„Budete sa smiať. Budete plakať. A keď prídete na poslednú stranu, budete chcieť čítať odznova.“ sľubuje Amazon pri knihe Jeden plus jeden od Jojo Moyesovej. Táto britská spisovateľka, ktorá po skončení štúdia desať rokov pôsobila v novinách The Independent, je dobre známa aj na Slovensku. Od roku 2001 sa naplno venuje spisovateľskej tvorbe a robí dobre. Je jednou z mála autoriek, ktoré dva razy získali za svoje knihy ocenenie Romantický román roka.
Slobodná matka. Chaos v rodine. A tajomný cudzinec, ktorý jej obráti život naruby!
Aj nový príbeh Jojo Moyesovej sľubuje pohodové a zaujímavé čítanie. Dokazuje to aj množstvo pozitívnych reakcií v médiách, či od čitateľov. „Svieži, zábavný, skutočný a smutný príbeh. Takto vyzerá skvelé rozprávanie v celej jeho kráse,“ tvrdí recenzentka z magazínu Marie Claire.
O čom je nový príbeh Jeden plus jeden?
Predstavte si, že máte príšerný život. Manžel od vás odišiel a na domácnosť neprispieva ani penny, vášho syna tínedžera šikanujú a dcéra, matematický génius, má možnosť nastúpiť na prestížnu školu pre nadané deti, ale vy si to nemôžete dovoliť. Aj kúpa obyčajnej rovnošaty by vás finančne položila, nieto školné. Taký je v skratke život Jess Thomasovej.
Jedného dňa sa jej však do života pripletie zvláštna náhoda. V taxíku nájde zväzok bankoviek, patriaci arogantnému milionárovi Edovi Nichollsovi, ktorému Jess upratuje dom. Peňazí nie je veľa, pre Eda len pár drobných, no pre Jess by znamenali kľúč k vyriešeniu problémov.
Mladá matka je zásadová a dobre vie, čo je správne, no rozhodne sa inak. V tej chvíli ešte netuší, ako jej tento človek zmení život.
Jeden plus jeden je podmanivý a nekonvenčný román o dvoch stratených dušiach, ktoré sa stretnú za nepravdepodobných okolností. Vynikajúce čítanie pred spaním, ktoré zahreje srdcia v blížiacich sa chladných večeroch. Moyesová dokáže svojimi príbehmi očariť a vždy vymodeluje postavy, ktoré sú charizmatické, dôveryhodné a skutočné. „Ďalší silný ľúbostný príbeh. Horkosladké rozprávanie o láske, učení a sile nechať odísť,“ píše Daily Mail.
Začítajte sa do novinky Jojo Moyesovej Jeden plus jeden:
Prológ
ED
„Hľadáme ťa,“ oznámil Sidney.
„Tak už si nás našiel,“ odvetil Ed.
„Nie Ronana, teba.“
Ed si ich chvíľu obzeral, potom hodil červenú penovú loptičku do stropu a chytil ju. Pozrel bokom na Ronana. Investacorp kúpila pred pol druha rokom polovičný podiel v ich spoločnosti, ale Ed a Ronan o nich ešte vždy hovorili ako o mužoch v oblekoch. Medzi štyrmi očami ich titulovali aj menej lichotivo.
„Poznáš istú Deannu Lewisovú?“
„Prečo?“
„Poskytol si jej nejaké informácie o uvedení nového softvéru?“
„Čože?“
„To bola celkom jednoduchá otázka.“
Ed pozrel z jedného muža v obleku na druhého. Atmosféra bola zvláštne nabitá. Žalúdok mu začal pomaly klesať ako preplnený výťah. „Možno sme sa spolu bavili o práci. Ale nespomínam si na nič konkrétne.“
„Deanna Lewisová?“ spýtal sa Ronan.
„Musíš sa vyjadriť jasne, Ed. Poskytol si jej nejaké informácie o uvedení SFAX-u?“
„Nie… možno… O čo ide?“
„V tvojej kancelárii je polícia a prehľadáva ju s dvoma gorilami z finančného úradu. Jej brata zatkli za zneužitie dôverných interných informácií. Na základe toho, čo si im poskytol o uvedení nového softvéru.“
„Deanna Lewisová? Naša Deanna Lewisová?“ Ronan si začal čistiť okuliare. Robil to vtedy, keď bol nervózny.
