Ktosi veľmi bohatý chce rozbehnúť nový denník…teda lepšie povedané chce vytvoriť zdanie, že sa rozbieha denník, ktorý bude odhaľovať, pátrať a bude investigatívnou výkladnou skriňou žurnalizmu. Má rozčeriť mútne vody a siahať do najvyšších kruhov…
Nulté číslo talianskeho spisovateľa Umberta Eca je vtipný, elegantný príbeh, ktorý sa vysmieva, ironizuje a mnohým možno aj otvára oči. Eco poukazuje na to, ako dnes médiám vládnu rôzne špekulácie, konšpirácie, pochybné úvahy a manipulatívne podozrenia. Odhaľuje praktiky mediálnych domov, ktoré sa pohrávajú s verejnou mienkou a pripomína, ako je svet médií prepojený s mocou peňazí.
Hoci v niektorých častiach Ecov príbeh kríva, je zbytočne rozvláčny a pre neTalianov nie vždy pochopiteľný, skvele a s jemu vlastnou gracióznosťou zachytáva súčasnú krízu médií.
„Noviny nie sú na to, aby informácie šírili, ale na to, aby ich ututlávali.“
Umberto Eco a jeho Nulté číslo
Rozprávačom príbehu Nulté číslo je päťdesiatnik Colonna, ktorého najmä šéfredaktor Simei, aby bol editorom a zároveň písal knihu o vzniku novín s názvom Zajtra. Tie však nikdy neuzrú svetlo sveta, čo vedia všetci zainteresovaní. Chystaný denník má len provokovať, vytvoriť tlak na kompetentných a vytvoriť zdanie, že prichádza silné médium schopné predvídať a meniť.
„On je vo svojom odbore božský. Na hovno je ten odbor.“
Postupne sa vytvorí malý tím redakcie, pripravuje sa nulté číslo a diskutuje sa o tom, ako sa noviny majú robiť. Nechýba malá lovestory, vražda redaktora a všadeprítomná novinárska paranoja. A korunou všetkému sú myšlienky a postrehy, ktoré neraz tnú do živého a obnažujú dnešný svet médií.
Áno, aj autor tohto článku bol vyše desaťročie novinárom a pozná toto prostredie pomerne dôverne.
A áno, mnohé médiá nami manipulujú, zavádzajú, klamú a neraz sa riadia rukou, ktorá im dáva na výplaty.
Umberto Eco
Viac ako tisíc slov vypovie pár úryvkov z knihy Nulté číslo.
- Teploši sú silná téma, ktorá vždy zaujme.
Sú v politike, v parlamente a dokonca vo vláde. Ľudia si myslia, že teploši sú len spisovatelia a baleťáci, a pritom nám niektorí z nich rozkazujú, a ani o tom nevieme. Je to mafia a navzájom si pomáhajú. A toto by našich čitateľov mohlo zaujímať.
Samozrejme, nijaké mená, nechceme skončiť pred súdom, treba len trochu poštuchnúť do témy, prebudiť obludu, navodiť pocit zhnusenia a ohrozenia zároveň… - Noviny učia ľudí, ako majú rozmýšľať… Zo začiatku ľudia nevedia, aké majú tendencie, potom im to povieme my a oni si zrazu uvedomia, že ich majú presne také. Nefilozofujme priveľmi a pracujme ako skutoční profesionáli.
- Poznámka, že denník sa všetko, čo napísal, dozvedel zo zdroja z blízkeho okolia pán XY – to vždy zaberie. Neuvedú sa presné zdroje, ale podsunie sa informácia, že denník má k dispozícii dôverné zdroje, možno oveľa dôveryhodnejšie, ako je sám pán XY.
- Často treba opakovať narážky, ktoré samy osebe nič nehovoria, ale tak či onak vrhajú na dotyčného tieň podozrenia.
- Vezmite si veľké anglosaské denníky. Ak prinesú správu povedzme o požiari alebo o havárii na diaľnici, nemôžu, pochopiteľne, povedať, čo si o tom myslia. A tak do článku vložia v úvodzovkách vyjadrenie priameho svedka, človeka z ulice, nositeľa verejnej mienky. V úvodzovkách sa z uvedených udalostí stávajú fakty…no mohlo by sa predpokladať, že novinár dal hlas iba niekomu, kto má rovnaký názor, ako on sám. Preto budú vyjadrenia dve navzájom si protirečiace, aby sa ukázalo, že na jeden prípad existuje viacero odlišných názorov… Vtip spočíva v tom, že sa dá do úvodzoviek najprv názor banálny, až potom ďalší, trochu vyváženejší, ktorý má blízko k tomu, čo si myslí novinár. Čitateľ tak nadobudne dojem, že je informovaný o dvoch faktoch, ale vedený je k tomu, aby si ako presvedčivejší osvojil len jeden názor.
- Zostaňme pri tom, že budeme šíriť len veľmi všeobecné podozrenia. Niekto tu loví v mútnych vodách, a aj keď nevieme, o koho ide, určite mu naženieme strach. To nám stačí. A potom v pravej chvíli zinkasujeme, čiže zinkasuje náš vydavateľ.
