Drsný triler z krvavých deväťdesiatych rokov zachytávajúci dramatické osudy členov skupiny podsvetia.
„Tento príbeh a jeho postavy sú dielom autorovej fantázie. Opísané konanie štátnych a samosprávnych inštitúcií i verejných činiteľov je fiktívne,“ píše v úvode novinky Jozef Karika, no celkom to tak nie je. Jeho príbeh je postavený na pevných základoch reality 90.rokov, ktoré zvykneme nazývať aj mafiánskym obdobím.
Čierna hra je román o násilnej epoche a ľuďoch, ktorých táto pohnutá doba zhltla. V napínavom príbehu plnom zvratov i dojímavých momentov stretnete aj obľúbené postavy z Karikových bestsellerov V tieni mafie a V tieni mafie II: Čas dravcov.
„Áno, v románe som chcel zachytiť temnú stránku deväťdesiatych rokov,“ vysvetľuje Jozef Karika. „Pri spätnom pohľade sa zdá, akoby išlo o zlý sen – lenže bola to reálna doba, ktorá doslova zhltla veľa reálnych ľudí. Nechcel som napísať nudné politické pojednanie, ani prvoplánový mafiánsky román. Cez brutálne, ale aj dojímavé osudy ľudí snažiacich sa vyšvihnúť, prinášam správu o celej krvavej epoche.“
„Nikdy nebuď jediné fungujúce koliesko v nefunkčnom súkolesí.“
Nový mafiánsky triler Jozefa Kariku.
Intro novinky Čierna hra sa síce odohráva v Sarajeve roku 1995, no potom sa už prenesieme do Ružomberka toho roku.
Krátko po Nežnej revolúcii zavládlo ponuré obdobie – smrť nikdy nebola ďaleko a darilo sa všetkým druhom svinstva. V tejto atmosfére a nových podmienkach sa z obyčajných ľudí snažiacich sa vyšvihnúť stávajú výpalníci, drogoví díleri, priekupníci so zbraňami, zločinci v bielych golieroch či prví mafiánski bossovia. Do temnej špirály chtiac-nechtiac vťahujú aj svojich najbližších, manželky i deti. Zatiaľ čo niektorí prenikajú k čoraz väčšej moci, iní kráčajú k predčasnému koncu.
Stretávame postavy a postavičky, ktoré žijú svoje životy, a často nepriamo ovplyvňujú svoje okolie.
Starý eštebák prežívajúci rozpad režimu, ktorému po celý život slúžil a doslova mu predal dušu.
Disident, ktorý sa v nových podmienkach mení na kriminálnika a jedného z prvých mafiánskych bossov.
Úradníček a udavač, ktorého porevolučné politické prúdy vynesú až do vysokej mocenskej pozície.
Druhotriedny vekslák meniaci sa na veľkopodnikateľa, starnúca zlatokopka, hrubokrkí mafiánski pešiaci či Róm, ktorý kvôli neplodnosti nemôže mať deti…
Dravá a krutá doba ich všetkých brutálne zmení. „Verím, že aj moji čitatelia si pri tomto príbehu prídu na svoje – zažijú napätie, hnev, zhrozenie, prekvapenie, smiech a možno aj štipku dojatia,“ tvrdí Jozef Karika, autor viacerých bestsellerov. „Na mňa príbeh pôsobil veľmi silno, lebo zachytáva drsné osudy množstva zaujímavých postáv.“
„Nakoniec ťa vždy dostane niečo iné než to, čoho si sa najviac obával.“
Chuck Palahniuk
Dnešný stav spoločnosti, rozvrat štátnych i morálnych štruktúr, má podľa Kariku svoje korene práve v dekáde 90.rokov. Aj keď kniha Čierna hra zachytáva obdobie spred dvadsiatich rokov, veľa hovorí o súčasnosti a dôvodoch stavu, aký dnes zažívame. „Súčasný stav na Slovensku sa dá pochopiť iba tak, že porozumieme tomu, čomu u nás došlo v deväťdesiatych rokoch,“ dodáva obľúbený autor.
