Urbex je čoraz populárnejší. Tipy a skúsenosti dvoch slovenských urbexerov

„Ahojte, volám sa Ivan.“
Týmito slovami sa prihovára vo videách svojim followerom a priaznivcom Ivan Donoval, jeden z najznámejších slovenských urbexerov. Pochádza z Liptovského Mikuláša, kde aj žije a pracuje ako elektrikár. K skúmaniu opustených budov sa dostal len náhodou. A urbex mu učaroval. Prvé opustené miesto, ktoré navštívil, boli skrachované kúpele v Korytnici, ktoré doteraz považuje za najzaujímavejšie.

Svoj YouTube kanál založil v roku 2015, no pravidelné týždenné videá začali vznikať až od roku 2017. Prvé zaujímavé miesta vyhľadával na internete, youtube, facebooku, alebo sa nechával inšpirovať inými urbexermi. Dnes mu postačia správy a komentáre od divákov. Pri vstupe do opustených budov nikdy zbytočne neriskuje a vďaka tomu už navštívil viac ako 200 objektov, pričom sa vyhol problémom s políciou či asociálnymi živlami.

Prečítajte si o fenoméne urbex – čo to vlastne je a prečo ho ľudia vyhľadávajú? Aké sú základné pravidlá urbexu a aká je odporúčaná výbava urbexera? Nižšie nájdete aj skúsenosti dvoch skúsených urbexerov v rozhovore – urbex komunita, motivácia prieskumov, postup, výber miest a zaujímavé lokality.

Kúpele v Korytnici.

Cieľ: staré opustené nemocnice

V posledných YouTube videách sprevádza Ivana ďalší známy urbexer Marcelito Rečinský. Pochádza zo Sládkovičova a urbexu sa venuje od roku 2017 v rámci svojej skupiny URBEX 2K17. Zaujímavé je, že rovnako ako Ivan je vyštudovaný elektrikár. Ktovie, možno aj technická zručnosť a znalosti z tejto oblasti im pomáhajú zvládať niektoré situácie, posudzovať stav nájdených starých elektrických technických zariadení.

Jeho najobľúbenejšími, resp. najzaujímavejšími miestami sú staré opustené nemocnice a jeho snom bolo vidieť opustené CT (počítačová tomografia, kombinuje röntgenové žiarenie s počítačovou technológiou). Jeho videá sú veľmi zaujímavé.
Žiaľ, 13. 12. 2021 sa mu stala nepríjemná vec, prišiel o svoj dlhé roky budovaný kanál Urbex 2K17. Dostal totiž správu od spoločnosti Google, v ktorej ho informovali, že jeho účet bol bez vysvetlenia deaktivovaný. S ním, samozrejme, aj jeho spomínaný kanál. Päť rokov natáčania, vyše štyristo videí zrazu len tak zmizlo…
Našťastie si predvídavo zriadil ešte jeden kanál a s pomocou priateľov začal budovať novú základňu svojich fanúšikov, ktorým ponúka zaujímavý obsah, kde doteraz zverejnil asi 27 nových videí.

Čo je to urbex?

Hotel Dukla.

Urban exploration (skrátene urbex, doslovný preklad mestský prieskum) je súkromný prieskum verejne neprístupných nadzemných i podzemných objektov a zariadení vytvorených ľuďmi prevažne v mestách. Ide o rekreačnú aktivitu, pri ktorej ľudia skúmajú opustené mestské štruktúry. Objektom záujmu sú teda miesta opustené ľuďmi: historické budovy, obytné domy, výrobné priestory, rekreačné, zdravotnícke, školské i vojenské zariadenia, kúpele, mosty, bane a mnoho ďalších.

Od čoho závisí popularita či miera obľúbenosti jednotlivých urbexerov? Čím dokážu zaujať?
Netradičným miestom, na ktoré sa vyberú. Charizmatickým prejavom a príjemným hlasom. Spôsobom spracovania videa, výberom hudby, zaujímavými informáciami o objekte.

Je to adrenalín. Je to dobrodružstvo. Snaha fotoaparátom alebo kamerou zachytiť kúzlo chátrajúcich miest skôr, ako úplne zmiznú z povrchu zemského. Väčšina prieskumníkov nemá v úmysle ničiť majetok. Jedným zo základných pravidiel mestského prieskumu je:

„Take only photographs, leave only footprints“.

Čo v preklade znamená:

„ Neodnášaj nič, len fotky, nenechávaj nič, len stopy.“

Nepísané pravidlá urbexu

V komunite ľudí zapojených do urban exploration existujú nepísané pravidlá, ktoré definujú, ako sa správať pri návšteve opustených miest a aké informácie by sa o navštívených zariadeniach prezrádzať nemali.

Neodporúča sa zdieľať súradnice opusteného objektu, ani dať tipy ako naviesť záujemcov na dané miesto. Načo toľká opatrnosť? Nikdy neviete, kto sleduje vašu činnosť. Môžu to byť vandali, zlodeji, deti, ktoré hľadajú zaujímavé kratochvíle. Takíto ľudia prichádzajú na vytipované miesto, aby ho zničili, či rozkradli vybavenie, ktoré tam ostalo.

Nájdu sa aj takí, ktorí sa považujú za urbexerov, ponúkajú na svojich YouTube kanáloch zaujímavé videá, v upútavkách lákajú na dobrodružstvo, aké nemá obdoby. A naozaj nemá, pretože svojim konaním porušujú všetky pravidlá seriózneho urbexu.
Prekračujú hranice zákona i obyčajnej ľudskej slušnosti. Navštevujú miesta, ktoré sú obývané. Závody, továrne a podniky, ktoré fungujú. Bez ostychu prespia v nákupnom centre, skúmajú priestory fungujúcej vysokej školy. Áno, adrenalín to určite je, ale svojím konaním rozhodne dávajú zlý príklad a nečudo, že sa v živote pasujú s problémami rôzneho druhu.

Urbex na Slovensku

Penzión Tatra.

Čitateľsky ide o mimoriadne zaujímavú tému a na internete nájdete množstvo informácií, článkov a odporúčaní nielen čo sa týka slovenského urbexu, ale doslova v celosvetovom meradle. V roku 2018 vyšla na Slovensku v spolupráci vydavateľstiev O.K.O. a SLOVART prvá kniha o fenoméne urban exploration. Autorom knihy Prevádzači – Urbex na Slovensku je Juraj Florek.
Kniha je výsledkom autorovho dvojročného skúmania zabudnutých budov a lokalít. Charakterizuje ju autentický text o objavovaní, dobrodružstve a kamarátstve, doplnený počtom 250 kvalitných fotografií.

Ako je možné, že si nevážime naše prírodné bohatstvo? A toľko bývalých kúpeľov, kde sa liečili rôzne ochorenia a kde vyvierajú vzácne minerálne pramene chátra a stojí vyčítavo ako memento čejsi neschopnosti a ľahostajnosti…
Pýtate sa, kto je za tento stav zodpovedný?
Sú to možno štátne organizácie, v iných prípadoch súkromní vlastníci. Vzmáha sa vo vás spravodlivý hnev, rozhorčenie a nepochopenie.

A tu občas nastane chvíľa, ktorá je taká podstatná a prínosná, že ľady sa nakoniec predsa len pohnú. Video uvidí niekto, kto je dostatočne vplyvný či solventný na to, aby sa podujal zachrániť vytipovaný objekt a v poslednej chvíli ho vyrval zo pazúrov skazy. Verte však, že takýchto objektov je u nás i v okolitých krajinách veľké množstvo a vyriešiť problém, čo s nimi ďalej, určite nie je jednoduché. Je ľahké súdiť, ťažšie však hľadať reálne a zmysluplné riešenia.

