Patrí medzi najpredávanejších slovenských autorov. A je jeden z mála domácich spisovateľov, ktorých dokážu knihy uživiť. Juraj Červenák v rozhovore pre LepšíDeň.sk prezrádza, čo k tomu treba okrem dobrého príbehu, ktorý zaujme dostatočný počet čitateľov.
Napríklad musíte úprimne a pravidelne komunikovať s fanúšikmi, čitateľmi. „Ale dá sa to napríklad hrať aj „na Dána“ a zostať v tieni, anonymný, nevidený, záhadný. Aj to môže fungovať, ale je to zriedkavé.“

Kolega Jozef Karika ho nazval ľadoborec, pretože píše veľa a stále veľmi kvalitne. Ide si za svojím. Juraj má však pocit, akoby sa flákal. „Keby som na to pritlačil trebárs ako Arpi Soltész pri písaní nového románu – dva redbully na raňajky a drvíš klávesnicu do bezvedomia -, napísal by som minimálne dvakrát toľko,“ usmieva sa.

Hovorili sme aj o nápadoch a hľadaní tém. O samotnom procese písania (každý jeden pracovný deň ráno sadnem k počítaču a snažím sa napísať svojich 1500 slov), ale aj o čítaní (hodiny v čakárni u lekára by som bez čítačky neprežil) a obľúbených knihách.
S Jurajom Červenákom sme sa zhovárali pri príležitosti jeho narodenín (16.6.) a vydania ďalšej knihy Horiaca ríša zo série Bohatier (15.6.).
Ďuro, všetko najlepšie a nech ti to naďalej tak dobre píše.

Juraj Červenák: Žijem pre príbehy

»Spomínaš si ešte na 90.roky a prvú poviedku v časopise Fantázia? Tvoje „tínedžerské“ začiatky?
„Mne sa nejakou náhodou podaril opačný postup, než je zvyčajné. Najprv mi vyšli tri romány, boli to také brakové plagiáty Roberta Howarda. Potom som sa na pár rokov odmlčal a vrátil sa so slovanskou fantasy. Tam som už tradične prešiel cez literárne súťaže a poviedky vo Fantázii či Ikarii až k románu Černokňažník: Vládca vlkov, ktorý považujem za svoj skutočný debut.“

»V polovici júna oslavuješ 44. narodeniny a za ten čas si sa dostal medzi TOP autorov s obdivuhodnou kreativitou, zápalom, množstvom fanúšikov a čitateľov. Vidieť, že doslova žiješ pre knihy…
„Žijem hlavne pre príbehy. Keby som dostal príležitosť a mal na to patričný talent, kreslil by som komiksy, písal scenáre, nakrúcal filmy. Napísanie knihy je asi najschodnejšia cesta, ako niekomu porozprávať príbeh, o ktorom si myslím, že by mal byť porozprávaný.“

»Nielenže žiješ pre príbehy, ale zdá sa, že knihy ťa aj uživia. Ako jedného z mála slovenských spisovateľov. Pritom sa všeobecne hovorí – z písania kníh na Slovensku nevyžijete. Ako je to teda?
„Je nás už niekoľko, ktorí sa písaním pohodlne uživíme. Keď autor príde s niečím, čo zaujme dostatočne početnú skupinu čitateľov, a potom na to dokáže nadviazať rovnako pútavými a remeselne zvládnutými príbehmi, už stačí len jediné – nezaseknúť sa a dodržiavať pravidelný rytmus publikovania.
K tomu je pravdaže fajn občas zájsť na besedu či literárny festival, komunikovať na sociálnych sieťach (Ďurov FB profil), debatovať s ľuďmi nielen o svojej tvorbe, ale aj o bežných veciach, ktoré ich bavia (alebo hnevajú). Ak je to navyše úprimné, ak sa aj autor spätne zaujíma o svojich čitateľov, vytvorí sa medzi nimi vzťah, ktorý ja osobne považujem za základ akejsi „lojálnosti publika“. Ale dá sa to robiť aj inak – napríklad to hrať „na Dána“ a zostať v tieni, anonymný, nevidený, záhadný. Aj to môže fungovať, ale je to zriedkavé.“