„Hedžový fond jej brata zarobil v prvý deň uvedenia na trh dva milióny šesťstotisíc dolárov. Jej samej nabehlo na osobný účet stodeväťdesiattisíc.“
„Hedžový fond jej brata?“
„Nechápem,“ zamrmlal Ronan.
„Tak vám to poviem po lopate. Je zaprotokolované, že Deanna Lewisová sa rozprávala so svojím bratom o spustení SFAX-u. Vraj tuná Ed jej povedal, že to bude obrovský úspech. A hádajte, čo sa stalo! O dva dni patril fond jej brata medzi najväčších skupovateľov podielov. Čo presne si jej povedal?“
Ronan naňho ohromene pozrel. Ed sa usiloval utriediť si myšlienky. Keď preglgol, zahanbil sa – v tom tichu to znelo dosť nahlas. Z druhej strany miestnosti na nich vyjavene hľadeli ponad steny svojich kójí členovia vývojového tímu. „Nič som jej nepovedal.“ Zažmurkal. „Neviem, možno som sa o niečom zmienil. Veď to nebolo štátne tajomstvo.“
„Veru to bolo štátne tajomstvo,“ namietol Sidney. „Volá sa to zneužitie dôverných interných informácií. Povedala mu, že si jej prezradil dátumy, presný čas. Vraj si vyhlásil, že firma na tom zarobí majland.“
„Tak teda klame! Trepe sprostosti! Len sme spolu… niečo mali.“
„Chcel si tú kočku zbaliť, a tak si si pustil hubu na špacír, aby si na ňu urobil dojem.“
„Tak to nebolo.“
„Ty si sexoval s Deannou Lewisovou?“ Ed cítil, ako ho Ronan prebodáva krátkozrakými očami.
Sidney zdvihol ruky. „Mal by si zavolať svojmu právnikovi.“
„Ako z toho môžem mať problémy?“ zvolal Ed. „Ja som z toho predsa nič nemal. Ani som netušil, že jej brat má hedžový fond.“
Sidney pozrel zaňho. Vývojári zrazu zistili, že majú na stoloch niečo zaujímavé. Stíšeným hlasom poznamenal: „Musíš tam zájsť. Chcú ťa vypočuť na policajnej stanici.“
„Čože? To je šialenstvo. O dvadsať minút mám stretnutie, budeme hovoriť o softvéri. Na nijakú policajnú stanicu nejdem.“
„A, samozrejme, kým sa nedostaneme na koreň veci, prepustíme ťa.“
Ed sa zasmial. „To nemyslíš vážne! Nemôžeš ma prepustiť. Toto je moja spoločnosť.“ Vyhodil penovú loptičku do vzduchu a chytil ju, pritom sa od nich napoly odvrátil. Nikto sa ani nepohol. „Nikam nejdem. Toto je naša spoločnosť. Povedz im to, Ronan.“
Pozrel na Ronana, ale ten uprene hľadel na čosi na dlážke. Ed vrhol pohľad na Sidneyho, ten pokrútil hlavou. Potom sa zadíval na dvoch uniformovaných mužov, ktorí sa zjavili za ním, na svoju sekretárku, ktorá si rukou zakrývala ústa, na koberec, po ktorom viedla cesta k dverám, a penová loptička ticho dopadla na dlážku medzi jeho nohy.
1
JESS
Jess Thomasová a Nathalie Bensonová ležérne sedeli vo svojej dodávke zaparkovanej dosť ďaleko od Nathalinho domu, takže znútra ich nemohli vidieť. Nathalie fajčila. Štvrtý raz za posledných šesť týždňov vzdala pokus odvyknúť si od fajčenia.
„Osemdesiat libier týždenne. A platená dovolenka.“ Nathalie zanadávala: „Doriti! Normálne túžim vypátrať tú kravu, čo tam nechala tú náušnicu, a vraziť jej do ksichtu. Kvôli nej sme prišli o náš najlepší džob.“
„Možno nevedela, že je ženatý.“
„Ale vedela.“ Predtým ako sa Nathalie zoznámila s Deanom, chodila dva roky s chlapom, ktorý – ako sa ukázalo – mal nie jednu, ale dve rodiny na druhej strane Southamptonu. „Ani jeden slobodný chlap nemá na posteli vkusne rozložené farebne zladené vankúše.“
„Neil Brester má,“ namietla Jess.