Jozef Karika
Ako sme už u Jozefa Kariku zvyknutí, nepíše prvoplánovo a povrchne. Ide do hĺbky, vrství jednotlivé časti príbehu, ktoré sú prepojené a dávajú celkový rozmer danej dobe. Z príbehu cítiť, že si Karika naštudoval reálie a vciťoval sa do postáv. Čo prežívali títo ľudia? Ako vnímali novú epochu, v ktorej sa náhle ocitli? A čo ich blízki – ako všetky zmeny vplývali na nich?
Každý človek mal rodinu, okruh blízkych a priateľov. A každé rozhodnutie, ktoré spravili, sa týkalo aj všetkých ostatných. Neraz to bola otázka života a smrti, či krutých existenciálnych zmien…
Karika si nezvykne dávať servítku pred ústa a aj tentoraz zvolil ostrejší, drsnejší jazyk, ktorý vynikajúco zodpovedá danému príbehu. Vyznieva tak autenticky a realisticky, miestami možno drsne a surovo, no taká bola doba a tak ju treba opísať. Karika cez pútavý a napínavý príbeh Čierna hra mapuje obdobie odvrátenej strany spoločnosti, ktoré nás ovplyvňuje ešte aj dnes.
„Otázka, ktorú som si pri písaní kládol, bola takáto,“ hovorí Jozef Karika. „Môže mafiánska dekáda vzniknúť v spoločnosti, ktorá sama o sebe, kdesi vo svojich koreňoch, nie je taktiež mafiánska? Čo vlastne deväťdesiate roky hovoria o nás všetkých, o slovenskej spoločnosti ako takej? Nechcem nikoho nabádať k sebabičovaniu, ani nariekať nad našou mravnou skazenosťou. Také čosi mi je protivné. Ani si nemyslím, že by na tom Slováci boli horšie než naši susedia. Veď ponovembrový vývoj v mnohých postsocialistických krajinách bol podobný. Práve preto má možno Čierna hra aj širší záber – hovorí o tom, s čím sa stretávali a stretávajú ľudia v celom východnom bloku. Zároveň však verím, že pokiaľ sa vedome nekonfrontujeme a nevysporiadame so svojou temnou stránkou, nikdy sa nepohneme ďalej – ani ako jednotlivci, ani ako spoločnosť,“ dodáva Jozef Karika na margo svojho najnovšieho románu.
Pozrite si VIDEO – Jozef Karika predstavuje svoju novinku Čierna hra:
SARAJEVO
JÚL 1995
Koniec! preblesklo hlavou Petrovi Štarchovi, než ho zrazila päsť vo vojenskej rukavici. Rozmazalo sa mu pred očami, čosi zadunelo. Zažmurkal, došlo mu, že leží na zemi. Prevrátil sa na bok a rozkašľal sa. Suchú bosniansku pôdu pokropili červené kvapky, zdvihli sa obláčiky prachu.
„Vstávaj!“ doľahol k nemu ostrý príkaz v srbčine. „Okamžite vstaň!“
Krik zanikol v hluku. Petrovi sa krútila hlava, nevedel, či mu zvoní v otrasenej lebke, alebo k nim dolieha hukot amerických stíhačiek bombardujúcich srbské pozície v okolí mesta.
Koniec, toto je koniec, preháňalo sa mu hlavou, keď ho pár mocných rúk prudko postavil na nohy. Zrútil by sa naspäť do prachu, no ktosi ho podoprel.
Štarch zdvihol mútny pohľad. Ľuboš Ostrý, kamarát z detstva a obchodný partner, sa triasol od strachu, okrúhlu tvár mal zaliatu potom, ale pridŕžal ho zo všetkých síl, nedovolil mu spadnúť. Stačil zlomok sekundy, všetko si povedali bez slov.
Koniec, z tohto sa nevymotajú.
