Woody Allen – z môjho denníka

„Som veľký pesimista a mám pocit, že nie je možné byť šťastný. Človek môže maximálne dúfať v nejaké to rozptýlenie,“ vyhlásil o svojej melanchólii Woody Allen.
Každopádne sa mu podarilo urobiť filmy, ktoré sú vtipné, zábavné, originálne a vedia urobiť radosť. Na konte ich už má vyše 50 a doma v poličke štyroch Oscarov. Medzi naše najobľúbenejšie patria Hana jej sestry, Manhattan, Výstrely na Broadwayi, či Purpurová ruža z Káhiry.
Woody Allen sa s povestnou melanchóliou vysporiadava nielen filmami, ale aj písaním poviedok a esejí. Jedným z výsledkov tohto vysporiadavania sa je aj knižka Bez peria.

LepšíDeň.sk vám prináša exkluzívne úryvok z tejto knižky, v ktorej môžete nazrieť okrem iného aj do denníka Woodyho Allena:

Woody Allen – Z MÔJHO DENNÍKA

Woody Allen
Socha v životnej veľkosti v španielskom Oviede.

Noci zvládam čím ďalej, tým ťažšie. Včera večer ma prenasledovala myšlienka, že sa mi chce niekto vlámať do spálne a umyť mi vlasy šampónom. Prečo by niekto také niečo robil? Zdalo sa mi, že vidím tiene postáv a o tretej ráno som si všimol, že spodná bielizeň, ktorú som si prehodil cez stoličku, vyzerá ako rakúsko-uhorský cisár na kolieskových korčuliach. Keď som konečne zaspal, zase som mal ten príšerný sen, že som vyhral tombolu a akýsi svišť mi chce vyfúknuť cenu. Som úplne na dne.

Zdá sa, že moje suchoty sú v pokročilom štádiu. Aj astma. Mávam záchvaty dýchavičnosti a čoraz častejšie sa mi krúti hlava. Dusí ma ako kapustu v tlakovom hrnci a odpadávam. V spálni mám vlhký vzduch, trápi ma zimnica a hrozne mi búši srdce. Ba čo viac, dochádzajú mi vreckovky. Čo som komu urobil!

Námet na poviedku: Chlap sa jedného krásneho dňa zobudí a zistí, že jeho papagáj sa stal ministrom poľnohospodárstva. Bledne závisťou a napokon sa zastrelí, lenže pištoľ, čo má v ruke, je len hračka, z ktorej vyskakuje vlajočka s nápisom: „Pif-paf.“ Vlajočka mu vypichne oko a muž prežije. Život mu uštedril lekciu a táto ľudská bytosť začína odznova. Konečne môže vychutnávať drobné radosti života ako farmárčenie či vysedávanie na hadici kompresora.

Filozofická myšlienka: Prečo človek zabíja? Predsa preto, aby mal čo jesť. A keby len to! Po jedle sa spravidla musí aj niečoho napiť.

Mám sa oženiť s W.? Nie, až keď mi prezradí aj ostatné písmená vo svojom mene. Má nevšednú profesiu, ale ako môžem od takej krásnej ženy žiadať, aby sa prestala venovať derby na kolieskových korčuliach? Tieto životné dilemy mi dávajú zabrať.

Ďalší pokus o samovraždu. Tentoraz som na to šiel inak. Mokrý nos som strčil do zásuvky, no, čo čert nechcel, nastal skrat a vyletel som ako raketa. Vrazil som do chladničky a skončil na zemi. Myšlienkami na smrť som priam posad­nutý, stále len hĺbam a hĺbam. Premýšľam, či existuje druhý svet, a ak áno, rád by som vedel, či mi tam budú mať vydať z dvadsiatky.

Dnes som na jednom pohrebe stretol brata. Nevideli sme sa pätnásť rokov, no ako zvyčajne aj dnes vytasil z vrecka prasací mechúr a nakládol mi ním po hlave. S odstupom času mu začínam rozumieť. Konečne som pochopil, že poznámku na moju adresu, konkrétne, že som „odporná háveď, ktorú treba raz a navždy vykynožiť“, nevypustil v hneve, ale skôr z ľútosti. Ruku na srdce, odjakživa bol oveľa bystrejší než ja. Je múdry, vie sa správať, stará sa o seba a aj vzdelanie má lepšie. Naozaj nechápem, prečo dodnes robí v McDonalde.

Nápad na poviedku: Besné bobry obsadili Carnegieho koncertnú sieň a zinscenovali operu Porgy a Bess. (Silný námet, stačí napísať. Čím začnem?)

Zožiera ma pocit viny. Prečo, Bože? Azda preto, že som nenávidel otca? Myslím, že sa to začalo incidentom s parmským rezňom. Dodnes nechápem, prečo ho mal v peňaženke! Keby som ho poslúchol, celý život by som tvaroval klobúky. Nikdy nezabudnem, čo povedal: „Tvarovač klobúkov sa nestratí, to si zapamätaj!“ Dodnes si pamätám, ako zareagoval, keď som mu povedal, že chcem písať. „Ty a spisovateľ? Iba ak v spolupráci so sovou.“ Nemám ani šajnu, čo tým chcel povedať. Smutné. Je mi ho ľúto. Keď v Divadle Lyceum uvádzali moju prvú hru Cysta pre Gusa, otec prišiel na premiéru vo fraku a plynovej maske.

Dnes som pozoroval červenožltý západ slnka a vravím si: Aký som len bezvýznamný! Iste, to isté som si povedal aj včera, keď pršalo. Vzbĺkla vo mne nenávisť voči sebe samému a opäť som sa pohrával s myšlienkou na samovraždu – tentoraz by som to skúsil tak, že budem zhlboka dýchať v prítomnosti poisťovacieho agenta.

Woody Allen

Opäť poviedka: Chlap sa jedného krásneho dňa zobudí a zistí, že sa v spánku premenil na vlastné ortopedické vložky. (Tento námet by mal viacero rovín. Po psychologickej stránke to dokonale vystihuje myšlienky, ktoré ako prvý formuloval Freudov žiak Kruger. Zistil, že aj prerastená slanina je sexuálna bytosť.)

Emily Dickinsonová sa mýli na celej čiare! Vraj: „Nádej, tá má perie!“ Práveže nemá, ukázalo sa, že krásne perie nosí môj synovec, a teraz ho musím zobrať k špecialistovi do Zürichu.

Rozhodol som sa, že zásnuby s W. odvolám. Tá žena nerozumie, o čom píšem, a včera večer povedala, že moja Kritika metafyzickej reality jej pripomína Haileyho Letisko. Pohádali sme sa a ona opäť otvorila tému detí, no napokon som ju presvedčil, že by boli primladé.

Verím v Boha? Až do maminej nehody som veril, no po­tom sa pošmykla na kuse mäsa, ktoré sa jej pri páde zarylo do sleziny. Celé mesiace preležala v kóme a vyspevovala serenádu imaginárnemu sleďovi. Postihlo ju to v najlepších rokoch. Ale prečo? Vari sa jej to stalo len preto, že bola zamladi nekonvenčná a vydávala sa s hnedým papierovým vreckom na hlave? A vôbec, ako by som mohol veriť v Boha, keď som minulý týždeň písal na elektronickom písacom stroji a chytilo mi jazyk do valca? Sužujú ma pochybnosti. Čo ak je všetko okolo nás len ilúzia a nič v skutočnosti neexistuje! V ta­kom prípade som nový koberec dosť preplatil. Kiežby mi Boh dal jednoznačné znamenie, napríklad veľký vklad na účet vo švajčiarskej banke.

Dnes som s Melnickom zašiel na kávu. Dostal nápad a celý čas mi rozprával, aké by to bolo, keby sa celá vládna garnitúra prezliekla za sliepky.

Námet na divadelnú hru: Hlavnému hrdinovi by ako vzor poslúžil môj otec, no v mojom texte by nemal taký veľký palec na nohe. Poslali by ho študovať harmoniku na Sorbonnu. V poslednom dejstve by zomrel ešte skôr, než by sa mu splnil životný sen sadnúť si do výpeku, ktorý by mu siahal až po pás. (Už vidím bombastický zvrat v druhom dejstve. Dvaja trpaslíci sa prehrabávajú v zásielke volejbalových lôpt, keď tu naďabia na ľudskú hlavu.)

Na poludňajšej prechádzke som mal jednu z morbídnejších nálad. Pýtam sa, prečo mi smrť nedá spávať? Čím to je? Zrejme to bude pracovný čas. Melnick tvrdí, že duša je nesmrteľná a žije aj po úpadku telesnej schránky, no ak moja duša dokáže existovať aj bez tela, všetko šatstvo mi určite bude hrozne veľké. Čo už!

Nakoniec som sa s W. nemusel ani rozísť. Osud chcel, aby ušla do Fínska s cirkusantom, ktorý v rámci predstavenia odhrýzal kurencom hlavy. Koniec dobrý, všetko dobré, povedal by som, aj keď je pravda, že ma zase chytá záchvat a začínam kašľať už aj ušami.

Včera večer som spálil všetky rukopisy, všetky hry aj básne. Život sa so mnou zahráva. Keď som pálil Temného tučniaka, svoje veľdielo, chytila sa celá izba, a teraz mám na krku žalobu od advokátskej kancelárie Pinchunk a Schlosser. Kierkegaard mal pravdu.

Aj tieto články by vás mohli zaujímať:

Facebook Comments
Celkovo prečítaní 251x, 1 prečítaní dnes

Aj tieto články by vás mohli zaujímať:

Leave a Comment