„Hudobnú zbierku Neila Brewstera tvorí zo šesťdesiatich percent Judy Garlandová a z tridsiatich percent Pet Shop Boys.“
Štyri roky spolu upratovali každý pracovný deň – vlastne od čias, keď bolo rekreačné stredisko Beachfront sčasti raj a sčasti stavenisko. Vtedy developeri sľubovali miestnym obyvateľom, že budú mať zadarmo prístup k bazénu, a všetkých uisťovali, že veľká výstavba domov pre náročných zákazníkov prinesie ich malému prímorskému mestečku výhody, nemusia sa báť, že z neho vysaje život. Na boku ich bielej dodávky bol vyblednutý nápis Bensonová a Thomasová, upratovacie služby. Nathalie pod ten text dopísala: „Máte doma špinu? Pomôžeme vám?“ Až kým Jessnepodotkla, že za celé dva mesiace polovica telefonátov vôbec nesúvisela s upratovaním.
A teraz takmer všetky ich džoby boli v Beachfronte. Nikto v mestečku nemal peniaze – ani nebol ochotný –, aby si najal upratovačky, s výnimkou lekárov, právnika a zvláštnej klientky, ako bola pani Humphreyová, ktorá mala takú silnú artritídu, že si nemohla upratovať sama. Z jednej strany to bola dobrá práca. Mohli si ju zorganizovať, ako samy chceli, väčšinou si aj mohli vyberať klientov. Napočudovanie nevýhodou neboli protivní klienti (a vždy medzi nimi bol aspoň jeden protivný klient) ani to, že keď ste čistili cudzí záchod, mali ste pocit, že ste na rebríčku o stupienok nižšie, než ste plánovali. Jess neprekážalo, že musí vyťahovať guče vlasov z odtokov cudzích ľudí, ani to, že ľudia, ktorí si prenajímali dovolenkové domy, akoby si považovali za povinnosť žiť týždeň ako prasce.
Najväčšmi sa jej nepáčilo, že sa dozvedela o živote iných ľudí oveľa viac, než túžila.
Jess by vám vedela porozprávať o tajnej nákupnej mánii pani Eldridgeovej, o účtoch od značkových topánok, ktoré odhadzovala do koša v kúpeľni, o taškách s oblečením, ktoré si ani raz neobliekla a ešte vždy na ňom viseli cenovky. Vedela by vám porozprávať, ako sa Lena Thompsonová už štyri roky usiluje otehotnieť a dva razy do mesiaca si robí tehotenské testy (vrajto robí s natiahnutými pančuchami). Vedela by vám porozprávať, že pán Mitchell z toho veľkého domu za kostolom zarába šesťcifernú sumu (výplatné pásky nechával na stolíku v hale; Nathalie si bola istá, že úmyselne) a že jeho dcéra tajne fajčí v kúpeľni.
Keby sa jej chcelo, mohla by vám vymenovať ženy, ktoré vyzerali ako zo škatuľky, keď išli z domu – bezchybne učesané, nechty nalakované, jemne navoňané drahou voňavkou –, a pritom bez zábran nechali na dlážke pohodené špinavé nohavičky. Alebo o tínedžeroch, ktorých stvrdnuté uteráky by najradšej dvíhala kliešťami. Bývali tam dvojice, ktoré spali v oddelených posteliach, a keď ju manželky žiadali, aby vymenila obliečky v hosťovskej izbe, s úsmevom poznamenali, že „v poslednom čase sme mali hrozne veľa hostí“. A pri čistení záchodov by sa zišla plynová maska.
Ale z času na čas mali aj príjemnú klientku, ako bola Lisa Ritterová, a keď jej vysávali dlážku, našli diamantovú náušnicu a dozvedeli sa všeličo, bež čoho by sa zaobišli.
