„Parádna detektívka so šokujúcim záverom,“ nadchýnajú sa čitatelia, ktorí žasnú nad tým, kam chodí Agatha Chritsie na tie nápady. Reč je o knihe Vražda v End House. Vynikajúci román z pera kráľovnej anglickej detektívky vznikol v roku 1932 a až teraz si ho môžeme prečítať v preklade do slovenčiny.
Mimochodom, Agatha Christie si vraj nespomínala presne, ako jej prišiel na um tento skvelý príbeh. Podľa svojich slov použila zápletku, ktorú už mala vymyslenú skôr. Inak to robila pomerne často a vďaka tomu si len ťažko vedela spomenúť, ako vlastne vznikla daná kniha, čo ju k nej viedlo a čo ju inšpirovalo.
„Je to skvelý detektívny príbeh s mimoriadne prekvapujúcim rozuzlením. Jeden z najlepších, aký kedy Agatha Christie napísala,“
skladá poklonu The New York Times novinke Vražda v End House.
Jedna z najlepších detektívok Agathy Christie.
Hercule Poirot nečakane ohlási, že odchádza na odpočinok. Je presvedčený, že nič na svete ho neprinúti vrátiť sa k aktívnej činnosti súkromného detektíva. Ibaže…
Na dovolenke v cornwallskom letovisku sa zoznámi so šarmantnou dievčinou, ktorej nielenže meno slávneho detektíva nič nehovorí, ale zároveň je taká ľahkomyseľná, že popiera očividné ohrozenie, v ktorom sa ocitla. V chátrajúcom panskom dome na útese sa totiž dejú čudné veci: zo stien padajú ťažké obrazy, zo skál sa valia obrovské balvany, brzdy auta zrazu nefungujú..
Slečna Nick Buckleyová v priebehu niekoľkých dní naozaj viackrát unikla istej smrti. Poirot by to azda aj nechal tak, no potom pri stretnutí s ním preletí mladej dáme cez klobúk guľka z pištole. Je jasné, že situácia je viac než vážna, Poirot narazil na protivníka prinajmenšom seberovného a treba rýchlo konať.
Knihu venovala Edenovi Phillpottsovi, ktorý ako prvý čítal jej rané poviedky, spoznal jej talent a dodal jej odvahu, povzbudzoval ju a poskytoval jej množstvo dobrých rád. Vražda v End House je mimoriadne dobre napísaný príbeh, v ktorom Hercule Poirot spočiatku ani nehľadá vraha, ale snaží sa vražde zabrániť. No aj tak dôjde omylom k jednému úmrtiu….ale bolo to skutočne omylom? A vôbec – kto si želá smrť mladej dievčiny, ktorá vyzerá tak nevinne, bezbranne.
Záver príbehu sa Agathe Christie vydaril. Vynikajúco vystihuje mrazivú atmosféru a brutálnu povahu zločinu, ktorý bol spáchaný…
Hotel Majestic
1
Myslím, že nijaké prímorské mesto na juhu Anglicka nie je také príťažlivé ako Saint Loo. Nesie priliehavú prezývku Kráľovná letovísk a človeku čímsi nápadne pripomína Riviéru. Inak, pobrežie Cornwallu je podľa môjho názoru do poslednej bodky rovnako fascinujúce ako to v južnom Francúzsku.
Takto som sa vyjadril aj pred svojím priateľom Herculom Poirotom. „Stálo to na jedálnom lístku včera v reštauračnom vozni, mon ami. Vaša poznámka nie je vôbec originálna.“
„Ale súhlasíte s ňou?“
Usmieval sa popod fúzy a na moju otázku neodpovedal. Tak som ju položil znova.
„Tisíckrát sa ospravedlňujem, Hastings. Zatúlali sa mi myšlienky. A dokonca práve do toho kúta sveta, o ktorom ste práve básnili.“
„Do južného Francúzska?“
„Áno. Myslel som na poslednú zimu, ktorú som tam strávil, a na udalosti, ktoré sa vtedy odohrali.“
Aj ja som si ich pamätal. V Modrom vlaku sa stala vražda a prípad – komplikovaný a záhadný – Poirot vyriešil so svojím typickým neomylným ostrovtipom.