Opustené sídlisko.

Základné pravidlá Urbexu:

• Nevstupujte do opustených budov osamote
• Vopred si overte bezpečnosť miesta, kde sa chystáte vyraziť
• Ak sa vám niečo nepozdáva, radšej opustite lokalitu
• Dávajte si pozor na porušovanie zákona
• Majte pri sebe základnú výbavu

Urbex, to nie je vandalizmus. Tento jednoduchý, no veľmi dôležitý princíp znamená, že pri vstupe do objektu nemôžete rozbíjať okná ani dvere, len aby ste si umožnili vstup do budovy. Nesmiete ani ničiť zariadenie, ktoré v objektoch ostalo, znečisťovať steny či nebodaj založiť oheň.
Vyhnite sa miestu, ktoré je strážené, zapáskované. Kde sú zadebnené vchody a okná a pri vstupe by ste museli použiť násilie.
Nezanechávajte odkazy na stenách. Neberte si nič na pamiatku. Neničte to, čo sa ešte zachovalo.

Odporúčaná výbava urbexera:

• Teplé oblečenie
• Pevná obuv s vhodnou podrážkou
• Mobilný telefón (plne nabitý)
• Baterka (ideálna je tzv. čelovka)
• Respirátor alebo rúško (v starých budovách je veľa prachu a plesní)
• Kamera
• Reflektor
• Rukavice
• Dron
• Desiata 🙂

Skúsenosti urbexerov Ivana a Marcelita

Marcelito Riečinský a Ivan Donoval.

Sú vaše mená skutočné, alebo používate pseudonym?

Ivan Donoval (ID): Ivan Donoval je moje skutočné meno. Nikdy mi nenapadlo, že videá z opustených búd budú zaujímať veľké množstvo ľudí. Pokiaľ by som vedel kam to až zájde, určite by som použil pseudonym.
Marcelito Rečinský (MR): Toto je zaujímavá otázka a dostal som ju teraz prvýkrát za 5 rokov, odkedy sa tejto záľube zvanej Urban Exploring venujem. Marcel je moje skutočné meno, ale priezvisko Rečinský nie je moje civilné v dokladoch. Toto napríklad nevedel ani Ivan, kým sme spolu nevyrazili na výlet na Ukrajinu do Černobyľu a Ivan zasielal vtedy naše údaje cestovnej kancelárii, kde sme mali uviesť aj naše “skutočné mená”. 

Čo považujete pri svojich prieskumoch za zaujímavý nález?

ID: Už sa to zlieva, už sa prieskum mení na rutinu a opustené miesta mi pripadajú všedné. Nič ma neprekvapí, so všetkým počítam. Pre mňa sú najzaujímavejšie opustené sídliská. Pár ich je v Čechách či Maďarsku.
MR: Ja sa asi najviac teším starým fotkám, napríklad v rodinných domoch,  keď nájdem staré rodinné fotky. Alebo v starých fabrikách, hoteloch, rekreačných zariadeniach, keď nájdem fotky z čias, keď miesto ešte fungovalo.

Čo je vašou najväčšou motiváciou k objavovaniu ďalších opustených budov a miest?

ID: O motivácii sa nedá hovoriť. Je to ako turistika, každý kopec je iný a každý treba zdolať. Niekto chodí po horách, niekto po opustených búdach.
MR: Určite čakáte, že odpoviem čísla na YouTube, HEHE. Nie, pre mňa je napríklad motiváciou, keď vydám video a ozvú sa mi ľudia, ktorí tie miesta zažili v časoch, keď fungovali, zaspomínali si aj vďaka našim videám. 

Poznáte sa s ostatnými urbexermi, hodnotíte navzájom svoju prácu a fandíte niekomu z tejto oblasti?

ID: Poznám veľa ľudí s podobným záujmom. No ako prišiel medzi nás covid, tak vzťahy z pochopiteľných dôvodov ochladli. Už nikoho prácu v podstate nesledujem, nemám na to čas ako v roku 2018 či 2019. Raz za čas niekde vybehnem s Marcelitom Rečinským a to je všetko.
MR: Ako sa to vezme. Za 5 rokov som spoznal vďaka urbexu veľa super ľudí, z ktorých sa časom stali aj kamaráti, ako napríklad Ivan Donoval. Zapáčili sa mi jeho videá, tak som mu ponúkol do videí moju hudbu, keďže sa venujem aj hudobnej tvorbe. Časom sme zistili, že máme spoločnú záľubu a začali spolu chodiť po opustených miestach a stali sa z nás super kamaráti aj v súkromnom živote.
Mien, ktorých by som mohol spomenúť je veľa, ako napríklad Ivana Jancíková, Frenkie Urbex, David Urbex, Wide Angle Urbex a ďalší. Vždy sa snažím nájsť si aj v zahraničí nejaký kontakt, ktorý sa venuje Urban Exploringu ako my. Napríklad v Maďarsku je najznámejší urbexer Gyula Hajner, s ktorým sme už neraz vyrazili na spoločný prieskum. 

Chodievate za novými objektmi sami, alebo vás niekto sprevádza?

Hotel Dukla.

ID: Kedysi som chodil výhradne sám, časom ma začala samota otravovať, tak som
začal brávať rôznych ľudí s podobným záujmom. Ale stále nemám problém ísť aj sám, keď nikto nemá čas či chuť.
MR: Človek by nemal sám chodiť po opustených búdach, hlavne z dôvodu bezpečnosti. Keby sa mu niečo stalo, dvaja si skôr pomôžete ako sám. Môj parťák od roku 2017 je môj dlhoročný kamarát Peter Billý a v poslednom čase častejšie chodievam aj s Ivanom Donovalom.

Plánujete, kam pôjdete, alebo sa rozhodujete spontánne?

ID: Na internete sa často objavia nové miesta v rôznych skupinách, prípadne mi napíšu ľudia, kde by som mal ísť. Raz za týždeň miesta zapisujem do mapy. Keď je na nejakom území viac zaujímavých objavov, vyrážam a točím, čo sa dá. Prípadne ak je niečo špeciálne, vyrážam hneď, kým miesto zadebnia alebo zničia.
MR: Väčšinou plánujem, zisťujem o mieste. Čím viac informácií, tým lepší a “bezpečnejší” pocit mám. 

Je pre vás najväčšou srdcovkou prebádať Slovensko alebo je príťažlivejšie zahraničie?

ID: V podstate je mi to už jedno, kde idem. Na Slovensku už veľa miest, kde som nebol neostalo, alebo o nich aspoň neviem. V zahraničí ma lákajú hlavne veľké verejne známe a voľne prístupné opustené miesta. Opustených domov popri hlavnej ceste máme aj na Slovensku v každej dedine, takže tie v zahraničí nevyhľadávam.
MR: Slovensko je zaujímavé, ale ako je u nás zvykom, väčšina miest na Slovensku je rozbitá a vykradnutá, ojedinele sa dajú ale nájsť aj u nás fajn miesta. Kým v zahraničí sa dajú nájsť ešte zachovalejšie objekty, samozrejme je to ale skôr o náhode. V zahraničí sú tiež rozbité miesta. Pre mňa osobne každé miesto je zaujímavé a má históriu. Ja mám rád  históriu budov, je to pre mňa dejepis, ktorý v škole neučia, a ktorý môžem vidieť na vlastné oči a byť súčasťou toho, dotknúť sa tých miest. Je to iné ako čítať v knihách a učiť sa v škole.

Prečítajte si tiež
Odvrátená strana Slovenska na fotkách Tomáša Hulíka.

Hotel Dukla.

Foto: autorka/LepšíDeň.sk, fotografie z oficiálnych stránok
Ivana Donovala a Marcelita Rečinského (s ich súhlasom)