„Pravdepodobne si ju tu zabudla moja dcéra, keď bola naposledy doma,“ poznamenala Lisa Ritterová trasúcim sa hlasom, keď vzala náušnicu do ruky. „Má presne takéto náušnice.“
„Samozrejme,“ odvetila Jess. „Pravdepodobne sa niekomu prilepila na topánku. Vedeli sme, že to bude tak nejako. Mrzí ma to. Keby som bola vedela že nie je vaša, ani by som vás tým neotravovala.“ A keď sa pani Ritterová odvrátila, Jess bolo jasné, že u nej končí. Poslovi zlých správ sa nikto nepoďakuje.
Na konci cesty spadlo na zem batoľa – celkom ako zoťatý strom, najprv nič, potom spustilo nárek. Jeho matka zostala stáť s plným náručím nákupných vreciek a rozladene naň hľadela.
„Počula si, čo povedala minulý týždeň Lisa Ritterová – najprv sa zbaví kaderníčky a potom nás.“
Nathalie urobila grimasu, ktorá prezrádzala, že Jess by hľadala kladnú stránku aj na nukleárnej apokalypse. „Zbaví sa ‚upratovačiek‘. V tom je rozdiel. Jej bude jedno, či sme to my, Speedicleanz alebo Ženy s mopmi.“ Nathalie pokrútila hlavou. Pre ňu sme odteraz navždy upratovačky, ktoré vedia pravdu – podvádza ju manžel. Pre ženy ako ona je čosi také dôležité. Ide jej o to, ako to vyzerá, nemyslíš?“
Mamička odložila vrecká, sklonila sa a zdvihla dieťa. Jess si vyložila bosé nohy na prístrojovú dosku, zaborila tvár do dlaní. „Dokelu! Kde zarobíme také peniaze, Nat?“
„Ten dom bol ako zo škatuľky. V podstate stačilo dva razy do týždňa všetko len vyleštiť.“ Nathalie hľadela cez okno.
„A vždy platila načas.“
Jess v duchu videla tú diamantovú náušnicu. Prečo sa na ňu nevykašľali? Bolo by bývalo lepšie, keby niektorá z nich ukradla. „No dobre, tak nám teda dá padáka. Zmeňme tému, Nat. Nemôžem si dovoliť plakať, keď idem upratovať do baru.“
„Tak čo, Marty tento týždeň zavolal?“
„Nechcela som prejsť na túto tému.“
„Tak zavolal?“
Jess vzdychla. „Áno.“
„Povedal, prečo nezavolal pred týždňom?“ Nathalie odstrčila Jessine nohy z prístrojovej dosky.
„Nie.“ Jess cítila, ako na ňu uprene hľadí. „A nie, neposlal nijaké peniaze.“
„Ale no tak. Nezavoláš naňho konečne sociálku? Takto nemôžeš žiť. Mal by ti posielať peniaze na svoje deti.“
Obohratá platňa. „Ešte… nemôžem naňho tlačiť,“ odvetila Jess. „Stále nemá prácu.“
„Ale teraz budeš tie peniaze potrebovať. Aspoň kým nezoženieme náhradu za Lisu Ritterovú. Ako sa má Nicky?“
„Zašla som k Fisherovcom, aby som sa porozprávala s Jasonovou matkou.“
„To nemyslíš vážne. Ja by som sa jej bála. Sľúbila ti, že povie Jasonovi, aby dal Nickymu pokoj?“
„Ani nie.“
Nathalie uprene hľadela na Jess.
„Vyhlásila, že ak ešte niekedy vkročím do jej domu, zmláti ma tak, že ma vlastná mater nespozná. Mňa aj moje… ako to povedala…? Mňa aj moje ‚abnormálne decká‘.“ Jess sklopila spätné zrkadlo, skontrolovala si vlasy, stiahla ich do chvosta. „Aha, a potom mi oznámila, že jej Jason by neublížil ani muche.“
„Typické.“
„To nič nebolo. Mala som so sebou Normana. A chvalabohu, naložil poriadnu kôpku pri ich toyote a ja som akosi zabudla, že mám so sebou igelitové vrecko.“
Jess si znova vyložila nohy.
Nathalie jej ich opäť odstrčila a pretrela dosku mokrou utierkou. „Ale vážne, Jess, ako dlho je Marty preč z domu? Dva roky? Si mladá. Nemôžeš čakať, kedy sa dá dokopy. Musíš sa znova dostať do sedla,“ Nathalie urobila grimasu.
