Snežné opice si vychutnávajú horúce kúpele

Tieto makaky sú naozaj jedinečné. Snežné opice v japonskom parku Džigokudani vedia, čo je pre ne dobré. Asi pred 50 rokmi začali so zvykom, ktorý je pre ne teraz príznačný: začali sa kúpať v onsenoch, čiže horúcich prameňoch tak, ako to robíme my ľudia. Do tejto oblasti chodia pravidelne každý deň od založenia parku a zamestnanci ich začali niekoľkokrát denne kŕmiť.

Snežné japonské opice si dokonca môžete pozrieť zblízka, takmer z pár centimetrov, ale rozhodne sa im nepozerajte do očí. Mimochodom, tieto snežné opice sú okrem človeka jediné primáty žijúce v takýchto chladných zemepisných šírkach. Často sa preto zohrievajú rôznymi spôsobmi, napríklad sa objímajú, keď sa aj pre ich hustú hnedú srsť priveľmi ochladí. Alebo si jednoducho skočia do horúceho kúpeľa 🙂

Snežné opice v kúpeľoch

Etológovia teoretizujú (a miestni potvrdzujú), že prvý sa do horúceho prameňa ponoril mladý makak. Cítil sa tak príjemne, že v tom pokračoval a ostatné makaky ho nasledovali.

Vedenie parku sa preto rozhodlo postaviť im bazén s rozlohou asi 50 m2. K bazénu urobili približne 2 km dlhý postranný chodník zo smrekovcového a cédrového dreva. Ráno sa vždy vynorí z bukových a dubových lesov asi 200 makakov v skupinách a vydávajú sa dolu strmým údolným útesom k bazénu, aby tam trávili čas a hrali sa so snehovými guľami. Terén je totiž pokrytý snehom štyri mesiace v roku.

Večer sa vracajú do svojich lesov a nasledujúce ráno znova zostúpia k bazénu. Samozrejme, toto predstavenie sa koná len v chladnom ročnom období. Keď teplota stúpa, opice necítia potrebu ponárať sa do vody.

Samice si čistením udržiavajú spoločenské vzťahy a jednotu v skupine, a tak sa starajú aj o hygienu. Učia mláďatá, aby sa čistili samy a príležitostne čistili aj dospelé samce, väčšinou preto, aby upútali iné samce.

Pekelné údolie

Zrejme sa tam makaky neumývajú, ale pred konzumovaním si čistia potravu, čo je ďalší jav nadobudnutého správania, ktoré odlišuje tento druh od jeho príbuzných.
Táto šou sa koná len v Džigokudani, čo doslovne znamená Pekelné údolie. Meno dostalo práve pre horúcu vodu, ktorá vychádza zo zamrznutej pôdy sprevádzaná parou stúpajúcou na úzkej ploche medzi strmými svahmi a takou studenou a hustou vegetáciou, až vyzerá nevľúdne.

Údolie, vymodelované riekou Jokoju, ktorá zostupuje z plošiny Šinga, je súčasť Národného parku Džošin-ecu Kogen. Tvorí ho 189 000 hektárov horského pásma s činnými aj spiacimi sopkami. Najčinnejšie sú Asama, Mjoko a Kusaci-Širane aj so svojím známym tyrkysovým kyselinovým jazierkom.

Džigokudani (alebo tiež Jigokudani) sa dostal medzi Najkrajšie národné parky sveta, ako sa volá rovnomenná kniha Eleny Bianchi. Nájdete v nej 50 nádherných parkov na všetkých kontinentoch a pôsobivé fotografie popredných fotografov. Nechýbajú zaujímavé informácie.

Mladé matky majú tendenciu oddeliť sa od skupiny. Prvé štyri mesiace nosia svoje mláďatá na bruchu a potom asi do jedného roka na chrbte. Do spoločenského života sa vracajú veľmi pomaly až po tomto období.

Najslávnejšie sopky

Všetky tri sa nachádzajú v nadmorskej výške viac než 2 000 m a patria k „100 najslávnejším japonským sopkám“, ako uvádza Kiuka Fukada. Je to horolezec a autor zoznamu, do ktorého zaradil sopky na základe krásy a výšky. Jeho kniha mala veľký úspech a v 80. rokoch minulého storočia oživila v Japonsku horskú turistiku.

V zozname je aj hora Tanigawa, „preslávená“ predovšetkým tým, že od 30. rokov minulého storočia až dodnes si vyžiadala štyrikrát viac obetí než Everest, a to aj napriek svojej miernej výške len 1 977 m n. m. Národný park bol založený roku 1949 severne od mesta Nagano.
Okrem iného sa môže pochváliť skromnou populáciou snehule horskej, ktorá sa zdržiava na alpínskych lúkach a skalnatých územiach nad úrovňou stromov, a veľkým počtom serauov, pomerne zavalitých zástupcov kopytníkov, najmenších v Japonsku.

Pozrite si ďalšie články o CESTOVANÍ.

PROFIL PARKU

Miesto: Čubu, ostrov Honšu
Prístup: z Nagana (asi 40 km)
Rozloha: 3,5 hektára
Založený: 1964
Fauna: čipmank Tamias sibiricus, psík medvedíkovitý, jazvec, kuna lesná, japonský norok, poletuška Pteromys momonga; jedovaté hady, napríklad Gloydius blomhoffii
Flóra: zelkova
Klíma: kontinentálna vlhká, studené letá a mrazivé zimy
Najvhodnejší čas na návštevu: celoročne, najmä v januári a februári

Samec makaka opúšťa svoju rodinu pred dovŕšením dospelosti. Kým čaká, aby sa pripojil k ďalšej komunite, kde bude súperiť o úlohu vodcu (túto funkciu mu zabezpečí vzťah s dominantnou samicou), môže stráviť nejaký čas v skupine ostatných mladých samcov.