Strašidelné povesti. Slovensko ich má na rozdávanie

Slovensko je bohaté nielen na nádhernú prírodu, ale aj na históriu, s ktorou sú spojené prekrásne stavby. A v nich sa odohrávajú príbehy o prízrakoch, zakliatych pannách, vodníkoch či drakoch.  Možno ste už počuli príbeh o mníchovi z Blatnického hradu, ktorého lebka so zámkou na spodnej čeľusti je dodnes uložená v Národnom múzeu v Budapešti. Alebo taká povesť o neľútostnej Gabriele a o rozprávajúcej odťatej hlave v Dolnom Kubíne.

A čo strašidelné tiene na Strečne? Strážny hrad bol postavený na základoch staršieho hradu v 14.stor. Leží na vysokej skale, ktorá sa týči nad obcou Strečno. Spája sa s ňou povesť o gazdovi, ktorému zomrela manželka a zostala mu po nej iba pekná dcéra Margita. Gazda sa čoskoro opäť oženil a pekná Margita kľala macoche oči, tak sa jej zbavila: sotila ju na jednom mieste do vody, kde sa aj utopila. Macocha však mala neskôr výčitky svedomia a tak sa hodila na tých istých miestach do vody. Od týchto čias, ľudia vravia, že stromy v blízkosti Váhu vrhajú zlovestné tiene a občas pripomínajú ženské telo, ktoré sa hýbe vo víre. Ľudia tejto povesti vravia aj Margita a Besná…

 

Strašidelné povesti

Pútavé a tajomné povesti zozbierala Beatrica Čulmanová v knihe Slovenské povesti o strašidlách. Dokazuje, akú máme fantáziu a aká je naša história bohatá. Ako autorka sama píše, „naše slovenské povesti sú ako dobré víno, čo rokmi dozrieva a  stúpa na hodnote. Preto nezabúdajme na naše slovenské bohatstvo. Je krásne, ako ľudia, ktorí v ňom žijú.“

Mnohé nádherné povesti sa spájajú aj s Bratislavou, ktorá je bohatá na históriu a nezvyčajné budovy. Tak napríklad viete o tom, že čertov obraz nad hlavným vchodom do bratislavskej Starej radnice sa nedá zamaľovať, hoci sa o to pokúšal nejeden maliar?
Tu je povesť, ako vznikol…a možno aj prečo je taký „nezničiteľný“.

strašidelné povesti bratislava

Povesť o čertovom obraze z radnice

Kedysi dávno, keď sa ešte Bratislava nazývala aj Pozsony alebo Pressburg, ale aj Bosonium či Prešporok, prišiel do mesta na Dunaji veľmi mladý chlapec. Nikto ho nepoznal, nikoho v meste nemal. Potuloval sa ulicami otrhaný, strapatý. Sem-tam sa ho uľútostilo nóbl paničke a vtisla mu do ruky drobný grošík. Chlapec si ho vzal, no hlavu nesklonil.
„Ďakujem vám, milostivá pani, aj ja raz budem bohatý,“ odvetil.

Zakaždým, keď ho niekto obdaroval, povedal tie isté slová. Nikto do dnešných dní nevie, ako sa to stalo, ale povráva sa aj to, že mu k tomu dopomohol sám diabol. Chlapec údajne poznal tajomstvo kameňa mudrcov a jeho zázračnú moc. Z pivnice domu, kde ho prichýlil jeden dobrý človek, bolo často počuť zvláštne zvuky a neraz sa zo špinavých okien, čo ústili tesne nad chodníkom, vyvalil omamný smrad či čudné svetlo. Ako keď sa zablysne. Zahrieval rôzne sklenené krivule a banky, kde to bublalo a dymilo sa. Po nociach vyrábal látku, ktorá svojím pôsobením má  schopnosť premieňať kovy na zlato a striebro a napokon aj prinavracať mladosť. Existujú dva kamene mudrcov. Biely a červený. Biely premieňa kovy na striebro a červený na zlato. Keď sa však tieto dva kamene rozdrvia na prach, zmiešajú sa a rozpustia vo vode, vznikne nápoj mladosti. Nik dodnes nevie, ako sa chlapec dostal k takým dôležitým vedomostiam. Už sa zabudlo aj  jeho meno, ale podoba tohto človeka je ešte aj dnes zaznamenaná  na Starej radnici.