„Škoda, že som tam nebol s vami,“ vyhlásil som s hlbokou ľútosťou.
„Veru škoda,“ súhlasil Poirot. „Vaše skúsenosti by boli pre mňa neoceniteľné.“
Úkosom som naňho pozrel. Dávno som si navykol nedôverovať jeho komplimentom, teraz však pôsobil, že to myslí úplne vážne. A prečo by aj nie? Mám naozaj dlhoročné skúsenosti s metódami, ktoré používa.
„Predovšetkým mi chýbala vaša bujná predstavivosť, Hastings,“ zasnene pokračoval. „Človek sa predsa len potrebuje trochu uvoľniť. Môj komorník Georges, s ktorým som si občas dovolil čo-to prediskutovať, nemá predstavivosti, ani čo by sa za necht vošlo.“ Jeho poznámka mi pripadala celkom irelevantná.
„Povedzte mi, Poirot,“ vyzval som ho, „neláka vás niekedy predstava, že by ste sa vrátili k aktívnej činnosti? Takáto záhaľka…“
„… mi pozoruhodne vyhovuje, priateľu. Sedieť na slniečku… čo môže byť príjemnejšie? Zostúpiť z piedestálu na vrchole slávy… čo môže byť vznešenejšie? Hovoria o mne: ‚To je Hercule Poirot! Veľký a jedinečný! Takých ako on nikdy nebolo a už ani nebude!‘ Eh bien… Som spokojný. Viac nežiadam. Som totiž aj skromný.“
Ja by som slovo „skromný“ rozhodne nepoužil. Zdalo sa, že egoizmus môjho nízkeho priateľa s rokmi rozhodne nemizol. Vyvaľoval sa v kresle, hladkal si fúzy a od samoľúbosti až priadol.
Sedeli sme na jednej z terás hotela Majestic. Je to najväčší hotel v Saint Loo, stojí na myse a je obklopený vlastnými pozemkami s výhľadom na more. Pod nami sa tiahli hotelové záhrady s voľne vysadenými palmami. More malo prekrásny tmavomodrý odtieň, obloha bola jasná a slnko žiarilo s tým zúrivým odhodlaním, aké augustovému slnku tak svedčí (ale v Anglicku sa málokedy vyskytuje). Ozýval sa energický včelí bzukot, ušiam náramne príjemný, a vôbec – dokonalejšie už to ani nemohlo byť.
Pricestovali sme len včera večer a toto bolo prvé ráno z nášho zrejme týždňového pobytu. V prípade, že sa nezmení počasie, čakala nás bezchybná dovolenka.
Vzal som do ruky raňajšie noviny, ktoré mi pred chvíľou vypadli, a vrátil som sa k čítaniu správ. Politická situácia bola neuspokojivá, ale nezaujímavá, v Číne vypukli nepokoje, dlhý článok rozoberal údajný podvod vo finančných inštitúciách v City, vcelku sa však neodohralo nič mimoriadne vzrušujúce.
„Zvláštna záležitosť, táto horúčka papagájov,“ poznamenal som pri listovaní.
„Veľmi zvláštna.“
„Vidím, že v Leedse zaznamenali ďalšie dve úmrtia.“
„Nesmierne poľutovaniahodné.“
Znovu som obrátil stránku.
„Stále žiadne správy o tom pilotovi Setonovi, ktorý sa pokúša obletieť zemeguľu. Majú guráž, títo chlapci. Ten jeho obojživelný stroj albatros musí byť úžasný vynález. Bola by ho škoda. Niežeby sa zatiaľ vzdávali nádeje. Možno sa mu podarilo pristáť na niektorom z tichomorských ostrovov.“
„Obyvatelia Šalamúnových ostrovov sú stále kanibali, nie?“ milo sa spýtal Poirot.
