Po stopách Dana Browna v Prahe…a jeho profesora symbológie Roberta Langdona

Najnovší triler, už šiesta kniha zo série s profesorom symbológie Robertom Langdonom Posledné tajomstvo sa tentoraz odohráva v Prahe a Dan Brown spomína mnohé známe, aj menej známe miesta. „Keď som si ujasnil, že budem písať o vedomí, vedel som, že to musí byť Praha,“ vysvetľuje. „Od čias cisára Rudolfa II. je Praha mystickým hlavným mestom Európy. Rudolf pozval do Prahy všetkých alchymistov, mystikov, veštcov, médiá a kabalistov… Praha je nielen historicky krásna, ale je aj dramatická, vizuálna, a ja rád robím z miest postavy v knihe. Praha bola teda jasnou voľbou.“

Ktoré miesta a zaujímavé lokality spomína Dan Brown v príbehu? Kam vás zavedie a čo všetko sa dozviete? Prečítali sme knihu veľmi pozorne a prinášame vám malú prechádzku Po stopách Dana Browna a jeho Roberta Langdona po Prahe. K miestam pridávame často práve to, čo sa spomína v knihe, prípadne čo o danom mieste hovorí Robert Langdon alebo autor Dan Brown.
POZOR. Hoci ide najmä o popisy miest, niektoré môžu prezrádzať dej, takže odporúčame čítať s týmto vedomím…alebo po dočítaní knihy Posledné tajomstvo, aby ste si osviežili pamäť. Prípadne pred návštevou Prahy, ak sa chcete pozrieť na miesta, kde sa odohráva tento najnovší triler Dana Browna.
Príjemné spoznávanie.

Po stopách Dana Browna v Prahe

Ako Dan v úvode knihy píše, „všetky umelecké diela, predmety, symboly a dokumenty v tomto románe sú skutočné. Všetky experimenty, technológie a vedecké poznatky zodpovedajú nášmu súčasnému poznaniu. Všetky inštitúcie skutočne existujú.“ Tak aj všetky miesta nájdete v Prahe a niektoré sú notoricky známe, iné menej a môžu byť pre vás inšpiráciou pri najbližšej návšteve stovežatej.

Pražský hrad

Najväčší hradný komplex na svete, ktorý od západnej brány až po jej východný koniec meria viac ako pol kilometra a rozprestiera sa na ploche bezmála štyristošesťdesiattisíc štvorcových metrov. V areáli obohnanom hradbami sa nachádza šesť záhrad, štyri samostatné paláce a päť kresťanských chrámov vrátane majestátnej Katedrály svätého Víta, kde sú uložené české korunovačné klenoty a  koruna svätého Václava, známeho z populárnej anglickej koledy o dobrom vládcovi.

Pražský hrad nebol vlastne hrad… ale samostatné mestečko obohnané múrmi. Robert spomínal, že je to uzavretá pevnosť na kopci s rozlohou pätnásť akrov a patria do nej štyri paláce, dve zasadacie siene, väzenie, zbrojnica, prezidentská rezidencia, kláštor a päť samostatných chrámov vrátane jedného z najväčších na svete… Katedrály svätého Víta.

Do hradu sa vchádzalo cez masívny niekoľkopodlažný obvodový múr, pred ktorým sa ešte rozprestieral nižší železný plot s hrotmi a kovanou bránou, stráženou dvoma uniformovanými vojakmi s  puškami. Po oboch stranách jediného priechodu v  plote stáli dve nadživotné sochy svalnatých mužov, ktorí bodali, na-pichávali a bili menších.

Karlov most

Karlov most sa všeobecne považuje za azda najmalebnejší most na svete. Postavili ho z českého pieskovca, meria viac ako pol kilometra a z oboch strán ho lemuje tridsať sôch kresťanských svätcov. Z oboch brehov Vltavy ho ako niekdajšiu dôležitú obchodnú spojnicu medzi východnou a západnou Európou chránia dve mohutné strážne veže.

Katedrála svätého Víta

O katedrále vedela iba to, že Langdon ju považoval za architektonické majstrovské dielo. Najradšej mal stometrovú zvonicu, v ktorej sa nachádzal jeden z najväčších zvonov v  Európe – sedemnásťtonová ozruta menom Žigmund –, na ktorom sa však zvonilo iba na vianočné a veľkonočné sviatky, lebo vydával také hlasné zvone-nie, že vibrácie by mohli poškodiť samotnú stavbu.

