Fašiangy. Zvyky, tradície, jedlo aj zábava v maskách

LinkedIn

Zvyky a obrady fašiangov v čase od Troch kráľov do Popolcovej stredy symbolizujú okrem prechodu zo zimy do jari aj činnosti na zabezpečenie úrody a plodnosti. Je to istým spôsobom aj vítanie prírody, ktorá sa postupne prebúdza zo zimného spánku.
V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska vám LepšíDeň.sk prináša zaujímavosti a pikošky o fašiangoch. Ako vyzerali na dedine a ako v meste? Čo sa zvyklo jesť, aké činnosti sa robili a odkiaľ vlastne pochádza názov fašiangy?

Krásy Slovenska sú tu 100 rokov
časopis Krásy SlovenskaČasopis Krásy Slovenska je dodnes najstarší kontinuálne vychádzajúci časopis na Slovensku. Venuje sa prírodným krásam a kultúrnym zaujímavostiam Slovenska, tiež turistike, cestovnému ruchu, horolezectvu, jaskyniarstvu, ochrane prírody a tradíciám.
„Svetlo sveta uzrel v januári roku 1921 vo vtedajšom Liptovskom Svätom Mikuláši a medzi jeho hlavných protagonistov patril Miloš Janoška,“ približuje Daniel Kollár, editor časopisu a majiteľ vydavateľstva DAJAMA, ktoré je od roku 2004 nakladateľom časopisu Krásy Slovenska.
Mnohé rubriky zostali aj po desaťročiach, ako Tipy na výlety, Zažité v prírode, Odporúčame navštíviť, Okienko z Tatier, ale aj seriál o ľudovej kultúre jednotlivých regiónov Slovenska.

 

Fašiangy – odkiaľ prišli?

Možno ste sa už niekedy zamysleli nad samotným slovom „fašiangy“. Jeho pôvod musíme hľadať v Nemecku, slovo pochádza z nemeckého spojenia vastschane, čo znamená „posledný nápoj“ alebo „výčap“. Odkazuje sa tak na príchod pôstneho obdobia pred Veľkou nocou. Pôvodne boli fašiangy známe ako mjasopust, čiže „koniec jedenia mäsa“ pred pôstom. Dokladajú to pramene z obdobia Veľkej Moravy, v 9.storočí. V susednom Česku slovo masopust zostalo, u nás sme prijali nemecké fašiangy. Významom i časovo sú však tieto dva výrazy rovnocenné.

fašiangy zvyky tradície jedlo

Takto vyzerajú masky so zvieracími podobami dnes.

 

Veselé a hravé fašiangy

Je to akési veselé ohnivko medzi melancholickým časom Vianoc a predveľkonočným obdobím. Usporadúvali sa mládežnícke a tanečné zábavy, bály a sprievody s maskami. Uskutočňovala sa aj väčšina svadieb, do spoločnosti sa prijímali dievčatá a mládenci. Končili sa tiež priadky a nasledovalo tkanie. Bol to aj sviatok jedla.

Priam rituálny charakter malo vyprážané pečivo. Lahodné a zároveň sýte šišky, pampúšiky, guľky, fánky, chraple, grapne, kreple, fulanki, milostki či herouki rozvoniavali v každom regióne Slovenska. Tradovalo sa, že kto sa poriadne nenaje, bude hladný po celý zvyšok roka.

tvarohové šišky z nekysnutého cestaVyskúšajte recept na
Tvarohové šišky z nekysnutého cesta.

 

Fašiangy sa odievali do hravosti. Rušili sa zavedené poriadky a spoločenské normy, neplatili tresty, spytovanie svedomia ani pôsty. To bývalo dokonca tŕňom v oku cirkvi, lebo oslavy boli vtedy bujarejšie a odviazanejšie ako dnes. Trvali od nedele do utorka, niekde až do stredy.
Ženy v rozpore s vtedajším životným štýlom usporadúvali roztopašné ženské zábavy s tancom i sánkovačkou.
Na fašiangový pondelok sa zasa konal tzv. mužský bál, kam smeli len ženatí muži alebo vydaté ženy. Veselili sa všetci. Bohatí i chudobní, páni aj ich sluhovia, majstri aj tovariši.

 

Fašiangy v meste

fašiangy zvyky tradície jedlo

Tancujúci mladý muž prezlečený za nevestu.

V mestách vychádzali z tradícií stredovekých a renesančných slávností, ktoré mali svoje korene v starorímskych karnevaloch. V čase fašiangov sa tu okrem tanečných zábav a plesov konali rôzne sprievody a súťažné hry remeselných cechov.

Jednotlivé cechy sa snažili o čo najväčšiu atraktivitu. Napríklad mlynári behali na chodúľoch, debnári zase krútili nad hlavami obručami. Zvláštnosťou bolo kúpanie v studenej a potom v teplej vode či nosenie na žrdi alebo brvne, typické pre mesto Kežmarok.

Niekde bolo známe tzv. trhanie husí alebo husacia jazda s cieľom odtrhnúť husi hlavu a získať strieborné lyžice alebo hodvábne šatky. Prebiehala aj voľba nových cechmajstrov, aj prijímanie učňov za tovarišov. Hlavným organizátorom týchto podujatí boli starší tovariši a väčšinou sa konali v dome majstra, ktorý novým bežne poskytoval krátkodobé ubytovanie. Museli však uspieť na skúškach. Zároveň žiadna z majstrových dcér nesmela zostať „na ocot“.

 

Fašiangy na dedine

Oslavy sa regionálne odlišovali, i keď nie je možné poprieť aj spoločné črty. Napríklad v regióne Liptov a v obci Čičmany sa pripravovala praženica, na ktorú bola pozvaná celá dedina. Mládenci najprv týždeň pred zábavou chodili po dedine a pozývali dievčatá, ale aj starších ľudí. Pri tejto obchôdzke nezabudli zozbierať vajíčka a slaninu. Praženicu zvyčajne pripravovala richtárka. Potom nasledovala zábava, na ktorej nechýbali ani pražené šišky, karamel, závin, huspenina a ďalšie miestne špeciality.

Pre oblasť Hontu bolo charakteristické robiť pálenku. Chlapci na obchôdzke za dievčatami po dedine vyberali zrno a pýtali aj slaninu, klobásy či údené mäso. To všetko sa odnieslo na priadky, kde dievčatá pripravovali pohostenie.

„Fašangy, Turíce, Veľká noc ide, kto nemá kožucha, zima mu bude.
Ja nemám, ja nemám, len sa tak trasiem, dajte mi slaniny, nech sa vypasiem.
Hentam nám nedali, tuto nám dajú, zabili komára, slaninu majú.
Fašangy, fašangy, fašangovníci tancujú mládenci v našej ulici.
Tancujú, tancujú aj pekne hrajú, podme ta, podme ta, na nás čakajú.“

fašiangy

Alegorický voz v súčasnosti, stále ťahaný párom ťažných koní.

 

(Ne)tradičné fašiangy vo Valaskej

Fašiangy vyvrcholili zábavami a obchôdzkou v posledné dni pred Veľkým pôstom. Ľudia tento zvyk v staršej dobe volali chodenie s hajnalom, neskôr chodenie s bursou, zjednodušene bursovanie. Na poslednú fašiangovú nedeľu predvečerom zišli sa na určenom mieste valaskí mládenci a zvolili si medzi sebou richtára, ktorý bursu riadil. Už vopred si zaistili cigánsku hudbu, obyčajne z Klenovca. Podľa predpokladaných výdavkov sa zložili po dvoch, troch zlatkách, čo pred prvou svetovou vojnou predstavovalo dosť veľkú hodnotu. Za tieto peniaze si pokúpili pijatiku, zaplatili spoločné trovy, vyplatili cigánov.

Bavili sa v mlyne alebo v niektorom z domov, u Moľotov, u Zelenských, u Bečkov i inde, mládenci s dievčatami. Nechýbali ani starší ľudia. V pondelok mládenci na čele so zvoleným richtárom chodili od domu k domu s hajnalom, spievajúc rôzne piesne, najčastejšie: „Fašiangy, Turíce…“.
Richtár držal dlhý ražeň, na ktorý mu gazdinky napichali slaninu, a niekde ich počastovali aj pálenkou. Tradične na chrbte nosil aj cedidlo, súkenné, zdobené strapcami, do ktorého z ražňa zhŕňal slaninu.

 

Po dedine v maskách

V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia sa v mládeneckom sprievode objavili prvé masky. Znázorňovali medveďa a šaša. Po druhej svetovej vojne sa okruh masiek rozšíril o ďalšie zvieracie i ľudské typy.

Na čele sprievodu dominuje jazdec s trúbkou, nasleduje mladý zať s nevestou, svadobný sprievod so starejším, hudobníci. Čelo sprievodu chodí po domoch a ostatní zamaskovaní aktéri zabávajú ľudí v uliciach.
Záver sprievodu po novom tvorí alegorický voz, na ktorom sa inscenovala aktuálna téma roka. V súčasnosti môžeme fašiangový sprievod prirovnať k veľkému karnevalu, kde aj ženské postavy zosobňujú muži.

fašiangy zvyky tradície jedlo

Nostalgický pohľad na alegorický voz v minulosti.

 

Pochovávanie basy

Pondelok je voľný, oddychový, v utorok večer býva zábava spojená s odhaľovaním masiek, voľbou mládeneckého richtára a o polnoci sa pochováva basa. Tento bod fašiangového programu mal zaužívanú scénickú podobu. Jeho aktérmi boli farár, richtár, smútočný sprievod a cigánska kapela. Basa prikrytá bielou plachtou a kropená vodou sa za čítania z veľkej knižky vtipných veršov spustí za simulovaného náreku do javiskového prepadliska. Po tomto akte nasleduje kar, čiže všeobecná zábava.

V spolupráci s časopisom Krásy Slovenska, ktorý oslavuje 100 rokov existencie.
Predplaťte si časopis Krásy Slovenska.
Text a foto: Katarína Šuchová

časopis Krásy Slovenska


                                                                       Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!

About Author

Avatar