Mária Terézia. Výnimočná žena a silná panovníčka

Jedna z najvýznamnejších postáv novodobej Európy. Mária Terézia porodila 16 detí a dokázala popri tom úspešne vládnuť dlhých 40 rokov. Riadila ríšu, ktorá sa rozkladala na území dnešných 12 európskych štátov. Vzdelávala sa od šiestich rokov, učila sa francúzštinu, taliančinu, španielčinu, latinčinu a nemčinu. Mala prehľad o cirkevných aj svetských dejinách, venovala sa matematike. Bola veselá, dobrosrdečná, pracovitá aj štedrá. Rada tancovala, spievala… Aj o tomto všetkom je skvelá kniha Mária Terézia – Miluj a panuj.

Kniha ponúka mnoho zaujímavých informácií, ktoré vtiahnu nielen milovníkov histórie, ale aj fanúšikov pútavých biografií. Autorka knihy (a následne aj televíznej mini série) Mirka Zlatníková priznala, že kniha sa jej písala ľahšie. „Ako autor som oveľa slobodnejšia. V scenári napíšete scénu, v ktorej sa proti sebe postavia dve vojská s tisíckami vojakov. Dochádza k boju, padajú hlavy, tečú prúdy krvi, zomierajú zvieratá… Režisér scénu okomentuje slovami: ´Vy ste sa zbláznila!´ A tú istú situáciu farbisto rozviniete v románe. Vydavateľ ešte nadšene zvolá: ´To je skvelé!´“

Mária Terézia – miluj a panuj

Kniha Mária Terézia – Miluj a panuj mapuje prvé roky panovania Márie Terézie. Príbeh sa začína v roku 1723 korunováciou Karola VI. Za českého kráľa. Od tejto chvíle sa rozvíja láska medzi Máriou Teréziou a Františkom Lotrinským….
Áno, Mária Terézia si vo veľmi mladom veku vydupala svoju veľkú lásku Františka Lotrinského, hoci vydať sa z lásky napokon dovolila len jedinému zo svojich mnohých detí. Pre svoju sobášnu politiku si tak vyslúžila prezývku „svokra Európy“.

Mária Terézia bola jednou z prvých žien v dejinách, ktoré sa dostali do konfliktu medzi rolou matky, manželky a panovníčky. No zároveň jednou z mnohých, ktorým po prvej láske vstúpila do života druhá, ešte osudovejšia než tá prvá. Koľkokrát v živote môže dať človek prednosť citom pred záväzkom?

LepšíDeň.sk ponúka viac knižných tipov.

Kniha aj televízny seriál

Príbeh zachytáva súkromný život Márie Terézie, začiatok jej cesty ako panovníčky, ale aj spletité politické zákulisie na cisárskom dvore.
Spolu s knihou vznikol aj dvojdielny televízny film, a to v koprodukcii piatich verejnoprávnych televízií. Zrealizovali ho podľa jej scenára v roku 2017. Rolu Márie Terézie si zahrala rakúska herečka Marie-Luise Stockinger a neodolateľného Františka Lotrinského sa výborne zhostil Vojta Kotek.

Od knihy nečakajte záplavu presných faktov a rokov. Je to skôr napínavý ženský príbeh plný lásky, vášne, zrady, sĺz, ale aj kráľovského humoru. To všetko na pozadí historických udalostí, ktoré by sme mali poznať všetci.
Mimochodom, Mária Terézia vládla 40 rokov a od toho obdobia sme kráľovnú ani prezidentku u nás nemali.

Úryvok z knihy Mária Terézia – Miluj a panuj:

