Nádherná Keňa. Bohatá i chudobná, plná paradoxov | REPORTÁŽ

Afrika je snom mnohých cestovateľov a ponúka neskutočne veľký výber destinácií. My sme si tú svoju vybrali niekedy v septembri minulého roka. O to ľahšie rozhodovanie bolo aj kvôli tomu, že naši priatelia zo Slovenska žijú v Afrike už tri roky, a tak sme neváhali. Po dlhých hodinách hľadania čo najlacnejšej letenky sme nakoniec našli tú najvýhodnejšiu.
Smer KEŇA, ktorej dejiny siahajú milióny rokov do minulosti. Veď práve tam objavili jedny z najstarších skamenelín Homo habilis a Homo erectus, staré 2,6 milióna rokov.
Vychutnajte si našu cestovateľskú reportáž.

 

Vitajte v Keni

Po osemhodinovom lete sme sa o deviatej večer zvítali na letisku s Mariánom, kamarátom žijúcim v hlavnom meste. Manžel sa tešil po dlhých hodinách na prvú cigaretku, ale Marián ho upozornil, že nemôže fajčiť len tak hocikde. Na fajčenie sú vyhradené miesta. Po ukojení fajčiarskych chúťok sme nasadli do auta a vybrali sme sa k našim priateľom.

Alexandra a Marián žijú v hlavnom meste spolu so svojou štvorročnou dcérou Miou. Sandra, ako ju voláme my, pracuje pre americkú IT firmu a práve kvôli jej práci sa mladá rodina presťahovala do Kene. Na život tu si zvykli, napriek vyšším cenám. Ešte pred cestou nás upozornili na to, že niektoré veci sú tu skutočne oveľa drahšie ako u nás. Priemerne hovoríme o dvoj-trojnásobných vyšších cenách. Ovocie a zelenina sú tu veľmi lacné, ale taká šunka tu stojí hotový „majland“. Ešteže som vegetarián, teším sa v duchu a škodoradostne pozerám na svojho muža 🙂

Počas cesty a aj napriek tme sa snažíme čo najviac všímať si okolie. Kamaráti nás dopredu upozornili na obrovské zápchy, ktorým tu denne čelia. Zatiaľ som im veľmi neverila, večerná jazda ma totiž nepresvedčila. Marián nám stihol ešte porozprávať napríklad o tom, že už videli popri ceste nejaké mŕtve zvieratá, myslím tie africké. Zvieratá sú pod ochranou, úmyselné zabitie, resp. zastrelenie zebry, žirafy či slona vás dostane do poriadnych problémov. A za takéto niečo by ste pokojne skončili za mrežami.
Paradoxne ak nejakého chodca ťuknete autom, stačí to len nahlásiť na policajnej stanici. Zastavovať nemusíte…

 

Golf, opice a pohodička

Prebúdzame sa do druhého dňa, je nedeľa a vyrážame na golfové ihrisko. Naši kamaráti hrajú golf rekreačne a my sme tak mohli zažiť amatérsky zápas ich priateľov, ktorí tu tiež pracujú. Medzi nimi boli veľvyslanci či diplomati z rôznych krajín. Mňa skôr ako hra upútali opice, ktoré behali kade-tade po areáli a zakrádali sa poza môj chrbát. Vyzerali ako špióni, sofistikovane a prešibane.

Tunajšia klíma nás trošku prekvapila. Čakali sme horúčavy, prudké slnko a samé savany. Prichádzali sme sem so stereotypmi, že Afrika bezprostredne predstavuje len chudobu, biedu a nesmierne horúčavy. Namiesto toho sme sa cítili ako niekde v Európe, na anglickom trávniku a natretí opaľovacím krémom s opečenými ramenami sme si fotili všetky tie opice a popíjali vychladenú citrónovú limonádu.

Večer píšeme rodičom a kamarátom, že sme v poriadku a prikladáme prvé fotografie. Neskrývajú mierne prekvapenie z toho, ako to tu vyzerá. Prvé stretnutie s Keňou bolo teda v tom luxusnejšom duchu, ako sme čakali. V tej Afrike si nežijú až tak zle…

 

Dobrodružstvo na safari

Začiatok týždňa začíname vytúženou cestou na safari. Kým sme však dorazili do Amboseli, strávili sme štyri hodiny v aute. Už sme pomaličky začali veriť Mariánovi, že s tými zápchami to predsa len nebude také ružové, ako sa nám zdalo v prvý deň.
Z auta sa snažíme odfotiť všetko, občas nechtiac cvaknem i interiér v aute. Fotiť pri Mariánovej jazde nie je až také jednoduché, vozovka je často samý výmoľ a niekedy treba byť obratný ako jazdec F1, rýchlo sa zaradiť do pruhu, ktorý však neexistuje. Napriek tomu skláňame pred našim osobným šoférom a pánom domácim v jednej osobe klobúk, my by sme sa tak ľahko neodvážili sadnúť za volant. Aj vďaka nemu sme zažili počas dvoch týždňov niekoľko spanilých a dobrodružných jázd.