Mám pocit, že to flákam…

»V literatúre ideš neuveriteľným tempom a pritom nepodliezaš dosiahnutú kvalitu. Spisovateľský kolega Jozef Karika poznamenal, že si ako ľadoborec. „To kedy napísal? Ako to stihol? A pritom stále drží latku…“ Kde berieš tú energiu, chuť, nápady?
„Je to o sebadisciplíne. Pravda je taká, že ako mi pribúdajú roky, píšem čoraz pomalšie. Snažím sa presvedčiť sám seba, že dôvodom je čoraz väčšia precíznosť, ale neviem, či to nie je sebaklam 🙂
Mám skrátka pocit, že sa flákam a keby som na to pritlačil trebárs ako Arpi Soltész pri písaní nového románu (dva redbully na raňajky a drvíš klávesnicu do bezvedomia), napísal by som minimálne dvakrát toľko.
V princípe ale stále fungujem tak, že si každý jeden pracovný deň ráno sadnem k počítaču a snažím sa napísať svojich 1500 slov. Niekedy sa mi to podarí, niekedy nie, ale už to tak neriešim a nie som nervózny z „nedodržania normy“. Chuť a energiu čerpám z pohodového osobného života. Ak tam niečo nie je v poriadku (napríklad mi ochorie dieťa), tak nenapíšem ani riadok.“

»Mimochodom nápady. Niektorí najmä začínajúci autori čakajú na múzu. Myslia si, že zatrepoce krídlami, zletí k nim a posype im klávesnicu nejakým zázračným spisovateľským práškom. Bodaj by to bolo také jednoduché 🙂 Témy, nápady treba vyhľadávať, pracovať na nich – ako to robíš ty?
„Sú rôzne druhy literatúry. Pre poéziu alebo trebárs generačné výpovede človek musí mať nažité. Ono tie životné skúsenosti sú veľmi dôležité aj trebárs pre fantasy či historickú epiku, ale tam sa navyše treba aj ponoriť do témy, niečo si k tomu naštudovať, pozorne to vnímať a námet jednoducho príde. Ak máš blok a čakáš na múzu, často to znamená, že vlastne nemáš čo povedať.
Spomínaný Jožo Karika nedávno v jednom rozhovore „šokoval“ tým, že má rozpracovaných vyše 20 románov. Mnohí nad tým krútili hlavami, tárali o rutine, fabrike na slová a podobne. Ale väčšinu z nich má iba vo forme námetu. Ja mám takýchto románov vo forme krátkeho námetu tiež pripravených najmenej dva tucty, to je normálne.“

O čítaní, filmoch a knihách

»Miluješ filmy, rôzne seriály, rád o nich diskutuješ…ale predsa len, film nikdy nenahradí knihu. V dobrej knihe sa dokážeš stratiť a ani po tisícke strán nechceš opustiť svet, ktorý pre nás spisovateľ vytvoril.
„Film má istý obmedzený priestor, to je pravda, ale tí naozaj dobrí tvorcovia dokážu na dvojhodinovej ploche vyjadriť všetko, čo sa sprace do tristostranovej knihy. Ani nehovorím o seriáloch, kde je toho času na rozpovedanie aj skutočne epického a vrstevnatého príbehu omnoho viac. Podľa mňa sú rôzne spôsoby rozprávania príbehov rovnocenné, len má každý z nich odlišné prostriedky. Film môže obsahovať prvky, ktoré ti kniha nikdy neposkytne, a naopak.“