Viedeň, Hofburg 1732

Kráľovský sex mal, ako všetko v Hofburgu, svoje pravidlá. Odohrával sa raz týždenne a cisárovná Alžbeta sa naň zodpovedne pripravovala. Vedela, že z pohľadu štátnych záujmov nemá ona sama veľký význam. Cenu mala len jej maternica, ktorá poskytovala nádej, že raz predsa len dá habsburským dŕžavám syna.
Dvorný lekár Jean Baptiste Bassand jej pred aktom splodenia pravidelne vyplachoval maternicu harmančekom. A tiež predpísal špeciálnu medicínu. Alžbeta nebola hlúpa, rýchlo zistila, že ide o liehovinu, ktorá ju má zbaviť zábran. Čoskoro ten hnusný šnaps vymenila za španielske červené víno, ktoré jej pripomínalo mladosť pod horúcim španielskym slnkom. Pod zámienkou oddanej služby svojej maternici ho pila viac a viac. Z jedného pohára sa po rokoch stala fľaša, z jednej fľaše dve a po nejakom čase prakticky prestala piť vodu. Víno si dávala na raňajky, obed aj večeru. Svoj zvyk dopĺňala ironickým komentárom, že aspoň bude povoľnejšia.
V skutočnosti žiadne zábrany v sexe nemala. Manžel Karol VI. jej nebol odporný. Vlastne to bol príjemný muž. Telesnej láske bola naklonená, len keby to neskôr na tom prekliatom viedenskom dvore nesprevádzalo mumlanie jezuitov. Považovala ich za bandu pokrytcov a intrigánov. Keď vypila dosť vína, výplachy jej neprekážali.
Najhoršie bolo, že počas každého aktu museli byť dvere do spálne otvorené; Ignác Kampmuller a jeho kňazská suita stáli v predizbe a hlasno sa modlili za počatie syna. Spočiatku protestovala. Protestovala, že to je úchylka kňazov, odsúdených na celibát. Na čo myslia, keď sa tak exaltovane modlia? Predstavujú si ju nahú? Onanujú pod sutanami? Lenže cisár trval na svojom. Jezuiti pri ich sexe prítomní budú a ona sama bude vykonávať pravidelné púte do Mariazellu, kde sa pri soche Bohorodičky bude modliť, aby jej svätá Mária dala syna.
Čo sa Mariazellu týka, ustúpila. Aspoň sa občas dostane sama preč z Viedne. Rozhodla sa však, že jezuitom ani Karolovi samotnému od tej chvíle nedožičí nijaké erotické podnety. Keď si na ňu manžel ľahol (iná ako misionárska poloha bola zakázaná), ležala ako klát s perami pevne zovretými, aby jej neunikol žiadny vzdych.
„Teraz sa ukáž, ty zbožný muž,“ myslela si a s trucovitým zadosťučinením sledovala, ako kňazské mumlanie a jej nevšímavosť postupne oberajú Karola o mužskú žiadostivosť. Čím intenzívnejšie boli modlitby, tým ochabnutejšie bolo jeho prirodzenie. Až jedného dňa prestalo fungovať celkom.
Vtedy prišiel dvorný lekár s tými obrazmi.
Do interiéru v prítmí spálne nechal nakúpiť inšpiratívne kúsky, ktoré mali povzbudiť cisárov sexuálny apetít. Keď prestali fungovať, vymenil ich za nové. Momentálne bol jeho obľúbeným výjav Mars a Venuša, zhodou okolností pochádzajúci z „nemravného“ Francúzska, z ktorého nesmelo byť na cisárskom dvore vôbec nič.
Karol vošiel, v ruke držal stehno pečeného bažanta.
„Dáte si aj vy?“ ponúkol Alžbete.
„Zjedla som toho dosť,“ odpovedala Alžbeta.
„Vážne? Mne sa vidíte chudá.“
Cisár si vyzliekol plášť a odložil parochňu. Prežehnal sa, zopäl ruky a krátko sa pomodlil. Potom si ľahol na manželku, a ani sa jej nepozrel do očí. Počas celého aktu pozeral na Venušu. Alebo na Marsa, to Alžbeta nevedela.
Aspoň to bolo krátke.
„Prikrátke na to, aby cisár vyvrcholil,“ pomyslel si Ignác Kampmuller, keď Karol VI. vyšiel zo spálne.
Pozrel sa na lekára, ktorý spoločne s ním dohliadal na úspešnú procedúru. Ten pokrútil hlavou. Jeho dojem bol rovnaký ako Ignácov.
Nepodarilo sa.
Zase sa to nepodarilo!
O debakli v spálni budú musieť bezodkladne informovať svojho pána.
„O hodinu u neho,“ pošepol Kampmuller lekárovi.
„Nepôjdeme hneď?“ navrhol Jean Baptiste Bassand.
„Ešte sa musím zastaviť v komnatách princezien. Nesiem im duchovnú literatúru. Pre mladé duše je to živá voda.“