„Určite je to dobrý chlap. Pri takýchto príležitostiach je človek hrdý, že je Angličan.“
„Je to aspoň aká-taká útecha po tých slabých výkonoch vo Wimbledone,“ dodal Poirot.
„Ne… nechcel som…“
Môj priateľ veľkodušne mávol rukou.
„Ja,“ vyhlásil, „ja teda rozhodne nie som obojživelník ako lietadlo chudáka kapitána Setona, ale zato som kozmopolita. A ako viete, Angličanov som vždy hlboko obdivoval. Napríklad pre tú dôkladnosť, s akou čítajú raňajšie noviny.“
Moju pozornosť upútali politické články.
„Zdá sa, že ministrovi vnútra pekne podkúrili,“ prehodil som so smiechom.
„Neborák. Nechcel by som byť v jeho koži. Ach, veru nie! Je na tom tak zle, že hľadá pomoc v najmenej pravdepodobných končinách.“
Prekvapene som naňho pozrel.
Poirot sa pousmial a z vrecka vylovil svoju rannú poštu, pedantne previazanú gumičkou. Spomedzi viacerých listov jeden vybral a hodil mi ho.
„Zjavne ho doručili už včera, pred naším príchodom,“ povedal.
Prečítal som si list a pocítil príjemné vzrušenie.
„Ale, Poirot!“ zvolal som. „Toto je veľmi lichotivé!“
„Myslíte, priateľu?“
„O vašich schopnostiach sa vyjadruje veľmi úctivo.“
„A pravdivo.“ Poirot skromne pozrel bokom.
„Prosí vás, aby ste sa venovali jeho problému – žiada to ako osobnú láskavosť.“
„Veru tak. Nemusíte mi všetko opakovať. Drahý Hastings, iste chápete, že list som si už prečítal.“
„Veľká škoda,“ vzdychol som. „Už som sa tešil na dovolenku.“
„Ale nie, nie, calmez-vous! – o tom nemôže byť ani reči.“
„No minister vnútra píše, že to je súrne.“
„Možno má pravdu, možno ju nemá. Politici sú príliš teatrálni. Sám som to videl v Chambre des Députés v Paríži…“
„Iste, Poirot, iste, ale nemali by sme zariadiť všetko potrebné? Expres do Londýna už odišiel – odchádza vždy o dvanástej. Ďalší vlak…“
„Upokojte sa, Hastings, prosím vás, upokojte sa! Zase ste celý rozrušený, nevyskočte mi tu z kože. Dnes do Londýna nepôjdeme a ani zajtra nie.“
„Lenže tento list…“
„Nezaujíma ma. Nepatrím k vašej polícii, Hastings. Tento prípad mi ponúkajú ako súkromnému detektívovi. Odmietnem ho.“
„Odmietnete?“
„Isteže. Napíšem list, zdvorilý, plný ľútosti, ospravedlnení a vysvetlení, ako ma to mrzí, ale čo už so mnou? Som na odpočinku. Skončil som.“
„Neskončili ste,“ oduševnene som zdôraznil.
Poirot ma tľapol po kolene.
„Ach, ozval sa dobrý priateľ, verný sťa pes. A nehovoríte do vetra. Sivé mozgové bunky mi stále fungujú, poriadok a metóda sú na starom mieste. No keď som raz na odpočinku, priateľu, som na odpočinku! Je koniec! Nie som miláčik publika, ktorý sa na javisku desaťkrát lúči a znovu vychádza pred oponu. So všetkou veľkodušnosťou hovorím, nechajme priestor mladým. Azda raz vykonajú niečo pozoruhodné. Pochybujem o tom, ale možné to je. Tak či tak, pre túto nepochybne nudnú záležitosť pána ministra bude ich výkon úplne postačujúci.“
„Ale, Poirot! Uvážte, ako by vám to lichotilo!“
„Ach, ja už som sa nad lichotenie povzniesol. Minister vnútra je rozumný človek, uvedomuje si, že všetko dobre dopadne, len ak si zabezpečí moje služby. Ale čo? Má smolu. Hercule Poirot už vyriešil svoj posledný prípad.“
Pozrel som naňho. V hĺbke srdca sa mi jeho zaťatosť protivila. Vyriešenie takéhoto prípadu by ešte znásobilo lesk jeho už aj tak svetovej povesti. No musel som zároveň obdivovať jeho pevné odhodlanie.