Štarch potriasol hlavou. Musí čosi vymyslieť, musí…
Dôstojník VRS – Vojska Republike Srpske, ktorý ho pred chvíľou udrel, vytiahol z puzdra na opasku služobnú pištoľ. Chlapi v maskáčových uniformách stojaci za ním si pripravili útočné pušky.
„Goran, nie!“ zakričal tretí z vystrašenej skupinky, Zlatan Tanović, a zamával tučnými rukami.
Vojak naňho ostro pozrel, prižmúril hnedé oči, prikročil k nemu.
„Ty sviňa,“ zasyčal. „Ty bosnianska sviňa, nepredávaš iba nám, ale pašuješ aj tým moslimským potkanom?“ ukázal na dymiace mesto.
„Nie, Goran! Prisahám, že –“
Výstrel potichu zapraskal, v hukote ho ani poriadne nezačuli. Ľuboš vykríkol, Štarch sa mykol, zatmelo sa mu pred očami.
Ťažké Zlatanovo telo kleslo na kolená, nešťastník si zvieral hruď a bezslovne otváral ústa. Vyvalený pohľad upieral na dôstojníka, akoby nemohol uveriť, že doňho naozaj strelil.
Goran si hlavňou pošúchal strnisko na brade, pokrčil plecom a vystrelil druhý raz.
Štarch zazrel výšľah z hlavne, vyhodená nábojnica sa zajagala v podvečernom slnku. Začul, že Ľubošovi hlasno zaškŕkalo v črevách – asi mu povolili zvierače –, zážitky posledných dní ho zmenili na strhanú trosku.
Chrapčiaci Zlatan sa zvrátil dozadu, keď dopadol na zem, poriadne to zadunelo. Od mesta zafúkal vlažný vánok, privial zápach zhorenej gumy.
Dôstojník si nevšímal telo zvíjajúce sa v prachu a otočil sa k dvojici. Podišiel k nej, uvoľnene pokyvkával zbraňou.
„Ktorý bude ďalší?“ prihovoril sa, opisujúc krivky dymiacou hlavňou. „Ty, masliak?“
Ľuboš stŕpol, nedalo sa mu ani nadýchnuť, uprene hľadel do zeme.
„Nevedeli sme,“ pokúsil sa Štarch.
Goran sa srdečne rozosmial.
„Sme len dodávatelia! Zlatan bol distribútor, nepozdávalo sa nám, čo sa deje so zásielkami, prišli sme skontrolovať…“ chrlil Peter, kým mu nedošiel dych.
Vojak prikyvoval, tváril sa chápavo, no vzápätí zdvihol ruku s pištoľou a zamieril na Ostrého.
„Počúvam, pokračuj, je to zaujímavé,“ prehodil cez plece.
Štarch chcel pokračovať, nič na svete si neprial viac, najradšej by sa rozkričal, lenže mu stiahlo hrdlo. Odrazu ho mal suché a zovreté, nedalo sa mu nadýchnuť. Civel na Gorana, prosil ho očami, spomedzi pier mu vychádzali nezrozumiteľné zvuky.
Ľubošovi sa roztriasla brada, po líci mu stiekla slza. Dôstojník zaklapol a znovu natiahol kohútik zbrane, začuli výstražné šťuknutie.
Koniec, toto je koniec. Zastrelia ich srbskí vojaci, navyše zbraňami, ktoré sem celé mesiace sami dodávali. Skurvená smola!
Petrovi skrivilo tvár, odvrátil pohľad. Zahliadol zničené mesto, kúdoly čierneho dymu stúpajúce z rozbombardovaných mešít, nemocníc aj blízkej železničnej stanice. Záblesky klesajúceho slnka sa zaleskli v rozstrieľaných oknách vyhorenej budovy parlamentu, okolité kopce sa sfarbili do zlata, sarajevské ruiny zalievala oranžová žiara.
Hukot stíhačky náhle utíchol, doľahlo k nim krákanie krkavcov krúžiacich nad zboreniskom.
Načo sme sa sem, doboha, drbali?! Ako sa mohlo všetko tak hrozne posrať? napadlo Štarchovi tesne pred tým, než zavrel oči a obrátil sa kamarátovi chrbtom.