* * *

V miestnostiach, ktoré obývali Mária Terézia a Anna bola atmosféra celkom iná ako vo zvyšku paláca. Grófka Fuchsová si časom získala dôveru cisára, a tak sa toto krídlo Hofburgu riadilo jej vkusom a názormi. Tmavé závesy boli odstránené, tapety boli nahradené svetlými. Vetralo a upratovalo sa tu častejšie než inde. Vlhko sa vyháňalo ohňom v kozube a prísne mravy dievčenským smiechom, podpichovaním a šarvátkami.
„Vráť mi to! Ihneď! Nenávidím ťa!“ kričala Mária Terézia a snažila sa chytiť Annu, ktorá pred ňou kľučkovala medzi kreslami a zástenou. Anna mala trinásť rokov a Terézii pripadala neznesiteľná. Momentálne držala nad hlavou jej medailónik, utekala pred ňou a vysmievala sa jej: „Ó vojvoda, tŕne lásky mi rozodierajú srdce! Túžim po vašom bozku!“ pišťala.
Terezke sa podarilo podraziť jej nohy. Anna dopadla na pohovku a ďalej teatrálne olizovala medailónik.
„Ó, môj drahý, moja láska, môj osud!“
„Si hnusná, smradľavá morka!“ sadla si na ňu obkročmo Terézia. Skrútila Anne ruku tak, že medailónik spadol na podlahu.
Zo zeme ho elegantným pohybom zdvihla grófka Fuchsová.
„Ó la la! Jej jasnosť Mária Terézia má pätnásť rokov a očakáva vzácnu návštevu,“ povedala vychovávateľka. „Mala by cibriť vznešenosť svojho vystupovania, nie hopsať svojej sestre po chrbte a nazývať ju morkou.“
„Smradľavou,“ doplnila Anna, aby bolo jasné, ako nevhodne si počína jej sestra.
„Ona mi ho čmajzla!“ posťažovala sa Terezka.
„Čmajzla?! Bože, tieto vaše viedenské výrazy! Vari si dievča z ulice, Terézia?! Hovorí sa: ,Požičala si bez dovolenia!‘.“
Fuchsová medailónik s podobizňou Františka Štefana Lotrinského vrátila Márii Terézii. Tá si ho strčila pod vankúš, kde ho mala schovaný už tretí rok.
František Štefan jej ho poslal ako darček k dvanástym narodeninám. Nezabudol na ňu. Čaká na ňu a túži po nej. Jeho sľub z pražských záhrad platí.
Grófku Fuchsovú Terezina zaujatosť Františkom desila. Na rozdiel od nej vedela, že medailón prišiel z lotrinského dvora v čase, keď Františkov starší brat Leopold zomrel na kiahne. To Leopolda si mala Mária Terézia vziať. Až po jeho smrti začala ríšska rada špekulovať, že by ho František Štefan mohol ako nápadník nahradiť.
Lotrinsko bolo pre habsburskú ríšu ideálne pre svoju… bezvýznamnosť. Taký sobáš by nenarušil rovnováhu v Európe, čo sa po španielskych vojnách javilo dôležité. Podstatné bolo aj to, že slabý Lotrinský nijako neohrozí dediča habsburského trónu.
Toho dediča, na ktorého počatí usilovne a v bázni Božej pracovali Karol s Alžbetou.
Grófka Fuchsová si na rozdiel od Terézie nebola istá, či ten roztomilý francúzsky mladík na stretnutie s jej zverenicou už dávno nezabudol.
To však nebolo dôležité. Podstatné bolo, či ho očarí mladá žena, ktorú teraz stretne.
Fuchsová vybalila z hodvábu knihu a obradne ju položila na stôl.
„O-pa-tr-ne!“ plesla po ruke Anne, ktorá sa na knihu zvedavo vrhla.
„To nie je žiadna modlitebná knižka. To je módny katalóg! Z Francúzska!“
„Z Francúzska!“ vydýchla nadšene Terézia.
Fuchsová začala opatrne listovať stránkami, na ktorých sa striedali šaty najrôznejších strihov. Po stranách boli nalepené vzorky látok, z ktorých sa šaty dali ušiť. Dáma, ktorá si katalóg prezrela, si tak z neho mohla rovno objednať. Princezné nikdy nevideli také sýte farby a dômyselné vzory.