„Kaplnka svätého Václava,“ dodal potichu. Z prázdnej kaplnky sa vykľula prenádherná komnata s podlahou zo sivého mramoru a s úžasnými freskami na vysokých múroch zakončených klenbou. Uprostred miestnosti sa nachádzala viacúrovňová obdĺžniková truhlica bohato vykladaná farebnými drahými kameň-mi a zavŕšená špicatým baldachýnom.

Kráľovský sarkofág. V truhlici bol uložený slávny „kráľ“, ktorý v skutočnosti nikdy kráľom nebol, no pre jeho povestné dobré srdce ho tak omylom zvečnili v  populárnej anglickej kolede Dobrý kráľ Václav. S potešením si prečítala, že miesto posledného odpočinku kniežaťa Václava slúži aj ako vchod k nesmierne vzácnym českým korunovačným klenotom v krypte, do ktorej vedú slávne dvere so siedmimi zámkami.

Klementinum

Naľavo sa týčila majestátna fasáda dvojhektárového komplexu Klementina. Jeho astronomickú vežu využívali na pozorovania oblohy – v Prahe kedysi pôsobili aj takí slávni učenci ako Tycho Brahe a Johannes Kepler – a patrila k nemu aj nádherná baroková knižnica, v ktorej uchovávali viac ako dvadsaťtisíc zväzkov vzácnych teologických spisov. Bola to jeho najobľúbenejšia miestnosť v Prahe, ba hádam aj v celej Európe. Len včera tam s Katherine zašli na najnovšiu výstavu.

Klementinum – podobne ako mnoho iných úžasných stavieb v Európe – vzniklo na oslavu kresťanského Boha. Cisár Ferdinand I. v snahe o posilnenie postavenia katolíckej cirkvi na území Čiech v šestnástom storočí pozval do Prahy členov mocnejúcej Spoločnosti Ježišovej – jezuitov – a ponúkol im najlepší pozemok v meste, aby na ňom postavili jezuitské kolégium. Na konci storočia sa Klementinum – pomenované podľa svätého Klementa – radilo k najväčším stavebným komplexom v krajine a v Prahe sa mu mohol rovnať iba Pražský hrad. Klementinum sa preslávilo ako vedecká inštitúcia a k univerzite napokon pribudla šesťdesiatosemmetrová astronomická veža, vedecká knižnica s  tisíckami kníh a dômyselná meridiánová miestnosť, kde sa pomocou geometrických výpočtov a slnečného svetla denne odpočítavalo poludnie, ktoré poverený časomerač oznámil mestu vypálením z kanóna. V  modernej dobe slúžilo Klementinum najmä ako sídlo Českej národnej knižnice a  historické múzeum. Turisti vyhľadávali astronomickú vežu pre jedinečný výhľad a ich výstup po stosedemdesiatich dvoch schodoch bol odmenený nielen úžasnou vyhliadkou, ale aj pútavou výstavou astronomických prístrojov z osemnásteho storočia.

Baroková knižnica Klementinum

Potom už rýchlo vkročil do miestnosti, o  ktorej sa spisovateľ Jorge Luis Borges kedysi vyjadril ako o „najúžasnejšej knižnici v Európe“. Na Langdona dokonca aj v jeho súčasnom rozpoložení knižnica stále pôsobila ako zjavenie. Na strope relatívne úzkej a dlhej miestnosti boli fresky s úchvatným vyobrazením bledomodrej oblohy a anjelov, ktorí skutočne akoby sa vznášali vo vzduchu. Realistická maľba vyhotovená technikou trompe l’oeil pôsobila dojmom, že do miestnosti zhora prúdi svetlo.

Strop s freskami akoby spočíval priamo na deväťmetrových regáloch, v ktorých sa nachádzalo viac ako dvadsaťtisíc kníh vrátane vzácnych vydaní spred niekoľkých storočí. Z druhého poschodia s najstaršími vydaniami – viazanými v bielej koži s červeným označením – sa šírila charakteristická vôňa pergamenu. Tieto knihy boli dostupné len z  balkóna po obvode miestnosti, na ktorý viedlo tajné schodisko. Drevená intarzovaná podlaha bola na takej umeleckej úrovni, že sa smelo mohla rovnať aj veľkej výstavnej sieni v Louvri.

