Poviete si, že rodičom zavoláte „zajtra“? Alebo že ich navštívite, keď bude viac času? Teraz máte plno povinností, starostí, vybavovačiek…je aj horúco, je to dosť ďaleko… výhovoriek a odkladania sa nájde vždy dostatok, však?
Neurovedec Ben Rein upozorňuje, že čas strávený s blízkymi nie je len pekné gesto. Je to investícia do zdravia – ich aj vášho. Výskumy totiž ukazujú, že osamelosť patrí medzi najväčšie zdravotné riziká vyššieho veku a jej dôsledky siahajú oveľa ďalej než len k smútku či pocitu samoty.
Keď sme deti, rodičia sú prirodzenou súčasťou každého nášho dňa. Spoločne raňajkujeme, rozprávame sa, riešime školu, výlety aj obyčajné drobnosti. Potom príde dospelosť. Odsťahujeme sa, založíme si vlastnú rodinu, pribudne práca, povinnosti, deti. Stretnutia s rodičmi sa postupne zmenia na víkendové návštevy, potom na telefonáty a napokon si občas uvedomíme, že ubehli dva či tri týždne, odkedy sme ich naposledy videli.
Možno si pritom hovoríme, že oni to chápu. Veď aj oni kedysi žili podobný život.
Lenže medzitým sa ich svet mení.
Samota neprichádza naraz. Prichádza potichu
V knihe Prečo mozog potrebuje priateľov neurovedec Ben Rein opisuje zaujímavý jav. Osamelosť nie je udalosť, ale proces. „Dáta ukazujú, že osamelosť sa neobjaví zo dňa na deň. Prichádza pomaly, nenápadne sa usádza v našom živote už od štyridsiatky a svoj vrchol dosahuje v osemdesiatke.“
Na začiatku si to človek ani neuvedomí. Deti vyrastú a odídu z domu. Menej času zostáva na priateľov. Potom príde dôchodok a zmiznú aj každodenné kontakty s kolegami.
A zrazu je doma ticho.
Nie deň či dva. Každý deň.
Možno vás prekvapí jedno číslo. Ben Rein píše, že ľudia po sedemdesiatke trávia osamote viac ako sedem hodín denne. Nie preto, že by to tak chceli. Jednoducho sa zmení ich sociálny svet. „Keď dosiahneme sedemdesiatku, osamote trávime už viac ako sedem hodín. Naši rodičia a často aj niektorí priatelia už nie sú po našom boku. Kolegovia sú už minulosťou a aj naše deti majú na nás menej času, než by sme si priali.“
Nie každý senior sa cíti osamelo. Ale čím menej pravidelných kontaktov má, tým väčšie je riziko, že sa samota začne podpisovať aj na jeho zdraví.
Nie je to len psychika
Keď sa povie osamelosť, väčšina ľudí si predstaví smútok alebo zlú náladu. Neuroveda však ukazuje oveľa vážnejší obraz. Dlhodobá sociálna izolácia sa spája s vyšším rizikom srdcovo-cievnych ochorení, mozgovej príhody, depresie či úzkostí. Výskumy zároveň naznačujú súvislosť s rýchlejším zhoršovaním pamäti a vyšším rizikom demencie. Autor pripomína aj slová výskumníka Alzheimerovej choroby Joshuu Crapsera:
„Keď sa k chorobám pridá samota, všetky ostatné zdravotné ťažkosti sa iba znásobia.“
To je silná veta. Samota totiž nie je iba nepríjemný pocit. Môže ovplyvňovať fungovanie mozgu, hormonálnu rovnováhu aj imunitný systém.
Mozog potrebuje ľudí podobne ako pohyb
Predstavte si mozog ako sval. Ak ho nepoužívame, slabne. Podobne fungujú aj sociálne kontakty. Každý rozhovor, spoločný obed, kartová partia či obyčajná prechádzka aktivujú mozog spôsobom, ktorý nedokáže nahradiť televízia ani sociálne siete. Rein vysvetľuje, že práve pravidelné medziľudské kontakty pomáhajú vytvárať takzvanú kognitívnu rezervu. Zjednodušene povedané ide o schopnosť mozgu lepšie odolávať starnutiu a vyrovnávať sa s prirodzeným úbytkom nervových buniek.
Neznamená to, že priateľstvá zabránia Alzheimerovej chorobe.
Naznačuje to však, že aktívny spoločenský život môže pomôcť mozgu fungovať dlhšie vo forme.
Prečítajte si tiež
Osamelí ľudia majú horší priebeh mnohých chorôb.
Samota je tichý zabijak.
Návšteva nie je povinnosť
Mnohí z nás majú pocit, že rodičia od nás očakávajú veľké gestá. Často je to presne naopak. Stačí prísť na kávu. Pomôcť v záhrade. Ísť spolu na nákup. Pozrieť si staré fotografie alebo sa opýtať na príbeh, ktorý ste už síce počuli, ale oni ho rozprávajú radi. Takéto chvíle majú hodnotu, ktorú si často uvedomíme až spätne. A možno prospievajú aj nám viac, než si myslíme. Veď koľkokrát ste odchádzali od rodičov s pocitom pokoja, hoci ste tam išli unavení alebo vystresovaní?
A najlepšie na tom je, že nemusíte meniť celý svoj život. Niekedy stačí niekoľko drobných krokov:
- naplánujte si pravidelnú návštevu rodičov alebo starých rodičov,
- zavolajte im aj vtedy, keď od nich nič nepotrebujete,
- pozvite ich na spoločný obed alebo prechádzku,
- zapojte ich do života vnúčat,
- povzbuďte ich, aby sa stretávali s priateľmi alebo sa zapojili do miestnych aktivít.
Pravidelnosť je dôležitejšia než veľkoleposť.
A ešte jedna dôležitá vec: na starobu sa pozeráme zvláštne. Akoby sa týkala iba našich rodičov. Lenže raz budeme sedieť pri kuchynskom stole aj my. Budeme čakať, či zazvoní telefón, alebo sa vo dverách objaví niekto, koho máme radi. Ak dnes ukážeme naším deťom, že ich starí, či prastarí rodičia sú stále tu, že ich navštevujeme, lebo ich máme radi – zapamätajú si to a budú sa tak správať o desiatky rokov aj k vám.
Možno práve preto má posolstvo knihy Prečo mozog potrebuje priateľov takú silu. Nehovorí iba o neurónoch, hormónoch či vedeckých štúdiách. Pripomína niečo veľmi jednoduché – že ľudský mozog bol odjakživa stvorený na život medzi ľuďmi.
Zdroj a foto: Lepsiden.sk, Lindeni
Ilustračné foto LD.sk/AI, Freepik.com