„Dostať sa do sedla. Pekné.“
„Páčiš sa Liamovi Stubbsovi. Máš uňho šancu.“
„Každý, kto má dva chromozómy X, by mal šancu u Liama Stubbsa.“ Jess zatvorila okienko. „Radšej si prečítam knihu. Okrem toho si myslím, že decká už mali dosť pohnutý život, nepotrebujú, aby som im predstavila nového uja. Vážne.“ Zdvihla pohľad a zvraštila nos. „Musím uvariť čaj a pripraviť sa na šichtu v hostinci. Skúsim ešte obvolať pár klientov, či niekto nepotrebuje upratať. A nikdy nevieš, možno nám nedá padáka.“
Nathalie otvorila okienko a vyfúkla dlhý kúdol dymu. „Jasné, Dorotka. A nabudúce budeme upratovať v Smaragdovom meste na konci Žltej ulice.“
—
Dom číslo štrnásť na Seacove Avenue sa otriasal výbuchmi. Tanzie nedávno vyrátala, že odkedy Nicky oslávil šestnásť rokov, osemdesiatosem percent voľného času trávil vo svojej izbe. A Jess sa mu ani nečudovala.
Jess odložila svoju debničku s čistiacimi prostriedkami v hale, zavesila si bundu, vyšla hore schodmi – rozladilo ju, ako vždy, že koberec je predratý, a otvorila dvere na jeho izbe. Na hlave mal slúchadlá, na niekoho strieľal. Pach trávy bol taký silný, až sa jej zakrútila hlava.
„Nicky,“ oslovila ho, práve keď na niekoho vypálil. „Nicky.“ Podišla k nemu, stiahla mu slúchadlá z uší. Obrátil sa a pôsobil tak zmätene, akoby ho vytrhla zo sna. „Vidím, že tvrdo zarezávaš.“
„Študijná prestávka.“
Vzala do ruky popolník, otrčila ho k nemu. „Už som ti to hovorila.“
„To je zo včera. Nemohol som zaspať.“
„Doma nefajči, Nicky.“ Zbytočne by mu vravela, aby vôbec nehulil. Všetci mladí tu hulili. Môžem byť rada, on začal až v pätnástich, hovorila si.
„Tanzie je už doma?“ Zohla sa, zbierala z dlážky rozhodené ponožky a hrnčeky.
„Nie. Aha, po obede volali zo školy.“
„A čo chceli?“
Vyťukal čosi na klávesnici, potom sa obrátil k nej. „Neviem. Nejaké školské záležitosti.“
Odhrnula mu prameň zafarbených čiernych vlasov a tam to bolo – na lícnej kosti sa vynímala čerstvá modrina. Odtiahol hlavu. „Si v pohode?“
Pokrčil plecami, odvrátil pohľad.
„Znova po tebe išli?“
„Nič mi nie je.“
„Prečo si mi nezavolal?“
„Nemám kredit.“ Oprel sa a hodil virtuálny granát. Obrazovka vybuchla v plameňoch. Znova si nasadil slúchadlá a venoval sa počítaču.
—
Nicky prišiel k Jess bývať pred ôsmimi rokmi. Bol to Martyho syn, ktorého splodil s Dellou, s ktorou krátko chodil v tínedžerskom veku. Nicky bol mĺkvy a ostražitý, údy mal chudé a dlhé, no apetít mal poriadny. Jeho matka sa dala dokopy s novou partiou, napokon zmizla kdesi v Midlands s chlapom menom Veľký Al, ktorý človeku nikdy nepozrel do očí a v obrovskej ruke vždy držal plechovku piva Tennent’s Extra. Nickyho našli spať v školskej šatni, a keď jej zavolali zo sociálky, Jess povedala, že môže prísť k nim. „Už len to si potrebovala k šťastiu,“ poznamenala Nathalie. „Ďalší hladný krk.“
„Je to môj nevlastný syn.“
„Za posledné štyri roky si ho videla štyri razy. A nemáš dvadsať rokov.“
„No, tak to v dnešných časoch chodí.“
Neskôr premýšľala, či to bola posledná kvapka – či preto sa Marty celkom vzdal zodpovednosti za rodinu. Ale Nicky bol dobrý chlapec, aj napriek tým havraním vlasom a očnej linke. K Tanzie bol milý, a keď mal dobrý deň, rozprával a smial sa s nimi, niekedy dovolil Jess, aby ho objala. Mala ho rada, hoci niekedy sa neubránila pocitu, že je to len ďalší človek, o ktorého sa musí báť.