Vraj vedel aj čarovať a svoju nečistú dušu zapredal samotnému satanovi. A tak sa čoskoro z malého otrhaného chudobného chlapca stal pán nad pánov v Prešporku. Odkupoval okolité pozemky aj domy v meste. Netrvalo dlho a stal sa jedným z najváženejších úradníkov.

 

Všetci sa ho báli

Ľudia sa ho však štítili, chodil zachmúrený, s občanmi mesta sa nerozprával, nikomu neodzdravil. Domy, ktoré poskupoval, draho prenajímal, ale on sám býval v starom ošarpanom domci. Z času na čas k nemu prišla gazdiná, aby  mu upratala a navarila.

„Nieže niekomu vyzradíš, ako žijem a čo tu mám!“ hrozivo sa  na ňu pozrel hneď na začiatku, ako k nemu prišla do služby. „Upraceš, prinesieš mi jedlo a odídeš. Nič iné od teba nechcem! Rozumela si?“ povedal dutým, mátoživým hlasom.

Vystrašená ženička iba nemo prikývla, a keby ju dali hádam aj na mučiace kolo, slovka by z nej nedostali. Tak veľmi sa bála toho muža. Zvedavé susedky do nej vždy dobiedzali, len čo ju stretli na ulici.

„Povedz, Marka, aké to tam má? Naozaj je čarodejník, ako sa o ňom hovorí?“ zadrapla suseda, čo bývala oproti nej.
„Ja som zasa počula, že spáva dolu hlavou ako netopier,“ utrúsila druhá, čo bola taká zvedavá, že jej nos trčal z tváre ako dáka fajka.
„Ženičky, preboha živého, nechajte ma na pokoji, nič nesmiem zradiť, zaprisahala som sa. Zle by bolo so mnou,“ skoro s plačom im odvetila žena.

Susedky videli, že Marka musela prejsť asi dákou čarodejnou prísahou, keď má  strach čo i len povedať, aký nábytok má v dome ten zvláštny človek. No zvedavosť ich celkom neopustila.

„A čo si mu navarila? To by si nám hádam mohla prezradiť,“ pokúšala Marku suseda s dlhým nosom.
„Nič, celkom nič nemôžem vyzradiť. Iba toľko vám, susedky moje, poviem, že neje také veci ako my. Žiadny chlieb ani obyčajnú kašu. Ba ani mäso. Iba čudnú zeleninu a zvláštne ovocie. Sem-tam mu prinesiem z toho, čo pre moje malé deti uvarím. A už ma nechajte, bojím sa ho. No vždy mi načas a dobre zaplatí. Už musím ísť,“ chytro sa rozlúčila a bežala domov, aby ju nebodaj jej chlebodarca nevidel so ženami. Ešte si pomyslí, že vybľaboce to, na  čo sa zaprisahala. Hoci vedela, že z okna domu ju nemôže vidieť, lebo stála za rohom, mala taký čudný pocit, že tento podivný muž vie, kade chodí, čo robí a čo rozpráva.
A tak aj bolo.

 

Prečo sa mu tak všetko darí?!

strašidelné povestiTento podivný muž vedel o každom človeku v meste všetko. Nikdy sa s nikým dôverne nerozprával, s nikým sa na ulici nepristavil, no i tak poznal  každé tajomstvo. Nemal v meste príbuzných ani priateľov, čo by sa mu zdôverovali. Čoho sa tento muž dotkol, všetko sa mu bez akejkoľvek pomoci podarilo. Preto sa aj poľahky dostal medzi vážených mešťanov. Aj tí sa ho báli, no neodvážili sa ísť proti nemu. Až na jedného  mladého muža, ktorý sa mu vzoprel, čo nechcel, aby sedával spolu s nimi v mestskej rade.

„Nesúhlasím, aby tento človek sedel s nami v mestskej rade ako jeden z nás. Nik nevie, kto je, odkiaľ prišiel a skade nabral toľké bohatstvo. A možno ani jeho meno nie je pravé! Ako je možné, že o každom všetko vie? Je to diablov zapredanec! Kto súhlasí, aby tento muž nesedel v rade prísažných, nech zodvihne pravú ruku,“ vyzýval vážených mešťanov.

No žiadna ruka sa nezdvihla. Všetci do jedného sa ho báli.