Väčšinou fotíme kvôli bezpečnosti cez vytiahnuté okienko.
„Daj si tašku na zem,“ upozorňuje ma náš slovenský kamarát, keď sa obzrie za mnou dozadu a vidí moju roztvorenú tašku pri otvorenom okne. Ako všade inde, aj tu platí, nedať šancu prípadným zlodejom. Dnes spoznávame ďalšiu tvár Kene. Napriek ťažkým podmienkam sú ľudia na ulici veselí, ale všetci majú akosi naponáhlo.

 

Slony široko ďaleko

Dorazili sme na miesto.  Národný park Amboseli je medzi turistami vyhľadávaný najmä kvôli obrovským stádam slonov, pričom ak budete mať trošku šťastia, podarí sa vám divoké zvieratá odfotiť s nádherným pozadím Kilimandžára. Strecha sveta, ako ju mnohí nazývajú, sa vám však nemusí ukázať. Nám zostalo Kilimandžáro zahalené celý čas, ani ráno sa nám nepošťastilo.

Amboseli odporúčame všetkým, ktorí sa do Kene chystajú. Kombinácia výletu s možnosťou prespatia v kempe bude zaručeným zážitkom na celý život. Nám sa hneď po príchode do kempu naskytol pohľad na slony a hyeny, ktoré prišli k napájadlu oproti našej terasy. A tak sme počas rýchleho obeda mohli pozorovať zvieratá, ako prichádzajú k vode.

V ten deň sme využili ešte zopár hodín a kúpili sme si 24-hodinový lístok na vstup s vlastným autom. Džíp, ktorý patril kamarátom, odhodlane naskakoval po hrboľatých cestičkách, našou povinnosťou bolo len nezísť z vyjazdených koľají.

Ikonický veľký Tim

Obdivovali sme stáda slonov, žiráf, zebry, byvoly, gazely, impaly, hyeny, pštrosy, pelikány, plameniaky. V Amboseli sa nám nepodarilo vidieť leva, ale na toho sme si museli ešte chvíľu počkať. Vtedy sme ešte nevedeli, že sa pravdepodobne pozeráme na 50-ročného slona, ktorého volali Ikonický veľký Tim. Pozerali sme na neho z diaľky, ale predpokladáme, že to mohol vzhľadom k svojej veľkosti byť aj on, nevieme to však na sto percent. Po príchode na Slovensko sme zaregistrovali správu o jeho úmrtí.

Večerný kemp má svoju atmosféru, všetky zvuky sa vám zdajú intenzívnejšie a aj toho hmyzu zrazu registrujete akosi viac. Počúvame v diaľke zvieratá, ktoré prichádzajú k napájadlu. Je tma, takže ich nevidíme, nahlas tipujeme, ktoré zviera to môže byť.

 

Nečakaný návštevník

Kým zaspíme, tak asi polhodinu počúvame všetky zvuky naokolo, manžel podchvíľou odkrýva „okno“ na stane a kontroluje z bezpečia, či je čistý vzduch. Ja v podvedomí túžim po návšteve leva, ktorý z Mariánovej historky prišiel až k stanu ich priateľov a chvíľu si tam zvonka poležal. Bola by to úžasná príhoda pre našich kamarátov na Slovensku, ale nič podobné sme nezažili. Teda návštevu sme mali, ale nie až takú dramatickú. Škoda, tá poistka vyšla nazmar.

V noci sa budím na zvláštny pocit, že ma niekto sleduje. Z postele sa pozerám na obrys gekona na vstupnej časti stanu, farebne s ním splýval, v tieni vyzeral väčší ako za denného svetla. Viem, že je to len malé zviera, ale v predstavách mi lezie všade a panikárim. Budím muža, ale toho zviera vôbec netrápi. V úzkej posteli sa prevalí na druhý bok, mňa nadhodí do výšky a necháva ma samú s gekonom (a mojím strachom). Do pol šiestej sa (gekon, nie muž) pohol o 20 centimetrov, viem to presne. Sledovala som ho pozorne až do rána.

Nasledujúci deň sme si dali skorú kávu a pozorovali sme pri tom asi dvadsať žiráf, ktoré nám predviedli pri napájadle svoj ranný rituál. Kilimandžáro sa s nami nechcelo skamarátiť, tak sme sa zmierili s tým, že ho neuvidíme a vyrazili sme opäť do národného parku.