S mobilom pri uchu vyšla do záhrady a zhlboka sa nadýchla. „Ehm… haló? Tu Jessica Thomasová. Mala som vám zavolať.“
Pauza.
„Je Tanzie…? Stalo sa… niečo?“
„Nič sa nestalo. Prepáčte, mal som sa predstaviť. Tu Tsvangarai, Tanzin učiteľ matematiky.“
„Ach!“ Predstavila si vysokého muža v sivom obleku. Tváril sa ako riaditeľ pohrebného ústavu.
„Chcel som sa s vami porozprávať, lebo pred pár týždňami som mal zaujímavý rozhovor s bývalým kolegom, ktorý teraz učí na Škole svätej Anny.“
„Na Škole svätej Anny?“ Jess sa zamračila. „To je tá súkromná škola?“
„Áno. Dávajú štipendium deťom, ktoré majú mimoriadne nadanie na matematiku. A ako iste viete, Tanzie sme už zaradili do triedy pre nadané deti.“
„Lebo je dobrá v matematike.“
„Lepšia ako dobrá. Minulý týždeň som jej dal kvalifikačný test. Neviem, či sa vám o tom zmienila. Poslal som vám aj list, ale nie som si istý, či ste ho čítali.“
Jess prižmúrenými očami pozorovala čajku na oblohe. O pár záhrad ďalej začal Terry Blackstone spievať s rádiom. Počula, že keď sa nikto nedíva, dokáže zaspievať čokoľvek od Roda Stewarta.
„Dnes ráno nám prišli výsledky testu. A zvládla to dobre. Mimoriadne dobre. Pani Thomasová, keby ste súhlasili, radi by s ňou urobili pohovor na dotované miesto.“
„Na dotované miesto?“ opakovala ako papagáj.
„Niektorým mimoriadne šikovným deťom škola odpustí veľkú časť poplatkov. To znamená, že Tanzie by dostala špičkové vzdelanie. Vaša dcéra má naozaj nevšedné matematické schopnosti, pani Thomasová. Myslím, že toto by mohla byť pre ňu veľká príležitosť.“
„Škola svätej Anny? Ale… bude musieť cestovať autobusom cez celé mesto. Bude potrebovať rovnošatu a školské potreby. Nikoho… nikoho tam nebude poznať.“
„Nájde si priateľov. To sú drobnosti, pani Thomasová. Počkajme a uvidíme, s čím škola príde. Tanzie je šikovné dievča.“ Odmlčal sa. Keď nič nepovedala, stíšeným hlasom dodal: „Učím matematiku už takmer dvadsaťdva rokov, pani Thomasová. V živote som sa nestretol s dieťaťom, ktoré by tak rozumelo matematike. Mám dojem, že ja ju už nemám čo naučiť. Algoritmy, pravdepodobnosť, prvočísla…“
„Tak toto je nad moje schopnosti, pán Tsvangarai.“
Zasmial sa. „Ozvem sa vám.“
Vypla mobil a sťažka klesla na bielu plastovú záhradnú stoličku, zľahka potiahnutú zeleným machom. Civela na závesy, o ktorých Marty vždy hovoril, že sú veľmi žiarivé, na červenú plastovú trojkolku, ktorú nevedela vyhodiť, na ohorky od susedov, ktorými bol chodník posiaty ako konfetami, na práchnivé latky na plote, cez ktorý jej pes strkal hlavu… A napriek tomu, čo Nathalie označila za pomýlený optimizmus, sa jej oči nečakane zaliali slzami.
Keď ženu opustí otec detí, je to hrozné – nielenže má finančné problémy, ale musí potláčať aj hnev, ktorý v nej rastie kvôli deťom, navyše sa k nej šťastne vydaté priateľky správajú ako k potenciálnej zlodejke manželov. Ale najhorší na tom všetkom nie je nekonečný vyčerpávajúci boj o prežitie, ktorý z človeka vysaje energiu, ale to, že keď je na dne, ako matka samoživiteľka sa nemá na koho obrátiť a cíti sa najopustenejšia chudera na svete.