„To, či je moje meno pravé, alebo či nie, nemusí nikoho zaujímať. Ukázal som vám, ako sa máte správať, aby sa vás občania báli a aby ste všetci ešte viac zbohatli. O to nám všetkým ide! Alebo nie?“ pohŕdavo sa uškrnul na mužov mesta. „Ešte jedno vám chcem povedať. Kto pôjde proti mne, ten zle skončí,“ povedal a svoj pohľad uprel na mladého muža.
„Vy sa mi vyhrážate? Ale na to sú súdy!“ vyskočil mládenec.
„Nevyhrážam sa. Povedal som niečo konkrétne vám? A neosočujte ma, mám tu dosť svedkov, ktorí odprisahajú, že ste sa osopili na mňa!“ zaškeril sa.

Kým vy tu budete sedieť, mňa tu viac neuvidíte! A vedzte, že o týchto veciach budem informovať aj na kráľovskom dvore vo Viedni,“ s týmito slovami vyšiel mladý muž zo zasadacej sály starej radnice.

Aj ostatní vážení mešťania mali veľké pochybnosti o neznámom človeku, čo sa votrel až na najvyššie miesta v Prešporku, ale nemali odvahu postaviť sa  proti nemu.

 

Čudná príhoda

V ten večer sa udiala príhoda, ktorá nenechala na pokoji hádam nikoho v dosiaľ pokojnom meste. Okolo polnoci bolo počuť veľký krik a lomoz. Na hlavnom námestí horel dom. Plamene zasiahli aj najvyššie tretie poschodie a pohlcovali všetko, čo im prišlo pod spaľujúci oheň. Ľudia kričali, každý, kto mohol, niesol vedro vody a snažil sa aspoň niečo zachrániť. Ibaže sa natoľko rozhorel, že nikto nemal šancu uhasiť ho. Šťastím v tom hroznom nešťastí bolo, že sa každému podarilo ujsť z horiaceho domu. V nočných košeliach s deťmi košele na rukách sa iba bezmocne dívali na seba. Nikomu nič nezostalo. Zhorel im celý majetok. Boli radi, že si zachránili holé životy. Medzi postihnutými stál mladý muž, bývalý člen mestskej rady, ktorý v ten deň vystúpil proti podivnému mužovi. Bezmocne sa díval na svoj majetok, čo skončil v kope popola.

„Vravel som, zle pochodí ten, kto pôjde proti mne,“ odrazu začul, ako mu to niekto šepká do ucha. Keď sa obzrel, nikoho pri sebe nevidel. „Kto to len mohol byť? Že by sa mu takto pomstil vážený pán mešťanosta? Musí to byť náhoda,“ vravel si len tak pre seba.
„Žiadna náhoda!“ opäť ten hlas, „máš pravdu, bol som to ja!“

Mladý muž sa prudko otočil. Za ním ani noha. Roztriasol sa na celom tele. Nikomu nemôže ani len naznačiť, čo sa dialo s jeho hlavou. Ešte by si o ňom pomysleli, že je posadnutý zlými duchmi alebo že sa načisto z toho požiaru zbláznil. Pomaly sa pobral preč spred svojho zhoreného domu a po čase odišiel aj z mesta. Odvtedy čias ho už nikdy nikto nevidel.

Po meste sa začalo šepkať, že veľký požiar mal byť mementom pre každého, kto sa postaví proti nenávidenému mešťanostovi. Tak aj bolo. Každému, kto sa mu protivil, sa v krátkom čase, niekedy aj hneď v ten deň, prihodilo nešťastie. Kto mu však prisluhoval a na všetko prikyvoval, tomu sa dobre vodilo a mince sa kotúľali na jeho stranu. A tak mestskí páni robili všetko preto, aby boli s týmto čarodejníkom zadobre. Veď akoby inak nahonobili toľko grošíkov pokope?

 

Krivda sa stala

Neboli to poctivo zarobené peniaze. Veľa sĺz na nich zaschlo. Nejeden  biedny človek prišiel o posledné, čo mal. Starosta sa neštítil siahnuť ani na jedlo tých najchudobnejších. Večne vymýšľal nové a nové dane, ktoré si potom páni na radnici delili. On dostal polovicu a ostatní, čo zostalo. Ale páni sa s ním neťahali o peniaze. Boli spokojní s tým, čo im dal, nechceli sa dostať do problémov.

Raz do mesiaca mohli občania predložiť svoje žiadosti alebo sťažnosti osobne mestským pánom priamo na radnicu. To bolo ich právo. Pred starou radnicou sa už od večera stavali dlhé rady ľudí v nádeji, že si mešťanostovia vypočujú, čo ich trápi.

Tak to bolo aj v ten deň. Ľudia stále v rade, odrazu, kde sa vzala, tu sa vzala, sa do radnice hrnula malá, šťúpla, no rázna ženička.

