jednoznačná. Volali ma Fénix vás bude baviť a po dočítaní sa vám usadí niekde vzadu v hlave. Občas si spomeniete na Emu. Na Filipa. Na starý kaštieľ. Na vetu z úvodu knihy o slobode, ktorá je len pár krokov od strelnice.
Sloboda je pierko z krídla holubice, čo chce k letu iba čistý
vzduch. Býva len pár krokov, pár krokov od strelnice, preto už
má slabý sluch. Ako pierko z krídla holubice, letí si a nepadá,
k tomu letu, svet jej hrá na bicie a sólo chce mať armáda.
Sloboda je pierko z krídla holubice…
Katka Knechtová – Moje povstanie
Zdroj a foto: lepsiden.sk, Motýľ, FB autorka
