Dnes ráno (7.januára 2016) zomrel po ťažkej chorobe kňaz Anton Srholec. Smutnú správu potvrdila pre portál tvnoviny.sk rehoľná sestra Rita, u ktorej posledné mesiace žil.
Obľúbený kňaz, ktorý posledný rok bojoval s rakovinou pľúc, bol na tom v posledných týždňoch čoraz horšie. Nezúčastnil sa ani na krste vlastnej knihy, ktorú napísala Alena Čermáková po dlhých rozhovoroch a pátraní v archívoch. Jeho choroba sa zhoršovala a sám Srholec v lete oznámil, že prestal podstupovať liečbu.

„Na našom živote je dôležité nie to, čo sme dosiahli, ale tá cesta, po ktorej sme išli,“ povedal Anton Srholec a tento citát je aj mottom knihy Anton Srholec. Knižiek o ňom vyšlo v závere roku 2015 viacero, no iba táto vznikla s jeho plnou aktívnou účasťou: Alena Čermáková mala asi 120 hodín materiálu, z menšej časti vznikol film (je priložený ku knihe) a väčšina sa dostala prerozprávaná do knihy.

Kniha je tak prechádzkou životom Antona Srholca. Je to svedectvo o viere, láske a pravde vzácneho človeka, akých by malo byť medzi nami oveľa viac.

Prečítajte si úvodné slová Antona Srholca z rovnomennej knihy, ktoré napísal v septembri 2015:

Anton Srholec. Život dvihnutý z blata všednosti

Anton Srholec. Posledná kniha o vzácnom človeku.

Kniha, ktorú beriete do rúk, vznikla na naliehavú žiadosť manželov Čermákovcov, Alenky a Ivana, ktorých vášnivo zaujímajú príbehy ľudí, ktoré dosvedčujú, že život každého človeka je jedinečný, originálny, a ak ho zdvihneme z blata všednosti ako perlu a očistíme, je hoden úcty a obdivu.

Na Slovensku žijú milióny mužov a žien, ktorí po štarte do života alebo uprostred svojho rozletu prekonali veľké prekážky a pochovali svoje sny a ideály. Ďalší si svoj údel, priam nadľudské bremená a kríže nesú pokojne, s pokorou. Neporovnávajú sa s úspešnými. Jeden múdry roľník v Záluží mi povedal, že ak človek uzrie svetlo, vie, kde je sever, a vytrvalo kráča, aj keď je tma. Všetci máme na svojej ceste prekážky. Možno povedať preskoč, prelez, obíď, ale nepodliezaj. A najhoršie je to bremeno nosiť so sebou. Na to sa predčasne umiera.

Väčšinu dôležitých rozhodnutí som si nevolil sám. Padne, čo padne, musíš to prijať a žiť. Moja matka tvár, postavu a záľuby svojho otca ani nepoznala, lebo sa narodila po jeho náhlej smrti. Mala hlbokú vieru a dôveru v Boha, o ktorom síce nikdy nerozprávala, ale nepochybovala a žila to Božie. Nás deti prijímala ako dar a Boh bol k nej štedrý.

Ja mám toľko bratov, koľko sestier, a moja sestra má dva razy toľko bratov ako sestier, takže nás bolo akurát. Učila nás spolupracovať, neškriepiť sa, deliť sa so všetkým a starší bol zodpovedný za mladšieho.
Hovorila: u nás sa nekradne, neklame a nepodvádza. Keď sa máte radi, je radosť s vami žiť. Bola skôr vážna, skromná, ale hrdá s úsmevom Mony Lisy. Rada čítala, ale častejšie plátala naše roztrhané nohavice alebo nám vyšívala biele skalické košieľky. Nikdy som ju nevidel smiať sa. Skrývala v sebe hlboký smútok, pravdepodobne zo straty otca, ktorý zomrel na zápal pľúc predtým, ako sa narodila.

Pred sto rokmi, keď bolo v Uhorskej Skalici všetko maďarské, úrady, školy, armáda, obchody, jej otec v novopostavenom kultúrnom dome viedol povolený slovenský krúžok.
Predčítaval a šíril slovenské knihy.
Môj otec bol veselý, radostný človek. Miloval slobodu. Keď mu chlapi počas vojnového Slovenského štátu ponúkali miesto robotníka v Gbeloch, kde objavili bohaté ložisko nafty, že dostane aj rodinné prídavky na deti, povedal im, že on nebude v lete, v zime ako magor vstávať každý deň o piatej hodine, aby stihol vlak, a večer sa vracať domov. U nás sa vstávalo za svitania.

V lete, ak bolo treba, aj skôr. Keď sme my, deti ráno vstávali, fúra obilia bola už v stodole. Komisár mesta, titulovali sa s otcom švagor, lebo jeho prvá nebohá manželka bola otcova sestra, otca jedného dňa oslovil, že sú dajaké židovské polia, aby si ich zobral, on však odpovedal: „Ja žiadne židovské polia nechcem. Stačí mi to, čo mám.“
Rád spieval, hvízdal, jediný liek, ktorý uznával, bolo červené víno. Keď niekedy prebral, matka sa hnevala. Zdedil som po ňom radosť zo života, ktorý, ak poctivo platíme, má svoju chuť a zmysel. K osvieteniu som prišiel ako slepé kura k zrnu. V škole som patril medzi nadaných žiakov, ale učitelia ma nemali radi.

Neposlušný a neporiadny zbojník. Raz som mal na polročnom vysvedčení tridsať neospravedlnených dní. Triedny učiteľ ani ospravedlnenku nečakal. Vedel, že sa netúlam. Len učiteľka slovenčiny ma mala rada. Vedela, že veľa čítam, zaujímam sa o literatúru a vedel som pekne naspamäť recitovať. Na Sviatok všetkých svätých sme sa s kamarátmi zišli na cintoríne, pobehali hroby príbuzných, odmleli päť Otčenášov na úmysel Svätého Otca a o tretej sme stihli akadémiu, ktorú pripravila naša slovenčinárka. Ja som, samozrejme, recitoval jeden z Hviezdoslavových sonetov. Bol pekný, slnečný deň. Od severu fúkal studený vietor, ale pri južnom, vonkajšom múre cintorína bolo útulne ako v starej izbe.

Odrecitoval som, ako sa patrí. Zhromaždení ľudia išli na cintorín a my s malou partiou kamarátov sme vyrazili do mesta. Nudili sme sa, predvádzali, vymýšľali, až sme prišli k otvorenému františkánskemu kostolu. Ktosi navrhol, aby sme šli získať odpustky.

Každý v inej lavici mlel svoje Otčenáše, kamaráti sa pomaly trúsili von a tam to na mňa padlo. Sedel som s otvorenými očami a v srdci prežíval šťastný pokoj, svetlo, neopísateľnú harmóniu, vyrovnanie, naplnenie a blaženosť. Tam som sa zmenil. V škole som sa začal učiť. Prepracoval som sa medzi najlepšie spolužiačky v triede, prestal som čítať moderné romány, svetovú literatúru a presedlal som na „sväté“ knižky. Začal som miništrovať a kde sa len dalo, vyhýbal som sa práci.

Aj k saleziánom som sa dostal len preto, že to bolo najbližšie centrum duchovného života pre mladých. Tam ma naučili dobre využívať čas a hlavná cnosť bola poslušnosť a dobrovoľné odriekanie. Do väzenia som sa netlačil. Tam platil opak. Poslúchať málo, vzdorovať veľa, iba rozumne, aby si prežil. V lete sa žilo tak na hrane. Bolo skoro rovnaké ležať v korekcii jeden deň bez jedla, jeden bez chleba a jeden bez lôžka, ako fárať polohladný do bane.

Tak to na mňa padalo a bolo treba len to prijať a zmieriť sa. Posledné, čo na mňa padlo, je moja bezbolestná choroba a s ňou spojené ticho, samota a pokora. Kedysi dávno som čítal knihu od známeho českého teológa Dominika Pecku, v ktorej mal kapitolu Neverte starcom. My, starci máme mimoriadny dar naširoko rozprávať to, čo mladí už dávno vedia, radiť a tváriť sa, že všetkému rozumieme. A vlastne vôbec nerozumieme tomu rýchlemu kolotoču, v ktorom žijete, ale mohli a mali by sme si uvedomovať smerovanie, poznať to, čo vedie k cieľu, a pokojne čakať, až sa na to opýtate. Kto nepozná otázku, nepozná ani odpoveď. Všetci sme na ceste, každý máme svoje dejiny, vymedzený priestor a čas a mali by sme mať skúsenosť, že bez toho duchovného, Božieho všetko je len naháňanie vetra.

Nesypem žiadne perly. Len v trochu zrozumiteľnej reči na drobné premieňam svoj údel a žijem vo viere a v nádeji na stále otvorenú budúcnosť. Srdečne vás všetkých pozdravujem.

Anton Srholec, september 2015