PRVÁ ČASŤ
RUŽOMBEROK
JÚL 1987
FORMULÁR
***
Referent sa zatackal a spadol na betónový podklad, stavbári sa rozrehotali. Kontrola zo stavebného úradu ich zakaždým pobavila. Načo sem posielajú tohto cucáka, ktorého má stavbyvedúci aj tak na háku? Mladý je šťúply, nešikovný, ani teraz si nevšimol kotúč s drôtom, zakopol oň a zadunel na betóne – určite sa poriadne doudieral. Ledva sa pozviechal, trel si narazené koleno a oprašoval si zafúľaný modrý plášť. Takýto trtko im má hľadieť na prsty, vykonávať úradný stavebný dozor? To určite!
Stavbári stíchli, s úškľabkami pozorovali referenta, čakali ďalšiu zábavu. Nadnes však stačilo – sopliak sa už stavbyvedúceho nič nevypytoval, očervenel v tvári, čosi zasyčal, otočil sa a namrzene odchádzal; nedôstojne sa šmatlal, držal si udreté koleno.
„Ber to športovo, buď chlap!“ pokrikovali za ním.
„Buď chlap!“ doliehalo k nemu, až kým neodkrivkal zo staveniska.
***
I
Starček trasľavo vystúpil po schodíkoch autobusu MHD, nenáhlivo sa otočil a pomohol nastúpiť vnučke. Šesťročné dievča naňho pozrelo so zmesou strachu a obavy. Nepotrebovalo žiadnu pomoc, tri schodíky by hravo zdolalo aj na jednej nohe. Zato starý otec dychčal, letné horúčavy mu nerobili dobre. Plešatú hlavu mal pokropenú kvapkami potu, smiešne veľké okuliare s hrubými rámami, pre ktoré si ho vždy doberala, sa mu kĺzali po nose.
Chytila ponúkanú ruku. Rada sa jej dotýkala – zatiaľ čo jej malé rúčky boli teplé a mäkké, pokožka dedkových dlaní pôsobila drapľavo, vysušene a tvrdo. Prešli do zadnej časti vozidla, no nikde nenašli voľné miesto. Autobus sa pohol, starec stratil rovnováhu, zvrátil sa dozadu, splašene zamával rukami. Vnučka zjojkla, na okamih sa zdalo, že dedko spadne. Našťastie mu priskočil na pomoc jeden z vojakov sediacich pri dverách. Mladík ho podoprel a veselo žmurkol na vystrašené dievča.
„Ďakujem,“ zachrčal dôchodca.
„To nič, ujo,“ mávol vojak rukou. „Poďte, posaďte sa,“ postrčil ho k svojmu sedadlu.
Starec vďačne prikývol, zošuchol sa do kresla, vnučku si vysadil na kostnaté kolená.
Autobus vytočil zákrutu na Hruboňovej ulici a popri múzeu vyrazil do kopca. Vojak postával v uličke medzi sedadlami a debatoval s ďalšími dvoma kolegami sediacimi obďaleč.
„Poznáte ten vtip?“ rozliehali sa od nich útržky rozhovoru. „Rodinka stojí na hraniciach. Ocko, kto je za tými drôtmi? My, synček!“
Trojica sa rozosmiala, vzápätí zaznelo zopár nadávok na socialistické zriadenie.
Dievčatko ich nepočúvalo, zaujala ho jazda a vrčanie vydratého motora. V drobných dlaniach zvieralo starostlivo zalepenú obálku, ktorú jej zveril dedko. Zato starec naklonil hlavu, tvár mal bezvýraznú, z času na čas prikývol, akoby ho rozhorčenie mladíkov tešilo a súhlasil s ním.
Autobus sa s námahou vyšplhal na Rínok, prešiel okolo parku, blížil sa k námestiu.
„Už sa to našťastie končí, boľševik má na mále, dochádza mu dych!“ rozohnil sa vojak. Práve sa nadychoval, aby spustil ďalšiu tirádu, keď ho ktosi potľapkal po pleci. Otočil sa, uvidel usmievajúceho sa starca.
