Andy Kraus: Lepší deň mi vie urobiť môj harley a deti

Herec, ale najmä scenárista a humorista. Tak ho pozná väčšina ľudí vďaka megaúspešným seriálom ako Susedia, Panelák, Kutyil, či vystúpeniam Uragán a Twister. Andy Kraus oslavuje okrúhlych 50 rokov a k narodeninám si dal darček, ktorý mu závidia mnohí muži. Nedávno si kúpil harley-davidson, ktorému úplne prepadol. A tak sa vydal na legendárnu americkú Route 66. Z Chicaga vyrazil cez celú Ameriku až do Los Angeles. Počas niekoľkotýždňovej cesty vznikne kniha, ktorá by mala vyjsť na jeseň. „Bude sa volať Route 67, čo je rok môjho narodenia. Budú tam dobrodružstvá súvisiace s cestou, ale aj moje vyznania o živote,“ prezradil Andy Kraus.

Už odmalička patril Andy k často obsadzovaným detským hercom. Spomeňme filmy a seriály ako Poškolák, Stratená dolina, Nech žije deduško, Discopříběh, či Ako som nedostal Nobelovu cenu. Jeho dlhoročným kolegom v komediálnych zábavných programoch bol herec a moderátor Peter Marcin. Aj o ich spoločnej práci hovorí Andy v rozhovore pre LepšíDeň.sk. Chystajú spolu niečo nové? Ako vlastne vznikajú úspešné scenáre k seriálom a prečo sú pre Andyho také dôležité kastingy? Prečo si tak zamiloval motorku Harley-Davidson?

 

Herca mám v hlave už pri písaní

„Čím viac človek píše, tým viac sa zdokonaľuje,“ tvrdí Andy Kraus. „Najmä ak zažijete spätnú väzbu, pretože tá je dôležitá a dokáže vás niečo naučiť. No talent musí byť v človeku. Ja už som to cítil odmalička, inklinoval som k písaniu a nejako spontánne som to rozvíjal. V istom období bolo takmer všetko, čo som písal mimoriadne úspešné – čím sa nechcem chváliť, ale bola to realita. Išlo to, fungovalo a spätná väzba bola skvelá.“

Andy rád píše dialógy, ktoré sú korením príbehu.
„Stačí aby som sa ponoril do situácie a akosi samovoľne to ide zo mňa. Pre mňa je dôležité, aby som vedel, ktorý herec bude hrať danú postavu a potom mu ju šijem priamo na telo. Aj preto sa vždy zúčastňujem na kastingoch. Občas sa aj snažím nenápadne ovplyvniť režiséra, pretože to on má hlavné slovo, ale nestáva sa nám, že by sme sa diametrálne rozchádzali. Vždy sa nejako dohodneme.“


„Pri písaní scenára sa dostanem doslova do tranzu,“
tvrdí Andy Kraus.

LepšíDeň.sk: Takže potom sa tie dialógy píšu oveľa ľahšie…
ANDY KRAUS: Presne tak, dostávajú sa na papier automaticky. Vety vkladám do úst konkrétnemu človeku. V hlave si vtedy predstavím akési imaginárne plátno, vidím postavy a píšem dialógy. Rozprávajú sa, hádajú, diskutujú, vtipkujú. Ja to vlastne neriadim, nevymýšľam, ale to ony samy.
V tej chvíli sa dostávam do tranzu, áno, doslova je to tranz. Musím mať mobil vypnutý a píšem. Rýchlo, s preklepmi, chybami, proste sa to valí von a ja to musím dať na papier. Vtedy sa až nenormálne spotím, leje zo mňa ako po atletickom výkone, a keby náhodou zazvonil mobil, alebo ma ktosi vyrušil, vypadnem z toho. Spôsobí mi to stres a som mimo. A ešte potrebujem strašne veľa cukru. Asi ho veľa spálim, takže dokážem pri písaní scenára zhltnúť aj dve veľké Milky. Našťastie to nie je na mne vidieť 🙂

 

Postavy musia byť z mäsa a kostí

LepšíDeň.sk: Nie vždy však viete, kto bude hrať danú postavu – čo v takom prípade?
ANDY KRAUS: Väčšinou si tam niekoho dosadím. Popremýšľam, kto sa na postavu typovo hodí najviac a potom si toho človeka predstavujem, rozvíjam dialóg z jeho pohľadu. Práve toto považujem za nesmierne dôležité u spisovateľov a autorov – vedieť si predstaviť postavy akoby boli skutočné. Z mäsa a kostí. Plastické…a potom sa aj ľahšie píšu  dialógy. Je úžasné, ak sa nám neskôr podarí daného herca presvedčiť na túto postavu, ale ak nie, nič sa nedeje.