 

Masajský kmeň

V rámci parku sme mali možnosť navštíviť aj dedinku tunajších obyvateľov – Masajov. Privítali nás svojím tradičným tancom, pričom dôraz muži kládli dôraz na to, aby vyskočili čo najvyššie. Nakoniec nás vyzvali, aby sme sa k nim pridali.

Nasledovala túra po ich dedine, videli sme masajský domček znútra. Pokiaľ trpíte klaustrofóbiou, nemusí to byť nič pre vás. My sme sa mierne prikrčili pri vchode a zvedavo sme vošli dnu. Prvú minútu si oči zvykali na absolútnu tmu, potom sme aj pomocou svetla z mobilu videli skromný príbytok. Izba pre manžela, otca, izba pre ostatných vrátane matky a malá kuchyňa. Elektrinu by ste hľadali márne. V domčeku vidíme matku spolu asi s trojmesačným bábätkom. Nevyzerá, že by sme ich nejako vyrušovali. Na turistov sú zvyknutí, my rýchlo odchádzame, aby sme nenarúšali ich súkromie.

 

Kôra ako liek

Vonku nás už čaká miestny lekár,  ktorý hovorí o všetkých chorobách, s ktorými prichádzajú do kontaktu. Lieči pomocou kôry zo stromov. Tie varí spolu s mliekom alebo vodou. Každá kôra zo stromu je na niečo iné. Jeden odvar slúži na maláriu, iný na chrípku či nachladnutie, ale majú aj odvar na mužskú silu. Muž môže mať niekoľko manželiek, takže tento odvar, predpokladám, ide na odbyt.

Odmietla som návrh na vyšetrenie, nepočula som, že by mal odvar na boľavé kríže a vyberáme sa na dedinský trh. Sú to praví obchodníci, pretože nechtiac odchádzam s nejakou modrou šatkou a celkom peknou soškou. Tá sa mi naozaj páči. Ceny s nimi treba zjednávať.

Návštevu Masajov sme zakončili v miestnej škole, kde na nás pozeralo niekoľko zvedavých detských očí. Deti pekne pozdravili a aj nám zarecitovali abecedu. Na stenách viseli provizórne učebné pomôcky. Bojujú tu s chudobou a nedostatkom vecí pre školákov.
Pri odchode mi náš sprievodca, jeden z Masajov, hovorí, že by si rád pozrel fotky, ktoré sme urobili a pýta si od nás Facebook. Prekvapene sa na neho pozriem, že či má mobil, keď nemajú elektrinu a len mi odpovedá, že niekedy má.

 

Biele pláže

Po dvoch dňoch jazdy po safari sme odleteli k Indickému oceánu na Diani Beach, kde nájdete dlhé piesočnaté pláže a rezorty. Bary ako vystrihnuté z filmov, v ktorých popíjate večer miešané nápoje a počúvate hudbu. Také filmové klišé, už len ten „cigara“ k tomu chýba.
My sme si na pár dní užili vynikajúce miestne jedlo, ale i medzinárodnú kuchyňu, vyskúšali sme oceán, ale i bazény a aj napriek zamračenej oblohe sme sa stihli opáliť. Zhodnotili sme, že tu je neuveriteľná vlhkosť, všetko oblečenie na apartmáne nám zostalo vlhké a zatuchnuté, ale nevadilo nám to.

Na pláži sa to hemžilo miestnymi obyvateľmi, ktorí sa živia tým, že od skorého rána ponúkajú turistom všetko možné – od suvenírov, sošiek, náramkov a šperkov až po výlety loďou. Ideálne je preto vyjsť na pláž až neskôr poobede pred zotmením, kedy môžete mať viac súkromia.

Posledný večer na pláži sme stretli Issa. Chudý, vysoký chlapík sa snažil privyrobiť si predajom korálok. Rozhovoril sa o svojej rodine a keď zistil, že sme zo Slovenska, tak s nadšením povedal, že práve v jeho dedine pätica Slovákov postavila pumpu na pitnú vodu. Issa nám tiež porozprával o korupcii, ktorá tu každého trápi. O nej sme počúvali často. Na záver nám poprial, aby sme boli šťastní, vyhrali lotto a potom si kúpili niektorý z rezortov. Bude sa za to modliť, pretože by rád pracoval s počítačom a sedel v kancelárií.

Naspäť v Nairobi

Po niekoľkých dňoch ničnerobenia sme naspäť v hlavnom meste. Skoro ráno sme nasadli do auta a tešili sa na ďalšie safari, tentoraz sme išli do Národného parku v Nairobi. Išli sme za brieždenia, aby sme videli levy, ktoré väčšinou vidieť o takomto čase. Marián v diaľke zbadal levicu s mláďatami. Sedela na kameni a lenivo pozerala na nás. Prišli sme až úplne k nim a kochali sme sa pohľadom. Napriek tomu, že nás tam bolo viac, levica nás pokojne pozorovala a nechala si urobiť niekoľko portrétoviek. Bolo vidieť, že nepózuje prvýkrát. Nakoniec sa nám podarilo vidieť aj nosorožce a veľa žiráf popri ceste a byvoly. Tento park je menší, ale napriek tomu to bol opäť zážitok.