»V slušnej spoločnosti sa čítanie pri jedle považuje za prehrešok…ale musím priznať, že ja milujem čítanie pri jedle. Ako je to s tebou?
„Pri jedle pozerám filmy a seriály. Aj pri varení, alebo keď cvičím, šliapem na stacionárnom bicykli a k tomu mi hrajú Borgiovci, Strike Back, Ray Donovan alebo čosi podobné. Čítam si, keď idem trebárs do pivárne na jedno – vezmem si čítačku a šupnem si zopár kapitol. Čítačka je takisto ideálna do vlaku a k doktorke bez nej vôbec nejdem, tie hodiny v čakárni by som bez čítania neprežil.“

»Ak ťa niekto ešte „neobjavil“, ktorú knihu by si mal od teba prečítať ako prvú? Čím začať a prečo?
„Zvyčajne odporúčam niečo čerstvejšie, lebo mám vnútorne bližšie k novším knihám ako k tým starým, aj ich považujem za výrazne lepšie. Takže to býva zväčša Mŕtvy na Pekelnom vrchu ako začiatok série o Steinovi a Barbarič. Ale ak sa ma spýta fanúšik fantasy, odporučím mu Bohatiera alebo niečo o černokňažníkovi.“

»Bohatiera odporúčame aj my – deň pred tvojimi narodeninami 15.júna vyšla tretia kniha veľkolepej historickej fantasy série Bohatier – Horiaca ríša. 350 strán nabitých akciou, bojom o moc, vojnovým besnením…

O písaní, dialógoch a škrtaní opisov

»Vo vysoko hodnotenej knihe Prvky štýlu (Strunk a White) sa píše, „že čitateľ je ako človek, ktorý sa brodí v močiari, a teda je povinnosťou každého, kto sa pokúša písať, aby tento močiar rýchlo vypustil a dostal čitateľa na súš alebo aby mu aspoň hodil lano.“ Čiže žiadne zdĺhavé opisy, nudné pasáže – ako sa ty vyhýbaš takýmto močiarom?
„Opisy sa snažím maximálne zhutniť, prípadne vybrať z charakteristiky opisovaného miesta či postavy to najvýstižnejšie. Netreba opisovať každú súčasť odevu, ako to robieval Karl May, pol strany na jedného zálesáka. Stačí v jednej vete zhrnúť to najdôležitejšie a ďalšie detaily pridávať postupne, akoby medzi rečou. Najlepšie je opis zahrnúť do dialógu, ale tam si treba dávať pozor, aby to neznelo ako prednáška turistického sprievodcu.“

»Presne tak, dialóg je nesmierne dôležitý, je šťavou príbehu, dáva postavám hlasy a charakter, vlastnosti. Ako tvoríš dialógy? Rozprávaš sa v hlave ústami svojich postáv?
„Áno, v hlave mi dialógy asi „hrajú“. Ale v skutočnosti je môj recept asi v tom, že ich opakovane upravujem, až kým z nich neodstránim úvodnú papierovosť a nepôsobia na mňa prirodzene.“

»Truman Capote tvrdil, že svoje najlepšie pasáže napísal v motelových izbách, ale drvivá väčšina spisovateľov najlepšie tvorí v domácom prostredí. Vo svojom kútiku…máš aj ty taký?
„Píšem výhradne doma vo svojom pracovnom kúte s počítačom. Keď bola manželka na materskej, musel som si prenajať malú kanceláriu a tam som chodil každý deň na pár hodín. Ale vo všeobecnosti som domased, cudzie prostredie ma vyrušuje a písanie kdesi v hoteli si vôbec neviem predstaviť.“

Som démonický vlk…

»Mnohí svetoví autori sa zhodujú, že každá postava, ktorú spisovateľ vytvorí, je čiastočne aj on sám. Že do postáv niekedy viac, inokedy menej premietame svoje rozhodnutia, postoje, myšlienky… ktorá tvoja postava ti je najbližšia.
„Goryvlad, démonický vlk z Černokňažníka. Jeho uštipačné komentáre, ktorými zhadzuje tradičný žánrový pátos a rôzne klišé, to som ja a komentujem príbeh z nadhľadu človeka, čo svoje písanie neberie zase až tak vážne.“

