„Červené mravce sa množia, zoskupujú v kolónii, svižne sa rozlietajú po Ukrajine – po jej mestách, dedinách, dvoroch… Obracajú naruby naše komory, naše truhlice, naše vrecká, berú naše matky a deti, ničia nás, vyžierajú nás zo sveta, vyjedajú cukor z našich živých duší a nemajú zľutovania s tými, kto sa ich odváži striasť zo svojej kabanice. Mstia sa nám… Za čo sa nám mstia?“
Ukrajinská autorka Taňa Pjankova vo svojom oceňovanom románe Vek červených mravcov rozpráva o tragédii, ktorú svet dlho zamlčiaval – o hladomore na Ukrajine v rokoch 1932 až 1933. Kniha, ktorá získala Gogoľovu národnú cenu, je silným svedectvom o ľudskej odolnosti, zúfalstve a sile prežiť aj v časoch, keď sa človek mení na tieň samého seba.
Dráma troch osudov na pozadí hladu a beznádeje
Román Vek červených mravcov sleduje troch hrdinov Dusju, Svyryda a Solu, ktorých cesty sa v čase hrôz veľkého hladomoru postupne prepletajú. Ich príbehy sú ako tri nite, ktoré sa spájajú do jedného tkaniva ľudského utrpenia a zároveň nezlomnosti.
Autorka nezostáva len pri línii jednotlivých osudov. Pred našimi očami rozkladá celý svet ukrajinskej dediny – kedysi plnej života, piesní, zvykov a úrody, no teraz zničenej kolektivizáciou, strachom a hladom.
Pjankova má dar opísať hrôzu bez zbytočného pátosu. Hlad, ktorý v románe vystupuje ako alegorická postava, nie je len telesným utrpením, ale aj metaforou pre duchovné a morálne vyprázdnenie spoločnosti. Ako nenásytný tieň sa vkráda do životov postáv, pohlcuje ich, premieňa a láme.
Keď sa systém mení na monštrum
Jedným z najsilnejších motívov románu je personifikácia Hladu – hrozivého, neviditeľného, no všadeprítomného nepriateľa. Je to akýsi štvrtý hrdina, ktorý sa nedá zastaviť, nerozoznáva dobrých od zlých a nepozná súcit.
Týmto literárnym gestom Pjankova presahuje historický rámec a premieňa svoju knihu na univerzálnu metaforu o zle, ktoré človek dokáže ospravedlniť ideológiou. Kolektivizácia, zhabanie úrody, deportácie – všetko sú to konkrétne podoby zla, ktoré na Ukrajine v 30. rokoch spôsobilo smrť miliónov ľudí.
Hoci kniha nie je rozsiahla, jej sila spočíva v hĺbke. Nie v počte strán, ale v tých niekoľkých vetách, ktoré sa vám vryjú do pamäti a budú vás prenasledovať ešte dlho po dočítaní.
Vydavateľka Daniela Kollárová upozorňuje na zvláštny paradox románu: „Je zvláštne, ako sa kniha aj napriek svojej krutosti dobre číta.“ A naozaj – jazyk Pjankovej je poetický, miestami až nežný. Akoby sa autorka snažila obaliť bolesť do metafor, ktoré ju robia znesiteľnejšou, no o to silnejšou.
Sľubujem, nepustíte ju z rúk…
Autorka s majstrovstvom vytvára atmosféru prostoty. Jednoduché dedinské dialógy, opisy krajiny, ticha a prázdnych polí striedajú výjavy beznádeje, keď matky schovávajú posledné zrnká obilia. Práve táto kombinácia jemnosti a hrôzy robí z knihy výnimočné dielo, ktoré nie je len o histórii, ale aj o človeku.
„Vek červených mravcov ponúka krátky pohľad do historickej pamäti Ukrajincov. Nazriete do najbolestivejšej kapitoly dejín tohto národa. Budem k vám úprimný. Nebude to ľahké čítanie. Nebude to kniha, ktorá vám po ťažkom dni zaistí spokojný a ničím nerušený spánok. Neodporučíte ju rodinným priateľom ako ľahké čítanie k moru alebo na chalupu. Dávam vám však svoje slovo, že ju nepustíte z rúk,“ tvrdí prekladateľ Ondrej Hubinský.
Historická pamäť, ktorá páli
Nie je to len literárny pohľad do historickej pamäti Ukrajincov, ale výzva nezabúdať. Pripomienka, že hrôzy minulosti sa môžu vrátiť, ak na ne prestaneme myslieť.
Aj preto dielo dnes nadobúda nový význam – v čase, keď Ukrajina opäť bojuje o prežitie, je román Pjankovej akousi literárnou paralelou k súčasnosti. Ako zdôrazňuje Daniela Kollárová: „Autorka zachytáva kontrast medzi životom na dedine a útlakom sovietskeho systému. Ponúka autentický, až bolestne pravdivý pohľad do jednej z najtemnejších kapitol ukrajinských dejín.“
Vek červených mravcov je román, ktorý si treba vychutnať pomaly, s úctou a so stíšením. Je to kniha, ktorá neponúka útechu, ale poznanie. Kniha, ktorá vás prinúti klásť si otázky o ľudskosti, pamäti a zodpovednosti. Skutočný príbeh založený na výpovediach svedkov hladomoru, ktorý má silné morálne posolstvo – pripomienka, že zabúdanie na minulosť je začiatkom jej opakovania.
Zdroj a foto: LepšíDeň.sk,
Dajama, Youtube
