Každý chceme vychovať šikovné, múdre a samostatné deti. No zároveň každý z nás vo svojom živote zažíva chvíle, kedy už nevie, ako ďalej. A pri výchove detí je to niekedy častejšie, ako by sme si želali, však?
Áno, sú chvíle, kedy máme pocit, že sa už nedá robiť vôbec nič. Nastupuje strach, úzkosť a beznádej – bože, čo mám teraz robiť? Ako to má vyriešiť?
Ako má teda vyzerať správna výchova detí?
Dobrá rada nad zlato – toto platí dvojnásobne pri výchove detí. Určite aj vy zháňate informácie na internete, pýtate sa známych, kolegov, listujete v knižkách. Kniha S.O.S. ponúka pohľad do mnohých ľudských osudov formou otázka-odpoveď. Lidmila Pekařová má množstvo skúseností z tejto oblasti a v knihe ponúka skutočné príbehy zo života partnerov, rodičov i detí. Za otázkou nasleduje konkrétna odpoveď, ako riešiť daný problém a čo by ste mali urobiť.
Vychovať dieťa znamená milovať a myslieť.
Milovať dieťa znamená nebyť jeho sluhom!
Čo už dieťa vie, to za neho nerobme!
Výchova detí – niekoľko tipov
1) Štvorročná Barborka odchádza z ordinácie, na stoličke zostala jej bundička, čiapka i plyšová hračka. Dieťa odchádza, mamička zbiera, čo po nej zostalo.
Ako to správne riešiť?
Matka sa zastaví pri dverách, aby dieťa nemohlo pokračovať v odchode, a čaká. Dieťa odchádza, matka zatarasí východ a pýta sa: „Máme ty aj ja všetky svoje veci?“ A čaká.
Milovať dieťa znamená
vychovať samostatného človeka.
2) Trojročný Šimon stojí na parkovisku a v ruke žmolí rukavičky. Jedna mu spadne rovno do blata. Mamička sa vrhá za rukavicou, vytriasa blato a vyčíta mu: „Vidíš, stále ti hovorím, aby si to nerobil, teraz ich budem musieť vyprať…“ atď. Dieťa stojí a nudí sa.
Ako to správne riešiť?
Matka stojí a díva sa na synčeka. Nepokračuje v ceste a pokiaľ má dieťa snahu odbehnúť, pridrží ho a čaká. Dieťa samo pochopí, že je to JEHO rukavica, zodvihne ju a bude to nejako riešiť – napchá ju do batôžka alebo si nechá poradiť – ale svoje rukavičky si zodvihne samo. A bez hromženia a výčitiek. Tak, či tak ich treba vyprať.
Nevypínajte dieťaťu rozum
a nezapínajte jeho vzdor, hnev a protesty.
3) Šesťročný Maxík vie, že po raňajkách má zo stola odniesť hrnček i tanierik a obe veci položiť na stôl v kuchyni. Práve dojedol, vstáva od stola a ide do izby. Matka ho volá späť: „A kto odprace ten hrnček?“
Maxík sa vracia. Nezapája rozum, len podvedome plní, čo mu bolo povedané. Zajtra to bude také isté ako dnes. Niekto mu opäť musí povedať, čo má urobiť. On len mechanicky plní pokyn. Sám nemyslí. Myslí za neho matka!
Ako to riešiť správne?
Matka sleduje, kedy sa dieťa dvíha zo stoličky, a zadržiava ho v pohybe. Nehovorí nič, len ho drží a usmieva sa. Chlapec sám hľadá očami, prečo ho drží pri stole, čo jej prekáža. Pohľadom zavadí o hrnček a sám vyhŕkne: „No hej, hrnček!“ Smie myslieť sám, takto si to zapamätá – a naučí sa správať samostatne a bez povelov.