Náhle mi niečo zišlo na um a usmial som sa.
„Nebojíte sa osudu?“ nadhodil som. „Takéto dôrazné prehlásenia môžu vyprovokovať božstvá…“
„Nemožné,“ odsekol. „Nik neotrasie rozhodnutím Hercula Poirota.“
„Nemožné, Poirot?“
„Máte pravdu, mon ami, také slová nehodno používať. Eh, ma foi, nehovorím, že keby sa do steny pri mojej hlave zaryla guľka, nepustil by som sa do vyšetrovania. Aj ja som len človek!“
Znova som sa usmial. Na terasu k nám práve dopadol okruhliak a Poirotova fantastická metafora ma zaujala. Poirot sa sklonil, zdvihol okruhliak a pokračoval.
„Áno, aj ja som len človek. Alebo spiaci pes – dobrý, spokojný. Lenže aj spiaceho psa možno prebudiť. Máte v tom vašom jazyku porekadlo, ktoré to tvrdí.“
„Nuž,“ dodal som, „ak zajtra ráno nájdete pri svojom vankúši nôž, nech sa zločinec, ktorý ho tam položil, trasie!“
Prikývol, ale trochu roztržito.
Znenazdajky sa na moje prekvapenie zdvihol a zišiel po tých pár schodíkoch vedúcich z terasy do záhrady. V tej chvíli sa objavilo dievča a náhlilo sa k nám.
Ledva som si stihol všimnúť, že je to veľmi pekná dievčina, keď moju pozornosť opäť upútal Poirot, ktorý sa vôbec nedíval, kam kráča, a tak sa potkol o kameň a dopadol na zem. V tej chvíli bol náhodou pri dievčati, tak som mu spolu s ním pomohol na nohy. Prirodzene, že som si robil starosti o priateľa, no vnímal som aj záblesk tmavých vlasov, jemnú tváričku a veľké modré oči.
„Tisíckrát sa ospravedlňujem,“ jachtal Poirot. „Mademoiselle, ste nesmierne láskavá. Preveľmi ľutujem… au! Moja noha! Veľmi ma bolí. Nie, o nič nejde, len som si vyvrtol členok. O pár minút to bude v poriadku. No ak by ste mi pomohli, Hastings, a tuná mademoiselle, keby bola taká láskavá… Hanbím sa to od nej priamo žiadať.“
A tak sme spolu, ja z jednej strany a dievčina z druhej, Poirota odviedli späť ku kreslu na terase. Navrhol som, že zavolám lekára, no môj priateľ sa ostro ohradil.
„Nič to nie je, vari ma nepočúvate? Vyvrtol som si členok, to je všetko. Chvíľu to bude bolieť, ale bolesť čoskoro pominie.“ Zamračil sa. „Vidíte, o minútku už na to ani nepomyslím. Mademoiselle, tisíckrát vám ďakujem. Ste veľmi láskavá. Posaďte sa, prosím vás.“
Dievčina si sadla.
„Teším sa, že ste nedopadli horšie,“ povedala. „Ale radšej by ste si to mali dať ošetriť.“
„Mademoiselle, ubezpečujem vás, je to maličkosť. Vo vašej príjemnej spoločnosti sa bolesť už teraz stráca.“
Dievča sa rozosmialo.
„To je dobre.“
„Nedáte si koktail?“ navrhol som jej. „Akurát je naň čas.“
„Hm…“ zaváhala. „Veľmi pekne ďakujem.“
„Martini?“
„Áno, poprosím suché.“
Odišiel som. Len čo som objednal nápoje a vrátil sa k stolu, našiel som Poirota a dievča zabratých do živého rozhovoru.
„Len si predstavte, Hastings,“ oznámil mi, „tamten dom – tam, na samom konci mysu –, ktorý sme toľko obdivovali, vlastní táto mademoiselle.“
„Skutočne?“ vyhŕkol som, hoci som si nepamätal, že som ten dom chválil. Popravde som si ho sotva všimol. „Vyzerá takmer nadpozemsky a impozantne, keď tam tak stojí, osamotený, ďaleko od sveta.“
„Volá sa End House,“ odvetila dievčina. „Mám ho rada, ale je to v podstate rozvalina. Padá mi na hlavu.“
„A vy ste posledným potomkom starého významného rodu, mademoiselle?“
„Ale kdeže, my nie sme vôbec významní. No Buckleyovci tu žili dvesto alebo aj tristo rokov. Brat mi pred troma rokmi zomrel, takže som naozaj posledná.“
„To je smutné. Bývate tam sama, mademoiselle?“
„Ach, často bývam preč, a keď som doma, väčšinou mám okolo seba nejakú veselú spoločnosť.“
„To je veľmi moderné. Ja som si vás predstavoval v temnom záhadnom dome, nad ktorým visí rodinná kliatba.“
„Aké očarujúce! Musíte mať živú predstavivosť. Nie, nič nad ním nevisí ani tam nemáta. A ak áno, je to dobrý duch. Za tri dni som trikrát unikla istej smrti, takže zjavne mám šťastie.“
Poirot ožil a vystrel sa.
„Unikli ste smrti? To znie zaujímavo, mademoiselle.“
„Ach, až také vzrušujúce to nebolo. Len obyčajné nehody.“ Mykla hlavou, keď okolo nej preletela osa. „Dočerta s osami. Určite tu niekde majú hniezdo.“
„Včely a osy… nemáte ich rada, mademoiselle? Už vás poštípali?“
„Nie, ale neznášam, ako človeku z ničoho nič prebzučia popri tvári.“
„Sedí ako osa na bonbóne,“ vyhlásil Poirot. „Tak sa to tuším u vás hovorí.“
V tej chvíli nám priniesli koktaily. Všetci sme zdvihli poháre a okomentovali nápoje bežnými frázami.
„Vlastne som mala ísť na koktail do hotela,“ povedala slečna Buckleyová. „Zrejme sa už boja, čo je so mnou.“
Poirot si odkašlal a položil pohár.
„Ach, mať tak radšej šálku dobrej hustej čokolády,“ zamrmlal. „Žiaľ, v Anglicku sa jej nedočkáte. No zachovali ste si zopár pekných zvykov. Napríklad mladé dievčatá… tak ľahko a milo, šarmantne si vedia zložiť klobúk…“
Dievčina naňho nechápavo pozerala.
„Ako to myslíte? Prečo by si nemali?“
„Pýtate sa na to, lebo ste veľmi mladá, ach, veľmi mladá, mademoiselle. No ja som vyrástol s predstavou, že prirodzenosť vyžaduje od ženy vysoký pevný účes, ku ktorému sa klobúk pripína množstvom ihlíc a sponiek… là… là… là… et là.“
Predviedol zopár prudkých bodnutí do vzduchu.
„Ale to muselo byť príšerne nepohodlné!“
„Ach, to verím, to verím,“ prikývol Poirot a nijaká zmučená dáma by nevzdychla precítenejšie. „Keď fúkal vietor, bolo to hotové martýrium. Človek mal z toho migrénu.“
Slečna Buckleyová si strhla prostý plstený klobúk so širokou strechou a voľne ho hodila na zem.
„A teraz to robíme takto,“ zasmiala sa.
„Iste, veď je to veľmi praktické i šarmantné,“ mierne sa uklonil Poirot.
So záujmom som ju pozoroval. Tmavé rozviate vlasy jej dodávali výzor lesnej víly. A naozaj niečím pripomínala rozprávkové stvorenie. Spôsobovala to živá tvárička srdcového tvaru, obrovské modré oči a ešte čosi iné – zaujímavé, takmer prízračné, fascinujúce. Bol to náznak ľahkomyseľnosti? Pod očami sa jej črtali tmavé kruhy.
Terasa, na ktorej sme sedeli, bola málo frekventovaná. Hlavná terasa, kde bola väčšina ľudí, sa nachádzala za rohom, na mieste, odkiaľ sa útes prudko zvažoval rovno do mora.
Odtiaľ sa teraz vynoril brunátny muž, s rukami spustenými po bokoch a napoly zaťatými do pästí. Pôsobil bezstarostne a ošľahane – typický námorník.
„Netuším, kam sa to dievča mohlo podieť,“ rozprával zvučným hlasom, ktorý sa poľahky doniesol až k nám. „Nick! Nick!“
Slečna Buckleyová sa zdvihla.
„Vedela som, že z toho budú robiť vedu. George, človeče, tu som!“
„Freddie sa už nevie dočkať drinku. Poď sem, dievča.“
S netajenou zvedavosťou pozrel na Poirota, ktorý sa výzorom asi dosť líšil od väčšiny priateľov slečny Buckleyovej.
Dievča mávlo rukou a začalo s predstavovaním.
„Toto je kapitán Challenger a…“
No na moje prekvapenie Poirot nevyslovil svoje meno, na ktoré čakala. Len vstal, obradne sa uklonil a zamrmlal: „Z kráľovského námorníctva? Ja mám kráľovské námorníctvo vo veľkej úcte.“
Táto poznámka nepatrí k vetám, na aké vie Angličan ihneď reagovať. Kapitán Challenger sa začervenal a situáciu prevzala do rúk Nick Buckleyová.
„No tak, George, zatvor ústa. Poďme pohľadať Freddie a Jima.“
Na Poirota sa usmiala.
„Vďaka za koktail. Dúfam, že členok bude v poriadku.“
Kývla mi hlavou, chytila námorníka pod pazuchu a spoločne zmizli za rohom.
„Takže to je jeden z jej priateľov,“ zamyslene zamumlal Poirot. „Z jej veselej spoločnosti. Čo si o ňom myslíte? Prejavte svoj vynikajúci úsudok, Hastings. Nazvali by ste ho dobrým človekom? Áno?“
Chvíľu som mlčal a rozhodoval sa, čo podľa Poirota znamená v mojom chápaní dobrý človek, potom som neisto prikývol.
„Celkom ujde,“ povedal som. „Ak sa to dá pri zbežnom pohľade odhadnúť.“
„Hm, neviem,“ zapochyboval Poirot.
Dievča si u nás nechalo klobúk. Poirot sa poň sklonil, zdvihol ho a roztržito si ho pozvŕtal na prste.
„Je k nej… ehm… attentif… pozorný? Čo myslíte, Hastings?“
„Môj drahý Poirot! Ako to mám vedieť? No, dajte sem ten klobúk. Dáma ho bude hľadať. Odnesiem jej ho.“
Poirot mojej požiadavke nevenoval pozornosť. Ďalej pomaly zvŕtal klobúk na prste.
„Pas encore. Ça m’amuse.“
„Ale no tak, Poirot!“
„Áno, priateľ môj, na staré kolená som trochu detinský. Je tak?“
Tak presne vystihol môj dojem, že som sa až zarazil, keď som počul tie slová. Poirot sa ticho zasmial, nahol sa dopredu a priložil si ukazovák zboku k nosu.
„Ale nie, netrpím senilitou, ako si myslíte! Klobúk istotne vrátime, ale neskôr! Vrátime ho, odnesieme ho do End Housu, a tak získame príležitosť znovu vidieť šarmantnú slečnu Nick.“
„Poirot,“ pohrozil som mu. „Tuším ste sa zaľúbili.“
„Je to pekná dievčina, eh?“
„Nuž, videli ste ju na vlastné oči, tak prečo sa ma pýtate?“
„Lebo, žiaľ, ja to posúdiť neviem. Pre mňa je dnes všetka mladosť krásna. Jeunesse, jeunesse… To je tragédia môjho veku. Ale vy… na vás sa obraciam! Prirodzene, nemáte pohľad súčasníka, keďže ste tak dlho žili v Argentíne. Obdivujete postavu, aká bola v móde pred piatimi rokmi, no rozhodne ste modernejší než ja. Však je pekná? Páči sa obom pohlaviam?“
„Stačí jednému pohlaviu, tomu opačnému, Poirot. Odpoveď znie: musím uznať, že áno, jednoznačne áno. Prečo vás tá dáma tak zaujíma?“
„Zaujíma ma?“
„Veď si uvedomte, čo ste práve povedali.“
„To je nedorozumenie, mon ami. Dáma ma zaujala, neškriepim sa, no omnoho väčšmi ma zaujal jej klobúk.“
Nechápavo som naňho pozrel, on sa však tváril smrteľne vážne.
Kývol mi hlavou.
„Áno, Hastings, presne tento klobúk.“ Otrčil ho ku mne. „Vidíte príčinu môjho záujmu?“
„Klobúk je to pekný,“ zmätene som vyjachtal. „Ale dosť obyčajný. Také má veľa dievčat.“
„Nie, takýto nenosí žiadna iná.“
Pozornejšie som sa naň zadíval.
„Vidíte to, Hastings?“
„Celkom obyčajný hnedý plstený klobúk. Štýlový…“
„Nepýtal som sa na opis klobúka. Je jasné, že ste slepý. Neuveriteľné, môj úbohý Hastings, ako málo toho vo všeobecnosti vidíte! Vždy znovu žasnem! Ale pozrite, môj milý verný trpák, teraz nemusíte zapájať sivé mozgové bunky, oči vám úplne postačia. Regard… regard…“
A vtedy som konečne zbadal to, na čo ma tak vytrvalo upozorňoval. Klobúk sa mu pomaly zvŕtal na prste a ten prst vytŕčal cez dierku na okraji. Keď som si uvedomil, že vidím, čo má na mysli, prst vytiahol a otrčil ku mne klobúk. Dierka bola malá, pomerne okrúhla, čisto vykrojená, a ja som si nevedel predstaviť, aký má účel, ak vôbec nejaký.
„Všimli ste si, ako sa mademoiselle Nick mykla, keď okolo nej preletela včela? Osa na bonbóne, dierka v klobúku.“
„Osa hádam takú dierku nezanechá.“
„Presne, Hastings! Koľký ostrovtip! Nezanechá. No zanechá ju guľka, mon cher!“
„Guľka?“
„Mais oui! Takáto guľka.“
Vystrel ruku a na dlani mal maličký predmet.
„Vystrelená guľka, mon ami. Tá, ktorá dopadla na terasu, práve keď sme sa zhovárali. Vystrelená guľka!“
„Myslíte…“
„Myslím, že by stačilo namieriť o palec ďalej a tá dierka by nebola v klobúku, ale v hlave. Teraz už vidíte, prečo ma to zaujalo, Hastings! Mali ste pravdu, nemal som vyhlasovať, že môj návrat je nemožný. Áno, áno, som len človek. Ach, ale spravil závažnú chybu, ten vrah – alebo budúci vrah –, keď na svoju obeť vystrelil vo vzdialenosti desiatich metrov od Hercula Poirota! Je to preňho skutočne mauvaise chance. Smola. Už chápete, prečo sa musíme dostať do End Housu a k mademoiselle? Trikrát za tri dni unikla smrti. To nám sama povedala. Musíme rýchlo konať, Hastings. Nebezpečenstvo je veľmi blízko.“