„Toto si vytratil, súdruh,“ povedal dôchodca a čosi mu podával.
„Ďakujem,“ pokýval hlavou mladík a vzal si podávaný predmet. „Vojenská knižka, asi mi vypadla, keď som vstával. Nemal by som ju nosiť v zadnom vrecku.“
Starec nič nepovedal, chytil vnučku za ruku a pobral sa na odchod.
Keď vystúpili a autobus sa znova rozbehol, dievčatko vojakovi zakývalo obálkou. Usmial sa, odkýval jej.
„To bol dobrý ujo, však?“
„Áno, dobrý ujo,“ prikývol starý otec. Do pamäti si starostlivo vypálil jeho meno – Stanislav Dinický – a evidenčné číslo vojenskej knižky.
Už sa to našťastie končí, boľševik má na mále, dochádza mu dych!
Uvedie to v najbližšom hlásení. Priateľov z vojenskej kontrarozviedky to bude zaujímať. Jasné porušenie paragrafov deväťdesiatosem a sto – podvracanie republiky a poburovanie podľa Trestného zákona z roku 1961. Keďže ide o vojaka, budú okolnosti aj dôsledky v súlade s paragrafom sto, odsek tretí, bod b) posúdené prísnejšie, čo znamená odňatie slobody v hornej sadzbe päť rokov. Ešte nedávno by to tak nepochybne bolo, ibaže dnes je všetko nebezpečne mäkké a uvoľnené. No i tak mu poriadne zavarí, možno nie päť rokov, ale rôčik-dva si mladý za tie sprosté reči posedí.
Šesťdesiatsedemročný Félix Zaberský bol stále v aktívnej službe Štátnej bezpečnosti. Neslúžil už síce ako vysoký operačný dôstojník tak ako posledných štyridsať rokov, ale úlohy aktívneho agenta vykonával spoľahlivo a efektívne. Obálka, ktorú nieslo dievčatko a ktorú neskôr odovzdajú v podateľni Verejnej bezpečnosti, obsahovala dobrú dvadsiatku úlovkov. Žiadne bezobsažné udania založené na povedačkách, nič také, všetko kvalitná spravodajská práca. Práve zapálenosť a obetavosť dnes režim potrebuje. Situácia nie je dobrá, reakčné sily sa činia ako nikdy predtým, svet sa pomaly zosýpa a… Starec odohnal dotieravé myšlienky. Keby sa im poddal, prepadla by ho úzkosť. Otvoril masívnu bránu na budove mestského národného výboru a pustil vnučku do chodby vykladanej mramorom.
„Práci česť, súdruh Zaberský!“ vedúci stavebného úradu úslužne rozhodil rukami. „Idete po to povolenie? Nech sa páči, posaďte sa.“
„Nemám veľa času, súdruh Drniak,“ starec ukázal na chodbu. „Čaká ma vnučka. Ale páči sa jej tu – samé obrazy, sochy…“
Vedúci zachytil drobnú výčitku, vedel, že Zaberský by bol najradšej, keby mesto riadili z drevenej búdy, zo strohých kancelárií s nábytkom pozbíjaným z dosiek. Ani koruna zo štátneho nazmar, to bolo starcovo heslo. Napokon, jeho fanatickému napĺňaniu zasvätil väčšinu života. Veď aj on, Drniak, sa s ním spoznal cez prácu. Syn mu spôsobil opletačky, veľké opletačky, no starý pán ho zo všetkého vysekal. Samozrejme, za podpis a trvalú spoluprácu. Keby vedúci nevedel, že Félix je presvedčený ateista, za jeho ďalšie heslo by tipoval: Každá získaná duša na akomkoľvek úrade má cenu zlata. Ktovie, koľkých tu má podchytených, preto treba opatrne, úctivo.
„Už volám referenta, bude to minútka,“ povedal hosťovi. Zdvihol slúchadlo, čosi doň zavrčal a rázne položil.
O chvíľu vošiel do kancelárie mladý referent v modrom plášti. Zaberský nadvihol obočie. Prišiel za vedúcim, tak prečo sa mu bude venovať ledva tridsaťročné ucho? Navyše v zafúľanom plášti, referentík sa iste vrátil z akejsi prehliadky v teréne, kam ho vyslali ako poskoka.
„Bude to minútka,“ zopakoval Drniak. „Nech sa páči, prejdite vedľa. Mladý všetko vypíše, pripraví, ja podpíšem, opečiatkujem a je to. Veď ide o formalitku.“
Prešli do susednej kancelárie, kde z ošumelého rádia optimisticky vyspevoval Peter Nagy. Starec si referenta znova premeral. Pri chôdzi kríval, akoby mal čosi s kolenom, ale to nebolo také dôležité. Zdal sa mu nervózny: prešľapoval z nohy na nohu, behal pohľadom hore-dole.
„Ako sa voláš?“ opýtal sa v duchu socialistického tykania. „Ešte som ťa tu nevidel.“ Takú vetu nevyslovoval často, nemal rád neznáme prvky vo svojom kráľovstve.
„Štarch.“ Mladík mu zdráhavo podal ruku. „Peter Štarch.“
Krátko si potriasli pravice. Referent mal vlhkú dlaň, akoby sa od nervozity potil. Starec zachytil v jeho hlase potláčanú zlosť. Netušil, z čoho vyplýva, no tipoval, že vedúci Drniak mu túto úlohu vnútil a zrejme aj naznačil, pre koho ju robia. Veľa ľudí nemalo príslušníkov ŠtB rado, aj keď si nedovolili dať to najavo. Zaberský bol zvyknutý, dávno sa nad také drobnosti povzniesol.
„Takže stavebné povolenie?“ opýtal sa Štarch.
„Dcéra prestavuje byt. Súdruh Drniak povedal, že je to len formalitka.“
Isteže, formalitka, pomyslel si Peter. Bežným postupom a pracovným tempom by trvala dva mesiace, za urýchlenie bolo treba vedúcemu prihodiť do vrecka. Nič však nepovedal, iba prikývol – tak to robili všetci –, vytiahol formulár a pustil sa do vypisovania.
Rýchlo vyplňoval kolónky, ešte aj toto musel urobiť on. Nebyť toho, že Drniak ho drží v kliešťach a že od neho bude čoskoro potrebovať podpis na vlastné stavebné povolenie, hodil by ten papier zasranému eštebákovi do ksichtu. Namiesto vzbury poslušne vyplnil všetky náležitosti. Nevšimol si, že starec si ho po celý čas pozorne prehliada.
„Najmladší na oddelení sa veľa nabehajú, však?“ nadhodil Félix s úškrnom. Hľadel pri tom na Štarchov zašpinený plášť.
„Prehliadka stavby,“ odvrkol Peter sklonený nad formulárom. Starec mal pravdu, Drniak je neschopný, preto mu nakladá na plecia a popritom ho preháňa po terénnych obhliadkach a kontrolách.
„Nikdy nebuď jediné fungujúce koliesko v nefunkčnom súkolesí,“ povedal Félix.
Štarch zdvihol hlavu, čosi v Zaberského hlase ho zaujalo. Starec sa už neuškŕňal, tváril sa sústredene, akoby mu dával dobrú radu.
Prikývol, voľačo na tom bolo, aj keď to povedala plešatá eštebácka sviňa so smiešnymi okuliarmi. Podal mu papiere: „Súdruh vedúci vám to podpíše a opečiatkuje.“
Starec vstal, prižmúril oči, dobre si mladíka zapamätal. Čosi na jeho skrývanom hneve sa mu nepozdávalo – bolo to hlbšie než bežná nevraživosť, oveľa hlbšie. Práve takéto náznaky nemožno podceniť, najmä pri úradníkovi v dôležitom odbore ako stavebníctvo.
„Ďakujem,“ povedal a pobral sa naspäť za Drniakom.