„Pustite ma, ľudia boží, stala sa mi krivda!“
„Postavte sa do radu ako my všetci, predsa každý ide za pánmi s nejakou krivdami!“
„Ale ja nemôžem čakať, deti mi doma plačú, samy ostali, prosím,“ slzy sa jej zjavili v očiach.

Keď ľudia videli zúfalú ženu, tušiac, že sa jej prihodilo niečo veľmi zlé, začali  jej ustupovať. V ženiných  očiach sa striedali slzy s odvahou. Rázne otvorila veľké krídla dverí a vošla do obrovskej sály, kde sedelo sedem vážených občanov. Útla stvora na chvíľku zaváhala. Predsa len, v takej krásnej sieni nikdy predtým nebola. Pomaľované steny, vzácne vázy na drahom lesklom nábytku, drahé koberce a radní páni v čiernych talároch so zlatými reťazami sediaci na farebných stoličkách.

Zaváhala však iba na malú chvíľu. Podišla k pánom najbližšie, ako sa dalo.

„Hovor, žena, načo si sem prišla?“ spýtal sa jej hlavný radný.
„Prišla som ohlásiť veľkú nespravodlivosť spáchanú na mojej rodine.“
„Všetko dopodrobna nám vyrozprávaj,“ posmelil ju najmladší prísediaci,  ktorý bol vo svojej funkcii iba mesiac a veľmi chcel pomôcť každému človeku. Ešte netušil, ako to na radnici chodí.
A posmelená žena hneď spustila.

 

Sporné políčko

„Som vdova, pred mesiacom som pochovala muža. So štyrmi deťmi som zostala sama. Máme malý domček a kúsok poľa za dedinou. Kým môj muž žil, gazdoval na políčku, aj pšenicu sme si dopestovali, aj kukuricu pre prasiatko. Nemali sme veľa, ako-tak sme však vyšli.“
„A kde je tu nespravodlivosť?“ prísne sa opýtal čierny muž.
„Ešte som neskončila,“ zazrela na neho žena, „keď som po pohrebe chcela ísť s deťmi pole poorať a zasadiť pšenicu, neznámi oráči priorávali naše malé políčko k veľkému lánu hneď vedľa. Jeden muž tam chodil hore-dolu a vyháňal ma z vlastnej role,“ rozplakala sa žena.
„Poznáte toho muža?“ spýtal sa jej mešťanosta.
„Sedí tu v tejto miestnosti,“ povedala žena a ukázala prstom na čarodejníka, „toto je on!“

V sále to zašumelo. Čierny muž pomaly vstal a hromovým hlasom zreval:

„Čo si to dovoľuješ, ty pľuha, takto osočovať váženého občana! Či ty nevieš, kto som ja? Ako sa opovažuješ? Vážení páni radní, tá žena nevie, čo vraví. Po mužovej smrti sa určite pomiatla. Veď ona dobre vie, ako to bolo! To políčko mohli užívať iba dovtedy, kým bol jej muž nažive. Taká bola naša dohoda. Po jeho smrti je pole opäť moje. Aj platné dokumenty na to mám, tu hľa!“

Skadesi vytiahol malú drevenú truhličku, ako keby bol už dávno pripravený na túto ženu. Otvoril ju a vytiahol pergamenový zvitok.

„Tuto, hľa, je všetko spísané. Aj podpis tvojho muža je tu, len pozri!“ otrčil jej pred užialenú tvár akési haky-baky, „tu je napísané, že pole odjakživa patrilo mne a tvojmu mužovi som ho len požičal! A zadarmo, tak šľachetne som sa k vám zachoval. A nikdy som od vás nepýtal žiadny nájom.“

„Ľudia boží, pozrite sa naňho,“ nedala sa žena, „celý svet chce oklamať. Veď to pole, odkedy sa pamätám, patrilo môjmu otcovi a dedovi a dedovmu otcovi. Aké požičané? Klameš!“ skríkla.
„Mlč už, žena!“ zasiahol konečne do hádky richtár, „prezrieme dokumenty.“

jana pronskáPrečítajte si tiež rozhovor
Jana Pronská. Kráľovná historických romancí.

 

„Si obyčajný zlodej!“

Všetci prísažní sa pozerali do dokumentov, v ktorých sa nevyznali.