LepšíDeň.sk: Možno aj preto boli a sú vaše seriály také úspešné a majú naozaj výbornú spätnú väzbu od divákov. Už pri písaní de facto robíte so skutočnými hercami…
ANDY KRAUS: Áno, to je pravda a ešte jedna vec je zaujímavá. Robíme to tak my a som presvedčený, že to nie je žiadna novinka: charakter postáv rozvíjam počas písania. Na začiatku ho naznačím, nastavím základné body tak na 60-70% a potom už nechám na hercovi, aby si dotváral postavu sám. Vyvíja sa, je mu to prirodzenejšie a aj sa mu to lepšie hrá. Je to vlastne on, len v trošku inej situácii.
Myslím, že práve Paneláku toto veľmi pomohlo a posunulo to seriál vyššie. Herci dokonca chodili s vlastnými nápadmi – „ja by som v tejto situácii urobil toto…zareagoval inak ap.“ Aha, poviem si, to je zaujímavé a zakomponujeme to do scenára.

LepšíDeň.sk: Takže herci boli vlastne spolutvorcami.
ANDY KRAUS: Určite. Pri dlhodobejších seriáloch je to nevyhnutné. Keď sa robí miniséria, tam je vklad autora oveľa väčší. Autor to musí dobre prepracovať. Na povedzme desiatich častiach nie je nejaký priestor, aby si to ešte herec dotváral, upravoval. Tam to má všetko pripravené. Pri dlhších seriáloch je to vlastne nutné a žiadané.

Prečítajte si aj ďalšie ROZHOVORY.rozhovory lepší deň

Na motorke dostávam super nápady

LepšíDeň.sk: Na začiatku vždy musí byť dobrý nápad. Niekto vie prísť s množstvom skvelých tém, ale nedokáže ich rozpracovať. Iný zasa nedokáže vymyslieť poriadnu ideu, ale keď mu ju predložíte, vie to skvele napísať.
ANDY KRAUS: Našťastie som sa ešte nedostal do situácie, že by som nevedel nájsť nejakú dobrú tému. Že by som nedostal nápad a trápil som sa – o čom budem písať. Nápady aj samotné písanie u mňa skvele funguje, keď mám absolútny pokoj. Donedávna som to riešil na chalupe, kde som dostával super nápady. Teraz je to motorka. Kúpil som si Harley-Davidson a je to geniálne.

LepšíDeň.sk: Takže nasadnete na harleja a s vetrom vo vlasoch…teda skôr v prilbe 🙂 naháňate nápady.
ANDY KRAUS: Tá motorka je úžasná v tom, že – bez ohľadu na to, či chystám nejaký scenár, píšem knižku, čokoľvek – vždy nápady prídu. Nikdy nesadám na ňu s tým, že teraz potrebujem niečo napísať. Idem sa povoziť. Proste mám toho v hlave veľa, plno povinností a chcem si to v hlave poukladať.
Tak nasadnem na harleja a vyrazím. Bez cieľa. Len tak sa povoziť. Najradšej jazdím v Rakúsku, kde sú tie cesty kvalitné, nemusím sa každú chvíľu vyhýbať jamám, nechodí tam až toľko áut a poznám už trasy, po ktorých je radosť sa voziť. Nemusím rozmýšľať, len sa veziem, myšlienky sa upracú a popri tom ešte vzniknú, nazval by som to – filozofické úvahy. Vtedy je dobré naplánovať si cestu tak, aby mi ešte vyšiel čas zapísať si ich, prípadne rozpracovať hrubú kostru…

LepšíDeň.sk: Takže nemáte pri sebe zápisník, pero, zastavíte na krajnici a zapíšete…
ANDY KRAUS: To nie. Mám síce pri sebe mobil, čiže viem si zapísať pár poznámok. Nikdy si však nediktujem do mobilu poznámky, ako to robia manažéri ap. Ja keď počujem sám seba, začnem to strašne rozoberať, uvažujem nad tým a spontánnosť sa stráca. Preto si všetko píšem, lebo vtedy sa mi to lepšie ukladá. Idem aj na niekoľko hodín, v batohu notebook, zastavím sa niekde najesť, zapíšem a idem ďalej.

Andy Kraus harley davidson deň nezávislosti route 66
Americký sviatok Deň nezávislosti zažil Andy na legendárnej Route 66 a svojom harley-davidson.

