Názov Malinový sen možno znie sladko, no rozhodne to nie je presladený príbeh. Je to skôr príbeh o tom, že skutočná láska môže existovať ešte aj v dnešnom svete. Ako hovorí jedna z hrdiniek, „chlap musí ženu nosiť na rukách, alebo sa tak pri ňom žena musí cítiť. To je láska.“ Už 20.kniha Jany Benkovej je opäť vynikajúcim čítaním, pri ktorom zrelaxujete a prídete na iné myšlienky.
Hlavná hrdinka Eliška privolí na stávku so svojím priateľom Borisom, s ktorým spoločne vlastní personálnu agentúru. Kto stávku vyhrá, bude agentúre šéfovať.
Zamestná sa teda ako asistentka vo firme Ovocný raj, kde dennodenne prežíva vtipné a priam až neuveriteľné situácie. Hoci sú jej skúsenosti z personálnej agentúry pestré, Ovocný raj je aj pre ňu príliš silnou kávou.
Vydrží to?
Podarí sa jej vyhrať veľkú hru s Borisom?
A pomôže kamarátke Eve dostať sa zo spleti jej ľúbostných vzťahov?
Malinový sen je ideálny ku kávičke alebo dobrému drinku. „Je to moja najveselšia kniha. Ľahká, príjemná,“ usmieva sa sympatická autorka. Chce nenápadne pripomenúť, že aj v tomto uponáhľanom čase, keď všetci žijeme pod obrovským tlakom, existujú aj krásne vzťahy plné lásky a ohňa.
Knihy Jany Benkovej sú ideálnym čítaním na prichádzajúce leto. Sú svieže, sexi, dynamické a hlavne pozitívne. Necháva sa inšpirovať reálnymi príbehmi, ale rozhodne neskĺzava do sladkých happyendov, nie sú pritiahnuté za vlasy a nepôsobia pateticky.
Prečítajte si úryvok z novinky Malinový sen:
„No, som len asistentka, viete,“ mlela som. „V tej realitke… Ako sa volá… Ani si to ešte nepamätám, viete? Zábavné nie? Lebo robím vo dvoch firmách,“ zachichotala som sa a zasa rozhodila rukami.
„Dobre, slečna, mohli by sme sa pohnúť… Ja som Ondreja žiadal až o tri nehnuteľnosti, táto je prvá, mali by sme sa poponáhľať. Od jednej musím byť vo Viedni.“
„Jáááj, tak to asi nestihnete,“ rozosmiala som sa znova a priateľsky som do neho štuchla. „Vlastne s tým vôbec nepočítajte, ak vám môžem poradiť.. Vybrať si bývanie nie je také jednoduché. Musíme všetko pekne…“
Chvíľu neveriacky pozeral na miesto, kam kde som ho práve štuchla. „Poďme a uvidíme, potom si k tomu môžeme povedať viac,“ vykročil ku vchodu bytovky. „Naozaj sa ponáhľam.“
„A nedáte si so mnou jednu cigu?“ spýtala som sa s doširoka otvorenými očami. V duchu som sa modlila, aby sa na to nechytil, nikdy som totiž nefajčila. „Je také príjemné ránko.“
„Nefajčím,“ povedal rozhodne.
„A čo tak tu na minútku do kaviarne, aha, tamto do tej, to je len pár krokov,“ rozhodila som rukami tak, že sa mi zošmykla kabelka a zletela na zem. „Joj, prepáčte,“ svižne som ju zdvihla,. „Som taká nešika. Nevyspatá. Dlho pozerávam telku. A teraz ten môj nový…“
„Nemám na to čas, slečna, myslel som to vážne.“
„Mohli sme si dať niečo, uvoľnili by ste sa,“ chichotala som sa ako bláznivá. „Idete si pozrieť nové bývanie, trochu to oslávte. Aj mne by to dobre padlo s takým fešákom…“ Sama som sa čudovala, kam na tie silné vety v takom rýchlom slede chodím. A celkom suverénne. „Ale dobre, dobre, nechcem pôsobiť roztržito, chápem, ponáhľate sa.“
Už to nekomentoval. Pred vchodom zastavil a čakal, kým vyberiem kľúče.
Hrabala som sa v kabelke i vo vrecku plášťa. „Počkajte, kde ich mám… Kdeže ste, kľúčiky naše? Kdeže ste…?“
„Nemáte kľúče?“
„No…“ Prehmatala som celú kabelku a potom ju otočila na druhú stranu. Vysypali sa mi z nej veci na chodník. Začala som zbierať hrebene, púder a parfum. „Viete, tento parfum… Mám ho tiež z Viedne.. Z výpredaja. Šetrím si ho. Keď mi šéf konečne po dvoch mesiacoch dá výplatu, trochu si vydýchnem, lebo takto žiť… To sa jednoducho nedá… Stále na to musím myslieť.“
Narovnala som sa tak prudko, že som si nevšimla, ako blízko pri mne stojí a hlavou som mu narazila do rozkroku.
Strhol sa a ja som hľadala slová: „Prepáčte… Ja… Prepáčte mi to, fakt. Nechcela som sa ho dotknúť, vážne nie… Vlastne – ničoho som sa vlastne nedotkla, ja len… Ani neviem, čo sa stalo, som taká neobratná… Len mi je trápne, ako tu zbieram tie veci z chodníka… Prepáčte.“
Zastavil ma: „Máte tie kľúče?“ Zamračil sa. „Či nie?“
„Nájdem ich, nevidíte, ako sa snažím? Bože, takmer mi tu vypadli také osobné veci,“ sypala som zo seba ďalej a sledovala, ako dvíha obočie.
„Našli ste?“
Šmátrala som znovu po vreckách. „A viete, že asi nie?“