Namiesto golierov upnutých ku krku mali dámy v katalógu hlboké… čo to vlastne bolo?!
„Výstrihy,“ poučila ich Fuchsová.
„Kde máme nožnice?“ zapišťala Anka. „Hneď to Tereze pri krku vystrihnem!“
„To nech ti ani nenapadne, ešte si ublížite!“
Máriu Teréziu zaujali retiazky s príveskami, ktoré mali krásavice z katalógu vo výstrihu.
Žiadne kríže, podobizne Panny Márie ani obrázky svätcov. Nádherne tepané prívesky v tvare kvetov, vtákov, motýľov…
Na nohách pančušky, na rukách rukavice, na hlavách klobúky.
Závoje a črievičky s mašľami.
Perly a náramky.
A čipky, všade samé čipky, ktoré odkrývali oveľa viac, než zakrývali.
„To sa nosí aj von?“ spýtala sa udivene Anka.
„Samozrejme,“ odpovedala Fuchsová. „Na návštevy, na večere, na promenády, na vychádzky kočom. Toto aj na lov, pozri.“
„A Boh ich za to nepotrestá?“ Spýtala sa Anka a ťukala prštekom po krásnych usmievavých dámach v katalógu.
„Zdá sa, že nie.“
„Ale márnivosť je predsa hriech,“ pripomenula jej Terézia. „Odvádza nás od zbožných myšlienok.“
„Pre mňa sú takéto veci božím dielom,“ odpovedala jej Fuchsová. „Zlatník, ktorý toto vyrába, vzdáva hold kráse sveta. Rovnako ako hudobník alebo básnik.“
„Nosí sa to aj v Lotrinsku?“ spýtala sa Mária Terézia opatrne.
Fuchsová odbehla za zástenu a priniesla škatuľu. Potom vyzvala staršiu princeznú: „Rozbaľ to!“
Veko s klapnutím odskočilo a Mária Terézia vytiahla zo škatule čipkované šaty, hodvábne rukavičky a perlový náhrdelník.
Najprv sa zdalo, že zabudla dýchať. Potom si priložila šaty k telu a zašepkala: „Sú … moje?“
V tom, akoby čakal presne na tento okamih, vstúpil do izby Ignác Kampmuller. Povinnosť nechať sa uviesť do komnát princezien strážami pre neho neplatila. Prichádzal, keď ho nikto nečakal.
Podozrievavo si prezrel šaty a Terézia sa roztriasla od strachu. Fuchsová jej vzala čipkovanú nádheru z rúk a zatvárila sa prísne: „Pochopiteľne, že NIE! Tie šaty sú moje!“
„Ale ale,“ začudoval sa páter. „Mal som pocit, že vašou úlohou je slúžiť dievčatám ako vzor, nie im ukazovať niečo také frivolné.“
„Kúpila som si ich na maškarný bál,“ odrazila útok Fuchsová.
„Pôjdete azda za kurtizánu?“
„Správne, otče, zdá sa, že sa vyznáte.“
„Potom by som vám odporúčal šaty vašej veľkosti. Tieto ušil krajčír pre osobu s pásom o polovicu menším, než máte vy.“
„Nuž, mladnúť nemladnem. Ale od vás nie je zdvorilé mi to pripomínať,“ zatvárila sa grófka dotknuto.
Jezuita nemienil s Fuchsovou strácať čas. Podišiel k čitateľskému stolíku. Sestry poslušne zasadli každá k svojej strane a poslednej rozčítanej knihe. Páter vzal zo stola tú, ktorú mala pred sebou Mária Terézia.
„Molière! Tartuffe! Čo to tu hľadá?!“
„To mi priniesol knihovník, otče. Vraj si mám precvičovať francúzštinu,“ zamrmlala Terézia.
Kampmuller hodil na stolík zväzky novo pridelenej literatúry tak prudko, až sa knihy zosunuli na zem. Nikto ich nezdvihol.
„Vaša francúzština je dostatočná. Modlite sa! Učte sa po nemecky, tam máte medzery!“
Jezuita sa vydal k dverám. Po ceste sa však ešte otočil: „Knihovník, vravíte? Profesor Spannagel? Vybavím si to s ním!“