V hlavnom meste sme nasledujúce dni stihli kŕmenie žiráf z ruky v Žirafom centre, ktoré založili na záchranu Rothschildských žiráf. Napriek tomu, že nás tam bolo veľa, žirafy neustále načahovali krk, akonáhle videli v našich rukách misky s granulami.

Ďalším zážitkom bola návšteva sirotinca sloníkov v charitatívnej organizácii David Sheldrick Wildlife Trust, kde turistov čaká hodinový program – odborná prednáška a fotenie z bezprostrednej blízkosti. Venujú sa tu osirelým slonom a snažia sa prinavrátiť zvieratá do prírody. Odchádzali sme spokojní a po členky špinaví od červeného blata. Tu si všímam, že moja pokožka sa pomaly začína farebne podobať koži sloníc, získala taký oranžovohnedastý nádych. Vyťahujem 50-tku a natieram si tvár.

 

Komunita slobodných matiek

Okrem zvierat sme chceli vidieť aj niečo iné a to sa nám podarilo v komunitnom centre Kazuri. Sú tu najmä slobodné matky, ktoré tu vyrábajú keramiku a šperky. Kazuri znamená v preklade zo svahilštiny malé a nádherné. Začiatky tohto centra siahajú až do roku 1975. Nám učarovala veselá atmosféra, ženy si pospevovali, prekrikovali sa a hlavne sa všetci usmievali od ucha k uchu.

Neodolali sme ani dobrej káve, tú sme si mohli kúpiť v miestnej plantáži. Široko ďaleko nás privítali kávové polia. Kávovú arómu sme si doniesli až na Slovensko, celý kufor nám voňal po káve.

Nakoniec sme ešte mali pocit, že by sme tu mali po sebe niečo zanechať a nie si z Kene iba vziať. A tak sme ešte pred cestou zorganizovali menšiu zbierku oblečenia pre opustené deti zo sirotinca v meste Ngong pri Nairobi.
V miestnych potravinách sme dokúpili fazuľu, múku, ryžu, cukor, olej a nejaké kekse. Navštívili sme jednotlivé triedy, deti nám zaspievali a ukázali nám aj priestory kuchyne a záhradu, ktorú obrábajú. Nazreli sme i do hrncov, kde bol pripravený obed pre deti – dnes mali na menu fazuľu a typické kenské jedlo ugali. Kuchárku sme pochválili, lebo navariť pre 120 detí je určite riadna drina a takto pripravuje jedlo trikrát do dňa.

Vonku v zemi bola veľká nádoba, ktorá zberala dažďovú vodu a slúžila ako úžitková. Na pitie používali zvlášť vodu na to určenú. Izby boli rozdelené na dievčenské a chlapčenské, poschodové postele postlané. Deti nepoznajú klasickú detskú izbu, na úzkej posteli spia dvaja-traja. V triede s najmenšími deťmi sme zažili nefalšovanú detskú radosť, keď sa za nami rozbehli, aby nás objali. Učiteľka ich na koniec návštevy vyzvala, aby si sadli na svoje miesta a deti bez reptania poslúchli.

Ďalšie články zo sekcie CESTOVANIE.

 

Keňa je plná paradoxov. Na jednej strane môžete vidieť chudobu a zlé hygienické podmienky súvisiace s nečistenou vodou, ale ľudia sú čisto oblečení aj v tých najchudobnejších častiach – slumoch.
Kým stojíte na hranici slumu, z druhej strany sa na vás pozerá nádherná rezidencia s obrovskou záhradou, v hlavnom meste zas môžete navštíviť veľké nákupné centrá či kvalitné reštaurácie.
U Masajov vidíte život v tradičnej dedine bez vodovodu či elektriny, ale vzápätí sa dozviete, že majú aj mobil.
V rezorte sa neviete dojesť tradičných, ale i medzinárodných špecialít a namiešajú vám hocijaký nápoj, na pláži stretnete Keňanov, ktorí prejdú ráno aj dve hodiny peši na pláž, aby vám ponúkli svoj tovar a vy si neraz od miestneho vypočujete, že dnes ešte nemal nič v ústach.
Keňa sa môže pochváliť dobrými golfovými ihriskami, ale problémom zostáva obrovská korupcia v krajine.

Keňa nás naučila, že každá minca má dve strany. Taká naozaj je! Nádherná, bohatá na safari, ale i s nádhernými vilami s obrovskými príjazdkovkami a zároveň chudobná v častiach, kde deťom chýbajú základné učebné pomôcky.

Foto: autorka