Čo robí otca otcom? Sú to spoločné gény, priezvisko alebo tisíce obyčajných chvíľ, ktoré sa ani nezdajú dôležité? Príbeh slovenského autora Mateja Rumanovského Blízkosť nehľadá jednoduché odpovede. Namiesto nich ponúka rozprávanie, ktoré sa rozvíja pomaly, ako lesný chodník, na ktorom nevidíte za najbližšiu zákrutu.
Román otvára veta, na ktorú sa len tak nezabúda.
„Narodila sa do sveta bez otcov.“
Je jednoduchá. A pritom v sebe nesie celý príbeh.
Leonie vyrastá bez biologického otca. Neskôr do jej života vstúpi Franz. Nie ako rozprávkový hrdina, ktorý všetko napraví jedným gestom. Je to obyčajný muž, ktorý sa rozhodne zostať. A niekedy je práve zostať tým najťažším rozhodnutím. Medzi Franzom a Leonie nevznikne láska na prvé stretnutie. Neobjaví sa veľká filmová scéna, po ktorej si padnú do náručia.
Ich vzťah vzniká pomaly. Tak pomaly, ako rastie strom. A práve preto mu veríte.
Krásna scéna prichádza už v úvode počas spoločnej túry. Franz ešte len hľadá cestu k malej Leonie. Dievčatko ho zoberie k starému, deravému pňu a ukazuje mu jeho vnútro s nadšením, akoby práve objavila nový vesmír. Dospelý vidí len kus rozpadávajúceho sa dreva.
Dieťa vidí celý svet.
A potom sa v kroví objaví majestátny jeleň.
Scéna nepôsobí ako lacný symbol. Skôr ako okamih, keď si človek uvedomí, že deti často nevnímajú svet menej presne ako dospelí. Práve naopak. Len ho ešte nestihli prekryť vrstvami skúseností, cynizmu a neustálej potreby všetko vysvetľovať. Franz si v tej chvíli uvedomí niečo, čo by pokojne mohlo visieť na prvej strane knihy:
„Svet tu nie je od toho, aby mu človek rozumel, ale aby sa s ním zmieril.“
Takýchto momentov je v románe viac. Nie sú hlučné. Ale zostávajú.
Blízkosť ako niečo, čo sa nedá vlastniť
Matej Rumanovský sa nesnaží rozprávať len príbeh nevlastného otca a dcéry. Rozpráva o blízkosti samotnej. Čím vlastne je? Je to čas? Dotyk? Spoločná domácnosť? Alebo schopnosť mlčať vedľa druhého človeka bez toho, aby bolo ticho nepríjemné?
Autor ponúka krásnu metaforu. Hovorí, že keď držíme v ruke cencúľ príliš dlho a nechceme sa ho vzdať, začne nás páliť, až sa napokon roztopí. Nie je to presne tak aj so vzťahmi? Niekedy sa snažíme niekoho udržať tak silno, až ho začneme strácať. Práve túto myšlienku rozvíja celý román. Nenápadne a bez moralizovania.
Dôležitou témou knihy je aj sťahovanie a hľadanie nového domova. Rodina opúšťa známe prostredie a začína odznova v cudzej krajine. Lenže domov sa zrazu nedá označiť prstom na mape. Je to človek? Spoločné spomienky? Alebo miesto, kam sa chcete večer vrátiť?
Blízkosť ukazuje, že domov niekedy nie je bod. Je to pohyb. Neustále približovanie a vzďaľovanie, ktoré nikdy celkom nekončí. Autor priznáva, že je to jeho najosobnejšia kniha. „Blízkosť je moja tretia a dosiaľ najobľúbenejšia kniha, hoci je kompletne vymyslená.“ Zároveň dodáva myšlienku, ktorá vystihuje celý román: „K ľuďom a veciam sa niekedy dokážeme priblížiť práve vtedy, keď sa od nich na moment vzdialime.“
Je fascinujúce, ako sa táto veta vracia v rôznych podobách počas celého príbehu. Raz prostredníctvom vzťahu Franza a Leonie, inokedy cez domov, detstvo alebo spomienky. A vždy znie trochu inak.
Jazyk, ktorý sa neponáhľa
Rumanovský píše spôsobom, ktorý dnes nebýva samozrejmosťou. Jeho vety majú rytmus. Občas sa zastavia pri drobnosti, ktorú by iný autor preskočil. Neponáhľajú sa k pointe. Skôr vás pozývajú, aby ste sa na chvíľu zastavili spolu s nimi. Je to poetická próza, ale nie samoúčelná. Metafory nevznikajú preto, aby boli krásne. Vznikajú preto, že pomáhajú lepšie pochopiť ľudí.
Napríklad keď autor píše, že čím sme niečomu bližšie, tým viac sa od toho vzďaľujeme, neznie to ako filozofická hra so slovami. Po dočítaní knihy si uvedomíte, že ste podobný paradox možno zažili aj vo vlastnom živote.
Matej Rumanovský napísal príbeh o nevlastnom otcovi a dcére. V skutočnosti však napísal knihu o každom z nás. O tom, ako celý život hľadáme miesto, kde môžeme byť sami sebou. O tom, že niektoré putá nevznikajú z krvi, ale z trpezlivosti. A napokon aj o tom, že blízkosť nie je niečo, čo raz dosiahneme a môžeme si odškrtnúť. Je to horizont. Čím viac sa k nemu približujeme, tým viac nás pozýva kráčať ďalej.
Zdroj a foto: Lepsiden.sk, Tatran