Petřínská rozhledna

Traduje sa, že na kopci Petřín stál obetný oltár, na ktorom pohanskí kňazi pre potešenie bohov upaľovali mladé panny. Bolo to tak po stáročia až do príchodu kresťanov, ktorí oltár zničili a na jeho mieste postavili Kostol svätého Vavrinca. Na hore dodnes spontánne vznikajú záhadné požiare a mnohí veria, že ich zakladajú duchovia obetovaných žien, ktorých sa vraj v tunajších lesoch potulujú stovky.

Krátko po tom, čo v roku 1889 delegácia pražských úradníkov navštívila Svetovú výstavu v Paríži a uvidela fantastickú vežu Gustava Eiffela, padlo rozhodnutie, že doma v Prahe si postavia vlastnú „miniatúrnu“ Eiffelovku. Umiestnili ju na vrchol kopca Petřín a dokončili v roku 1891. Miniatúra to však rozhodne nebola – vrchol veže sa vypínal do výšky šesťdesiat metrov, pričom už samotný kopec má viac ako tristo metrov. Vežu podobne ako jej slávny parížsky vzor postavili z oceľových trámov a podpier spojených nitmi do mrežovaného vzoru. Odhliadnuc od celkovej výšky sa stavby nápadne podobali tvarom, hádam len s tým rozdielom, že Eiffelova veža má štvorcovú základňu a Petřínska rozhľadňa osemstrannú.

Zrkadlové bludisko na Petříne

Petřínske historické Zrkadlové bludisko postavili v roku 1891 pri príležitosti Jubilejnej výstavy v Prahe a dodnes zostáva obľúbenou atrakciou, ktorá láka deti aj dospelých. V porovnaní s modernými bludiskami je síce kratšie, no orientácia v  ňom je nemenej náročná vďaka šikovnej dispozícii a klopeným zrkadlovým stenám, čo prirodzene vedie k silnému pocitu dezorientovanosti.

Pomník obetiam komunizmu (Petřín)

Langdon už dlho považoval za najpôsobivejšie a najefektnejšie umelecké dielo v Európe Pomník obetiam komunizmu – pamätník pozostávajúci zo šiestich bronzových sôch mužov v životnej veľkosti, ktorí zostupujú po dlhom betónovom schodisku. Všetci sú vychudnutí a zarastení a každý stojí na odlišnom schode. Sila diela spočívala v tom, že je to jeden a ten istý človek v rôznom štádiu rozkladu. Jednému chýba ruka, druhému polovica hlavy, iný má v  hrudi obrovskú dieru. Sila vzopretia a odolnosti, spomenul si Langdon na autorov odkaz. Tento človek napriek utrpeniu stále stojí. Langdon tentoraz neplánoval návštevu tohto pražského diela, no znenazdajky ho zazrel z okna vozidla uháňajúceho po ulici Újezd.

Mozart Prague

Langdon sa náhlil po chodníku do Klementina a v riedkom dave pátral pohľadom po Katherine. Cestou k astronomickej veži múzea, ktorá vyčnievala nad okolité budovy už z kilometra, sa znova rozfúkal studený vietor. Minul honosný hotel Mozart Prague, kde známy skladateľ odohral viacero recitálov, a popritom si spomenul, ako sa kedysi jeho bledá fasáda čarovne zmenila na vysokánsky notový list zladený s reprodukovanou Malou nočnou hudbou.
V Prahe sa každoročne v októbri konal Signal Festival, počas ktorého sa známe stavebné pamiatky na týždeň zmenili pomocou svetelnej projekcie a videomappingu na obrovské maliarske plátno. Najsilnejšie naňho zapôsobila projekcia o evolučnom pôvode živočíšnych druhov na Arcibiskupskom paláci. Irónia, ktorá len dokazovala, aké je toto mesto neochvejne na-klonené avantgarde.

Staronová synagóga

Historická budova Staronovej synagógy sa nachádza v mestskej časti Josefov, pôvodne židovskom gete oddelenom od  zvyšku mesta múrom. Je to najdlhšie využívaná synagóga v Európe a už od trinásteho storočia tichý svedok zlomových udalostí dejín. Napriek pôsobeniu času a búrlivým udalostiam, ktoré sa Prahou prehnali, synagóga zostala v pôvodnom stave a svedčí o sile viery a odolnosti tradície. Legenda hovorí, že stavebné kamene na tento chrám priniesli anjeli zo samého Jeruzalema s podmienkou, že po príchode Mesiáša ich tam znova vrátia. Niektorí historici sa domnievajú, že došlo ku skomoleniu hebrejského výrazu pod podmienkou – v hebrejčine al tenaj – s nemeckým altneu, ktorý doslova znamená staronový, preto ten nezvyčajný názov.