S Peťom Marcinom sme si to užívali

LepšíDeň.sk: Písať skúšajú mnohí a viac či menej úspešne. Oveľa ťažšie je však písať vtipne a vedieť rozosmiať. Mnohí si isto ešte spomínajú na hity Twister, Uragán a Hurikán, ktoré boli naozaj populárne a zábavné. Ako písať vtipne? Máte na to nejaký recept?
ANDY KRAUS: Veľmi nám vtedy pomohlo, že to boli verejné nahrávky. Spätná väzba bola okamžitá. Pri Twisteri sme sa trošku ešte hľadali, zisťovali sme, čo ľudia hľadajú a čo ich baví. Potom sme to rozvíjali, sledovali ich a reagovali. Takže diváci nám pomohli dať preč to, čo nefunguje a sústrediť sa na to naozaj vtipné. Preto to malo taký úspech…

LepšíDeň.sk: A nechýbajú vám takéto výjazdy po Slovensku, verejné nahrávky, humor na pódiu?
ANDY KRAUS: Ale jasné že chýba. Bol som nedávno u Peťa Marcina v STV v jeho relácii Neskoro večer, čo je tiež živá nahrávka, takže to bolo fajn. A tiež si robí vlastné vystúpenia, také klubovky, keď raz do mesiaca vystupuje v Clube Hron. Príde vždy aj tristo ľudí. Tam sme si to veru užili, dali sme aj nejaké staré scénky z Twisteru a funguje to stále.

LepšíDeň.sk: Tak by ste mali opäť spojiť sily.
ANDY KRAUS: Noooo….hmm…pracujeme na tom 🙂

 

Andy Kraus: Pribúdajú náročnejší diváci

LepšíDeň.sk: Okrem humoristických relácií máte na konte aj množstvo úspešných seriálov ako Susedia, Panelák, Keby bolo keby, Pod povrchom. Robíte to už dlhé roky a stále vám ide takpovediac slina. V čom to je? Ako dokážete odhadnúť, čo u diváka zafunguje?
ANDY KRAUS: Paradoxne nastáva taká situácia, že rokmi skúseností akoby som vedel horšie odhadnúť, čo naozaj u diváka zafunguje. Mám pocit, akoby sa to v súčasnosti lámalo. Vyrastá generácia ľudí, ktorí už tie telenovelovské vystúpenia, taký ten jednoduchý humor až tak neberú. Stále je ešte veľká skupina fanúšikov, ktorí si to žiadajú a vedia si to vychutnať, ale už je to na hrane.
Pre tvorcov je preto ťažké rozhodnúť sa, čo ďalej. Robiť veci pre – nazvime to – náročného diváka je ešte trošku skoro. Áno, v poslednom čase vzniklo veľa dobrých, kvalitných seriálov a relácií. Ale ešte tých fanúšikov nie je dosť, aby s tým komerčná televízia slávila úspech. Je to ešte na dlhú cestu.
Ale keby som bol teraz v pozícii programového riaditeľ komerčnej televízie, asi by som ešte nejaké dva roky vydržal. No už by som budoval pozíciu, že robíme aj takéto kvalitnejšie seriály, nielen ľudovú zábavu“, a postupne by som sa presúval.

LepšíDeň.sk: Fenomén Susedia. Dá sa to zopakovať?
ANDY KRAUS: Hmm, tam to bolo naozaj zvláštne. Seriál pozerali intelektuáli aj jednoduchší ľudia a fungoval v obidvoch skupinách. Neviem, ako sa to podarilo, ale každý si tam našiel svoje…

LepšíDeň.sk: Dobre ste ten koktail namiešali.
ANDY KRAUS: Asi áno, ale to je veľmi ťažké dosiahnuť a naprogramovať si to. Bodaj by sa ešte čosi také podarilo.

 

Lepší deň? Motorka a deti

LepšíDeň.sk: Andy, čo vám vie urobiť Lepší Deň? Čo vás vie naladiť a naštartovať?
ANDY KRAUS: Samozrejme teraz ten harley, ktorý má vie upokojiť, naladiť, vyvetrám si hlavu. A s tým prichádza potom aj lepšia nálada. Veď keď máte v hlave myšlienky upratané, človek sa potom aj usmieva a má lepší deň.
No a tiež deti. Mám 15-ročného syna a skoro 12-ročnú dcéru. Každý je iný, puberta v plnom prúde :-), starosti samozrejme sú, ale je úžasné, že ich mám. Teraz som s nimi možno menej často, ale o to intenzívnejšie a snažíme sa ten spoločný čas využiť na maximum.
Pri dcére je to síce náročnejšie, nájsť si spoločné veci, ktoré by nás nadchli obidvoch. Ale pri synovi sme na jednej vlnovej dĺžke, máme množstvo tém, ktoré nás spájajú, takže tam to ide jednoduchšie a nemusím toľko kreovať 🙂

Autor: Milan Buno

Aj tieto články by vás mohli zaujímať:

Facebook Comments

Aj tieto články by vás mohli zaujímať: