Aj vás už obvinili, že ste zbytočne precitlivení a všetko beriete príliš vážne? Že sa máte uvoľniť, brať veci z nadhľadu a nespôsobovať iným problémy?
Nuž, ak patríte k 20% hypersenzitívnych ľudí, ktorí sa pohybujú okolo nás, možno takí naozaj ste…ale dá sa to zmeniť.
Precitlivení ľudia podliehajú stresu a tlaku oveľa viac ako ostatní, a potom je dôležité vedieť sa toho stresu zbaviť. Uvoľniť sa, prípadne predchádzať niektorým konfliktom, ktoré sú také typické pre precitlivených ľudí.
Ak dnešný stres neutlmíte športom, pohybom či stretnutím s inými ľuďmi, budete zajtra vystavení jeho vplyvu v ešte väčšej miere. Ak neexistujú žiadne faktory, ktoré by tento vývoj spomalili, ovplyvnili a začarovaný kruh prelomili, nasleduje vyhorenie a tým aj sociálny a ekonomický koniec. Mnohí hypersenzitívni ľudia volia túto cestu bez toho, že by tušili, čo si týmto únikom do ústrania vlastne spôsobia.
Adrenalín nadol a oxytocín nahor
Kto mal počas dňa priveľa stresu, mal by večer adrenalín odbúrať. To nám umožní práca svalov a pohyb. Problém nastáva vtedy, keď sme priveľmi unavení na to, aby sme sa prinútili k behu, tréningu, cvičeniu, či k prechádzke. Tento neodbúraný adrenalín nás na druhý deň zaťaží o to viac a tým klesá naša odolnosť voči stresu.
Ľudia vystavení stresu a pociťujúci nepokoj sa tešia na oddychový večer, ktorý strávia utiahnutí a sami. Ak však ostanú osamote, nemôžu produkovať protipól adrenalínu, ktorý redukuje stres: oxytocín. Tento hormón, ktorý pri dojčení produkuje matka aj dieťa, vzniká pri nežnostiach a pri prežívaní blízkosti iných ľudí, ku ktorým cítime dôveru a ktorí nám poskytujú oporu.
Uchmatnite si aj vy svoj kúsok torty.
Hypersenzitívny človek, ktorý je taký vystresovaný, že sa neprinúti k pohybu a športu, ktorý nemá záujem o kontakt s ľuďmi a najradšej ostáva sám, lebo chce mať svoj pokoj, sa k vytúženému oddychu dopracuje len ťažko. Môže sa stať, že sa takouto taktikou dokonca oslabuje.
Najprv ostatní, až potom ja
Keď sa krája torta, ozve sa hypersenzitívny človek až ako posledný. Skôr dohliada na to, aby sa ušlo každému rovným dielom. Až ako poslední si uvedomíme, že sa nám z nej napokon vôbec neušlo. Možno to povieme dokonca vyčítavo a sklamane, lebo nás mrzí, že sa nenašiel nikto, kto by sa o nás postaral rovnako, ako sme to urobili my pre ostatných.
A zrazu sme my tí, ktorí narúšajú mier, zrazu sú z altruistov egoisti. Kým sme doteraz boli stelesnením veľkorysosti, z ničoho nič sme malicherní, egoistickí, ba nenásytní.
Rovnako je to s inými konfliktmi. Kým nemáme pred očami nás samých, nevidíme naše potreby a nároky, ktoré by sa mohli so žiadosťami iných vylučovať. Nevidíme, že nám chýba asertivita, aby sme sa aktívne vo veciach angažovali a bojovali za seba, aby bola nastolená rovnováha a spravodlivosť. Inak naším nastavením ostatných dokonca pozývame k tomu, aby zastávali svoje potreby a bojovali za ne aj vtedy, ak idú proti tým našim.
Niekedy stačí jedno gesto, póza či pohľad, aby sme zachovali svoje stanovisko alebo si udržali odstup. Ak tento moment premeškáme alebo nevyužijeme, musíme svoje stanovisko dôkladne vysvetliť. Ak sa nepodarí ani to, mali by sme sa s dotyčným otvorene porozprávať. Čím dlhšie to odkladáme, tým skôr vyjdeme naprázdno, až kým raz nebudeme musieť riešiť daný problém s právnikom.
Vzhľadom na spomínané dôvody sa nemožno diviť, že ak ide o tému sebauplatnenia a konflikty, hypersenzitívni ľudia sú vystavení zvýšenému stresu. „Často sme napätí, zatrpknutí, meraví a stiahneme sa bez boja. Tým sa každopádne nenaučíme vystupovať suverénne. Ťaháme za kratší koniec a našim ďalším konfliktom a situáciám do budúcnosti tým tiež nijako nepomôžeme. Nemusí to tak však ostať,“ tvrdí Rolf Sellin v knihe Hypersenzitívni ľudia medzi nami.
Kto hovorí „nie“ musí rátať s tým, že ostane sám.
Naučiť sa čeliť konfliktom
Čím dlhšie čakáme, tým viac agresie sa v nás tvorí. Potom stačí už aj malý podnet, aby sme vybuchli. Spúšťač a reakcia naň často nie sú v rovnováhe. Zase sme to len my, ktorí na seba svojou agresiou upozorňujú a nakoniec sa popŕhlia.
Túžime po pokoji a rovnováhe, no stále viac ustupujeme, odkláňame sa od svojich záujmov, potláčame nespokojnosť a hromadíme agresiu, až kým nevybuchneme ako bomba. Hoci ide o to, aby sme vedeli nájsť vlastné hranice, rozpoznať ich, signalizovať ich svojmu okoliu alebo ich chrániť, nezaškodí naučiť sa, ako sa správať v prípade konfliktu. Kto hovorí „nie“ musí rátať s tým, že ostane sám. Vonkajší konflikt ustúpi do vnútra, nekonečný stres a telesné symptómy sa šíria.
Nedostatočná asertivita priťahuje pozornosť ostatných a zároveň aj ich útoky. Nikto nenapadne niekoho, kto sa osvedčil v boji a je silnejší ako on sám. Kto chce za seba a svoje túžby bojovať, musí sa vystaviť množstvu vonkajších a vnútorných konfliktov. Nejasné hranice zase vedú v nepretržitému stresu a hádkam, presne vo chvíli, keď sa to najmenej hodí.
Ak sa hypersenzitívnemu človeku podarí prijímať jednotlivé výzvy, môže na ne konštruktívne reagovať. Môže si dovoliť byť odvážny a reakciu na možné napätie si vie „predpripraviť“. Konflikty môžeme zachrániť vecnosťou. Preberieme situáciu a odzbrojíme našich „protihráčov“. V otvorenom konflikte prispejeme k riešeniu tým, že využijeme svoju schopnosť rozvážneho nadhľadu bez toho, aby sme stratili rešpekt nášho protivníka.
Je to paradoxné:
Až keď hypersenzitívni nájdu svoje miesto v živote a nadobudnú schopnosť sami sa o seba bez problémov postarať a zažiť pocit uvoľnenosti, až vtedy nájdu rovnováhu a harmóniu, ktoré im tak ležia na srdci.