Starý židovský cintorín

Starý židovský cintorín, ležiaci v Josefove v mestskej časti Starom Meste, Praha 1 fungoval od roku 1478 do roku 1786 a je tretím známym židovským cintorínom. Od roku 1995 je národnou kultúrnou pamiatkou a v príbehu Posledné tajomstvo tam smeruje Golem…

Starý židovský cintorín, zašepkal Golem a vošiel bránou na tajomné miesto, kde bujnie mach a rastú stromy. Ocitol sa v  strašidelne stiesnenom priestore, posiatom od  jedného konca kamenného múra k  druhému náhrobnými kameňmi – tislo sa ich tam viac ako dvanásťtisíc. Niektoré boli tak natesno, že sa navzájom dotýkali, mnohé kadejako ponakláňané. Miestami to pripomínalo skôr úložisko náhrobných kameňov než posvätné pohrebisko. Na troch akroch tu dohromady odpočívalo viac ako stotisíc ľudí.

Pražskí Židia žili v pätnástom storočí uzavretí v gete na samom okraji spoločnosti. Mŕtvych pochovávali, ako kázala tradícia, no mocnári im na to pridelili len fliačik zeme. A keďže židovská viera zakazuje exhumáciu tela, len čo sa kapacita cintorína naplnila, predstavení obce kúpili zeminu, zasypali ňou pôvodné pohrebisko a náhrobné kamene presunuli o poschodie vyššie. Proces sa v priebehu stáročí viackrát zopakoval, pričom zakaždým pribudla jedna vrstva zosnulých aj s náhrobkami.
Na niektorých miestach už odpočívali dvanásti nebožtíci nad sebou a traduje sa, že bez podporných múrov by sa cintorín rozlial do okolitých ulíc a  zaplnil ich kostrovými pozostatkami, ktoré sa v  ňom hromadili stovky rokov.

Petschkova vila

Rezidencia amerického veľvyslanca v Prahe – známa aj ako Petschkova vila – je honosné secesné sídlo, ktoré si pre veľkorysé poňatie vo francúzskom štýle vyslúžilo prezývku Le Petit Versailles. Pôvodne patrilo bohatému židovskému priemyselníkovi Ottovi Petschkovi, ktorého z  Prahy vyhnala nacistická okupácia. Vilu zabrali a využívali príslušníci nemeckej aj ruskej armády a dnes je dôležitou pamiatkou, ikonickým orientačným bodom v pohnutej miestnej histórii, ktorej sa nevyhlo utláčanie ani genocída. Adolf Hitler zamýšľal Prahu premeniť na „múzeum zaniknutej rasy“ a Petschkovu vilu si vyhliadol ako výstavnú trofej nacistickej nadradenosti. Nariadil, aby najlepšie umelecké diela a nábytok označili svastikami, skatalogizovali a bezpečne uložili do pivnice s tým, že po konečnom triumfe ich vystavia.

Park Folimanka…

V päťdesiatych rokoch minulého storočia postavili v Prahe jeden z najväčších protileteckých krytov z obdobia studenej vojny. Do masívneho podzemného komplexu sa údajne zmestilo tisícpäťsto obyvateľov a  vybavili ho vlastným generátorom, ventilačným systémom, sprchami, toaletami, spoločenskou miestnosťou, ba aj márnicou. Bunker neskôr spustol, ale menšia časť zostala prístupná verejnosti ako turistická atrakcia.
„Kryt Folimanka…“ Langdon si prekvapene uvedomil, že dnes ráno v parku Folimanka ponad niektoré jeho časti takmer určite prechádzal. Vnútri ešte nebol, videl však turistický vchod – betónový tunel s názorným grafiti atómových hríbov a nápisom KRYT FOLIMANKA.

Pôvodne si myslel, že kryt označuje nejakú kryptu, ale neskôr sa dozvedel, že je to protiletecký kryt. Sprístupnená časť bunkra sa nachádzala v  najvýchodnejšom cípe parku, nesiahala príliš hlboko do zeme a bola v pomerne dobrom stave – pre turistov ako stvorená. Väčšina bunkra však bola omnoho hlbšie pod parkom. V  uplynulých dekádach rozsiahle priestory zaplavilo a dostali sa do havarijného stavu, takže ich uzavreli a postupne sa na nezabudlo.

…a kryt Folimanka

Rúra trčala zo zeme dobré tri metre a bola chránená perforovanou betónovou kupolou. Okoloidúcim už desiatky rokov pripomínala obrovské torpédo zapichnuté do zeme. V  turistických sprievodcoch sa správne spomínala ako pôvodná ventilačná šachta zaniknutého protileteckého krytu a napriek viacerým petíciám verejnosti, aby túto škaredú „torpédovú kotrbu“ a pripomienku studenej vojny odstránili, pouliční umelci prišli s  úplne iným nápadom. Praha sa považuje za mesto avantgardného umenia a pred rokmi prešiel betónový prieduch zázračnou premenou. Zmenil sa na plátno s netradičným tvarom, poctu milovanej hollywoodskej postavičke, droidovi R2-D2 z  Hviezdnych vojen, ktorý mal takisto zaoblený tvar ako torpédová hlavica. Z  R2-D2 v  parku Folimanka sa stala vyhľadávaná atrakcia. Turisti sa nadšene fotili pri nadživotnom strieborno-modro-bielom robotovi, takže mestská rada sa napokon uzniesla, že dielo anonymného umelca ponechá na mieste, ba čo viac, že sa do Prahy vlastne hodí. Práve český spisovateľ Karel Čapek totiž vymyslel výraz robot a prvýkrát ho použil v divadelnej hre z roku 1920.

Prečítajte si tiež
Kam v Prahe?
20 najzaujímavejších miest, ktoré musíte vidieť.

Valdštejnský palác a jaskyňa

Umelá kvapľová stena, jedna z najbizarnejších pražských historických pamiatok, pripomína vysoký útes roztavenej horniny. Táto tajuplná plastika zo sedemnásteho storočia sa vypína dobrých dvanásť metrov nad Valdštejnskou záhradou a evokuje lávovú rieku, ktorá náhle stuhla, čím vznikli roztečené stalaktity, vypukliny a amorfné diery.

Oficiálne sa také dielo nazýva grota a do dnešného dňa patrí k  najfascinujúcejším pražským atrakciám. Organicky zvlnený povrch sa vyznačuje takmer fantazmagorickými črtami a návštevníci sa radi zabávajú ukazovaním na rôzne groteskné tváre, ktoré z neho vykúkajú. Cirkevní predstavitelia po stáročia žiadali, aby múr strhli, vraj len straší a poskytuje útočisko zlým duchom. Nejednému návštevníkovi sa po jeho zhliadnutí snívali zlé sny a viacerým dôležitým hodnostárom pri ňom skrúcalo žalúdok.

Black Angel’s Bar

Na námestí často stávala aj herečka v kostýme čierneho anjela a mávala krídlami pred vstupom do Hotela U Prince, len aby nalákala hostí do slávnej hotelovej pivnice Black Angel’s Bar. Anjel v  tomto čase ešte vylihoval doma v  posteli a  vkusný  vchod do hotela zíval prázdnotou. Nič iné ani nečakal. Prešmykol sa dnu a zišiel točitým schodiskom do baru. Chcel odpovede a prišiel si po ne. Bar sa nachádzal v kamennej pivnici z dvanásteho storočia, hlboko pod úrovňou hotela. Tradovalo sa, že robotníci počas obnovy narazili na tajnú komnatu s truhlicou, v ktorej našli prastaré zápisky človeka menom Alois Krcha. Boli v nich recepty na prapodivné koktaily a elixíry z  dávno minulých čias, ktoré údajne mali čarovné účinky. Turisti však chodievali do baru najmä pre slávne barové motto – Tu je možné aj nemožné.

Hemingway bar, literárna kaviareň aj hackeri

Zabočil na juhovýchod, bokom od námestia, a našiel uličku k svojmu bytu. Staré Mesto občas pripomínalo labyrint úzkych priechodov, v ktorých však pulzoval bujný nočný život a prekvitali známe pohostinstvá – v Týnskej literárnej kaviarni sa schádzali spisovatelia a  intelektuáli, v  Anonymous Bare hekeri a  nadšenci konšpiračných teórií a v Hemingway Bare svetáci a milovníci koktailov. Rovnako Múzeum sexuálnych pomôcok a hračiek.

Podľa knihy Posledné tajomstvo spracoval Milan Buno.
Foto: LepšíDeň.sk, prague.eu