»Kráľ hororu Stephen King to nádherne povedal: „Ak je niečo, čo na písaní najväčšmi zbožňujem, tak je to ten náhly záblesk, v ktorom uvidíte, ako sa všetko spája.“ Mávaš to aj ty?
„Ó áno, to je skvelý moment. Najmä pri písaní detektívok sa mi občas stane, že v zápletke, spočiatku roztrieštenej a nesúvislej, odrazu všetko zapadne na svoje miesto. A keď sa to ešte funkčne spojí so skutočnou históriou, to je dvojnásobné potešenie.“

Prečítajte si aj ďalšie naše ROZHOVORY.

O spisovateľskom remesle

»Existujú rôzne literárne kurzy, no už spomínaný Stephen King vraví, že nemožno spraviť zo zlého spisovateľa schopného spisovateľa. A je nemožné spraviť z dobrého spisovateľa vynikajúceho. Súhlasíš, že treba v prvom rade talent? Alebo sa písanie dá naučiť?
„Určite sa dá veľa naučiť a „natrénovať“, ja sám týmto procesom stále prechádzam a myslím si, že každý dobrý spisovateľ by sa mal neustále zdokonaľovať a cibriť si štýl. Ak niekto „zakrnie“, čitatelia mu to dajú pocítiť. Ale nejaký počiatočný predpoklad, nazvime to talent, je tam asi naozaj potrebný. Je to nielen túžba niečo vyjadriť či porozprávať príbeh, ale aj schopnosť vedieť, ako to urobiť, aby to nebolo omieľanie toho, čo tu už bolo mnohokrát.“

»Na kurzoch tvorivého písania sa často hovorí: „Píšte o tom, čo poznáte“. Prosím ťa, ako si toto dokázal splniť ty svojimi historickými fantasy? 🙂
„Ale tam to platí tiež. Predovšetkým musíš trochu „poznať život“, aby si vedel stvoriť živé postavy. No a písať vo fantasy či v historickom románe o „tom, čo poznáte“ súvisí s rozličnými poznatkami (mytológie, histórie atď.) a schopnosťou vnímať ich v súvislostiach a nachádzať v nich zaujímavé príbehy.“

„Na čtenáře bych se vysral.“

»Niektorí spisovatelia sa obávajú, ako prijmú ich čitatelia daný príbeh. Uvažujú, prispôsobujú, ale to býva cesta do pekla. Tuším William Shakespeare povedal, že nemôžete vyhovieť vždy všetkým čitateľom, nemôžete vždy vyhovieť ani niektorým čitateľom, ale naozaj by ste sa mali vynasnažiť, aby ste aspoň niektorým čitateľom niekedy vyhoveli…
„Český spisovateľ Ondřej Neff raz odpovedal na otázku kolegu autora: „Môžem tam toto napísať, čo na to povedia čitatelia?“
Neff mu na to povedal: „Na čtenáře bych se vysral.“
Bolo to myslené tak, že spisovateľ sa predovšetkým musí snažiť rozpovedať príbeh tak, aby s ním on bol stotožnený, aby cítil, že práve takto sa chcel vyjadriť. Samozrejme, keď je autor profesionál a má dlhodobý vzťah s čitateľmi (taký naozaj obojstranný, ako som spomínal predtým), ich hlas môže byť preňho užitočný. Trebárs aj v konkrétnostiach zápletky.
Raz mi jedna čitateľka na Facebooku napísala, že by ju bavilo, keby mal kapitán Stein dospievajúcu dcéru a zaľúbila by sa do kaprála Jaroša. A ajhľa, presne to sa v nasledujúcej knihe stane. V takomto prípade sa čitatelia dokonca stávajú spolutvorcami príbehu a táto interaktivita mňa osobne teší a baví.“

(c) Marian Garai – www.mgphoto.sk