„Zdá sa, že doklady sú v poriadku. Aké ty máš dôkazy, že pole odjakživa patrilo vašej rodine. Kde sú tvoje dokumenty?“ obrátil sa na ženu.
„Klamstvo, číročíre klamstvo a faloš! Tá listina nie je pravá! Pole je naše a ty si obyčajný zlodej!“ kričala žena. „Dokumenty nemám a to, čo drží,  v ruke je podvrh. Nech prisahá na svätý kríž, že neklame. Keď tak milostivý pán urobí, uznám mu jeho právo,“ vystrela sa žena, lebo vedela, že už nemá čo stratiť. „Ja môžem svätosväte odprisahať, že políčko je naše, aj keď listinu naň nemám.“

Všetci mešťanostovia súhlasili s takýmto rozhodnutím. Ak vážený radný pán odprisahá, že listina je pravá, dajú jemu za pravdu a žena sa bude musieť zmieriť s ich rozhodnutím. Záhadný muž pomaly vstal a zvysoka sa pozrel na ženu. Ako na švába, ktorého by chcel čo najskôr zašliapnuť. Pomalým, vážnym krokom sa blížil ku krížu. Pokľakol a pravú ruku položil na Bibliu.

„Nech rozhodne Všemohúci, kto je v práve a kto klame. Ak som krivo obvinil túto ženu, nech zahyniem pod rukou jeho spravodlivosti!“ nebojácne vyslovil krivoprísažné slová.

strašidelné povesti čertVo chvíli, keď dopovedal posledné slovo, radnicou zaburácalo, akoby všetky hromy a blesky naraz treskli do budovy. Stará radnica sa zatriasla, okná zarinčali, niektoré sa rozbili a v komíne niečo zasvišťalo. Pred kozubom odrazu stál samotný čert. Čierny ako uhoľ, špinavý, začmudený, s chvostom a kopýtkom na jednej nohe.

„Dobre si vedel, že raz príde chvíľa, keď si po teba prídem,“ zaškeril sa, „len si netušil, že to bude tak skoro!“
„Veď si mi sľúbil, že ma tu ešte  necháš!“ ohradil sa čierny chlap.
„Ale na to, čo vystrájaš, sa už ani Lucifer nemôže pozerať,“ položil mu horúcu ruku na lece. „Ideme!“

Čert si prehodil muža cez  plece, napriahol ruku a cez rozbité okno vyletel von. Keď prelietaval cez okno, pleskol dlaňou po vonkajšom múre.

„Tak sa stane každému, kto bude hájiť neprávosti a prisvojovať si cudzie!“ zakričal čert a stratil sa aj so svojím nákladom nevedno kam.

 

Priamo do pekla

V radničnej sále zavládlo hrobové ticho. Ľudia sa obzerali dookola a čakali, čo sa ešte stane. Všade bol  neporiadok, porozbíjané okná, pekelný dym a smrad. Odrazu sa sála naplnila dymom, akoby v nej  horelo. Mestskí páni sa jeden cez druhého vyvalili z radnice na Hlavné námestie. Kašľali, v nose ich štípalo, krútili hlavami. Nechápali, čo sa to stalo.

„Videli ste to? Čo to bolo? Veď ho čert odniesol!“ krútil hlavou richtár.
„A rovno do pekla!“ rozkašľal sa najmladší prísažný, „pozrite, aký odtlačok nám tu čert nechal,“ ukázal rukou nad hlavný vchod do radnice.

Skutočne. Na múre nad starobylým portálom svietil odtlačok v podobe muža v čiernom.

„Veď to je on!“ vykríkol ktosi, „záhadný muž, černokňažník, človek, čo svoju dušu peklu upísal!“
„Áno, to je on!“ kričali ľudia, čo sa zbiehali na námestí.
„Ako povedal čert, toto sa stane každému nepoctivému človeku. A teraz, ľudkovia, rozíďte sa v mene Božom,“ ukončil zhromaždenie richtár.
„Zajtra upraceme radnicu a zamaľujeme ten obraz,“ povedal.

Na druhý deň sa na radnici zišli ľudia, aby odpratali rozlámané stoličky a pozasklievali okná. No keď chceli zamaľovať čertov odkaz, farba nie a nie chytiť. Premaľovávali a natierali ho nespočetne ráz, no obraz nečestného muža vždy vychádzal na povrch.

A tak je to dodnes. Rokmi nepoškodený obraz svieti nad hlavným vchodom ako výstraha pred klamstvom a zlými úmyslami radných pánov.

Použité ilustrácie sú z knihy, nádherne ich namaľoval Svetozár Košický.

Aj tieto články by vás mohli zaujímať:

Facebook Comments

Aj tieto články by vás mohli zaujímať: