„My máme kontakty vonku, podsvetie tu u nás.“
Aj toto zaznie v novej dánovke, ktorú si vychutnáte možno aj dva ťahy. Cigaretka na dva ťahy je remeselne zručne napísaná, napínavá a ukazuje, ako to fungovalo v 90.rokoch. Keď sa aktivizovalo podsvetie, ale aj amatéri, ktorí sa ho snažili napodobňovať…a potom to neraz vyzeralo až tragikomicky.
Keď sa o zneužívaní tajnej služby nielen šepkalo, ale aj všeobecne vedelo…no nikto nemal dôkazy.
Špinavé peniaze, predaj drog, nekontrolovateľné skupinky s nekontrolovateľnou činnosťou. Dajú sa ustrážiť? Dá sa nespadnúť do tejto mašinérie a nenechať sa prevalcovať? pýta sa v napínavom príbehu Dominik Dán.
Je to už 25. kniha najlepšieho autora detektívok na Slovensku, ktorý zároveň prekonal magickú hranicu milión predaných kusov. Ak sa chcete o novinke viac dozvedieť, kliknite si na Cigaretka na dva ťahy. My vám prinášame rozhovor s Dominikom Dánom, ktorý zostáva stále v zákulisí, nechce prezradiť svoje meno, ani ukázať svoju tvár.
Mimochodom, skutočná práca detektívov z oddelenia vrážd je na hony vzdialená filmom a seriálom v telke, tvrdí Dominik Dán „Režiséri, scenáristi, producenti dokážu zničiť, znehodnotiť, prekrútiť akýkoľvek dobrý nápad, pozoruhodnú myšlienku.“
Dominik Dán – rozhovor
Predstavme si najskôr v skratke novinku Cigaretka na dva ťahy. Mnohí určite poznajú rovnomennú známu pesničku Riša Müllera.
„S pesničkou ani osobou pána Müllera to nemá nič spoločné. Ide o vraždu z prostredia tabakového priemyslu a názov jeho pesničky sa mi zdal úplne perfektný, ničím nenahraditeľný, presný a jasný. Som rád, že súhlasil s použitím jeho nápadu, inak vynikajúceho, úspešného, za čo si ho vážim.“
Radili vám niekedy kolegovia, ktorý prípad si vybrať ako predlohu knihy?
„Radili. Občas ide iniciatíva odo mňa, občas od nich. Netreba nikoho podceňovať, moji kolegovia majú celkom dobré nápady, napríklad, keď ma nahovorili, aby som napísal aspoň jeden prípad z obdobia spred revolúcie, zo socializmu. Na ich podnet vznikla trilógia zaujímavých kriminálnych príbehov s originálnym dobovým podfarbením.“
Ako vznikajú názvy vašich kníh? Máte ich vymyslené ešte pred písaním alebo je to taká záverečná čerešnička na torte?
„Názov je na samom začiatku, nikdy ho nemením, motivuje ma, podpichuje, vedie ma celým procesom vzniku knihy. Zmenil som ho iba raz, pri prvotine. Mala sa pôvodne volať „Klub mocných“, ale v tom roku vyšli až tri knihy s názvom „Klub…“, tak sme to po porade s vydavateľom zmenili na „Popol všetkých zarovná“.“
Vrahov moje knihy k slzám neprivádzajú.
Napadlo vám pri písaní o (nevyriešenom) prípade, že ak naň upozorníte, podarí sa nejaký obrat aj v skutočnosti?
„Napadlo mi to, žiaľ, k žiadnemu obratu nedošlo. V románoch som opakovane použil motív nevyriešených prípadov, no u páchateľov sa moje knihy s veľkým ohlasom nestretli, takže percento úspešnosti objasňovania vrážd v Našom Meste ostáva nezmenené. Je to moja chyba, ešte sa mi nepodarilo napísať román, ktorý by vrahov dojal až k slzám a kajúcne by prišli na políciu aj s priznaním pod pazuchou. Iných moje knihy k slzám privádzajú, ale to by bolo už o inom…“
Keď ste začínali s románmi, mali ste v hlave prototyp čitateľa, ktorému je kniha určená?
„Nie, nemal som predstavu o čitateľoch, lebo som amatér, ktorý sa literatúrou, čitateľmi a všetkým okolo knižného diania nikdy nezaoberal. Aj dnes sa považujem za amatéra, analýzy knižného trhu nechávam na odborníkov, nezaoberám sa touto problematikou. Ale keď je reč o čitateľoch, využijem otázku a poďakujem. Dámy a páni, ďakujem vám za čitateľský záujem a za priazeň. Robím všetko preto, aby som vás zaujal a pobavil. S úctou D. D.“
Komu dávate ako prvému čítať svoje rukopisy?
„Pani Anne Šikulovej, manželke známeho slovenského spisovateľa Vincenta Šikulu. Je to žena so svätou trpezlivosťou, opravovať moje rukopisy je drina. Je to predovšetkým jej zásluha, v akej podobe sa čitateľ zoznámi s mojou knihou. Keby som mal použiť prirovnanie, tak ja som železo a ona je kováč, ktorý z neho vykuje ornamenty. Potom nasleduje editorka, pani Zuzana Šeršeňová, číta rukopis ako druhá, ale s pravopisom a so slovenčinou sa nadrie rovnako. Keď to tak zoberieme koldokola, robím tým dvom dámam iba samé problémy, asi s tým už prestanem…“
Šialené výplody scenáristov a režisérov…
Máte obľúbený vtip o policajtoch?
„Desiatky, keby som si ich od študentských čias písal do zošita, tak stovky. Také normálne sú, že chodia dvaja, jeden vie písať, druhý čítať, ale to sú také otrepané, tie ozaj dobré sú na pol strany. Vtipy o policajtoch mám rád, rád ich počúvam, horšie rozprávam.“
Je solidarita medzi policajtmi, tak ako ju opisujete v knihách, skutočná?
„Bola. Pozrite sa na roky, kedy o nej píšem. Každý môj román je časovo presne vymedzený, časy sa menia, všetko sa mení, aj solidarita. Na konci ostane iba nostalgický povzdych: Kde tie lanské snehy sú…?“
Je pre ženu-policajtku ťažké „prežiť“ v policajnom zbore, kde si mnohí/všetci nedávajú servítky?
„Ach, tie ženy! Tým by som problém feminizácie policajného zboru aj ukončil.“
Odporučili by ste nejakú knihu/film/seriál, ktorý dôveryhodne zobrazuje policajnú prácu?
„Na deväťdesiatdeväť percent, číslom 99%, sa na televíznych obrazovkách a na plátnach kín objavuje iba balast, komercia, šialené výplody scenáristov, režisérov, producentov, všetkých okolo filmu a televízie. Skutočná práca detektívov z oddelenia vrážd je na hony vzdialená ich predstave, tomu, čo sa odohráva na plátne alebo na obrazovke. Režiséri, scenáristi, producenti dokážu zničiť, znehodnotiť, prekrútiť akýkoľvek dobrý nápad, pozoruhodnú myšlienku. Pocítil som to aj na vlastnej koži, keďže podľa mojich kníh sa už pokúsili natočiť dva filmy a spolupracoval som aj na televíznych seriáloch.“
Za sprostredkovanie ďakujeme vydavateľstvu Slovart.