3 zabudnuté hrady na Gemeri. Stratené Slovensko

Slovensko má nielen množstvo nádherných prírodných krás, ale aj kultúrneho dedičstva, ktoré vlastne stále objavujeme a odhaľujeme. Vedeli ste, že z takmer 300 hradov zostalo dodnes ani nie 100 zrúcanín či malých ruín?
Sme jednoducho krajinou hradov a zámkov, panských sídel a pevností. V období vrcholného stredoveku sa takmer na každom slovenskom pohorí nachádzal nejaký fortifikačný komplex, často nazvaný hrad.
Rozhodli sme sa priblížiť vám 3 zabudnuté hrady, o ktorých ste možno ani netušili, no sú dôležitou súčasťou našej histórie. Sú ich desiatky, no s pomocou novej úžasnej knihy Zabudnuté hrady od Tomáša Grančaya sme si vybrali tri: Rákoš, Jelšavský a Štítnický hrad.

1. Hrad Rákoš

Jeden z pôvodných stredovekých hradov na území Gemera sa týči nad dedinkou Rákoš v nadmorskej výške 570 m. K hradu vedie značkovaná turistická trasa, ktorú na začiatku lemujú informačné tabule o hrade a jeho okolí.

Hrad sa pôvodne v stredovekých listinách označuje názvom KOvi, čo je pravdepodobne odvodené od neďaleko ležiacej obce Kameňany. Existujú však aj písomné pramene, ktoré dokazujú, že ten istý objekt sa nazýval aj ako castrum Rakos. Spočiatku to bola pravdepodobne vojenská základňa, kde sa malo zdržiavať niekoľko vojakov.

Prvá zachovaná písomná informácia o hrade pochádza z roku 1318. V tomto čase sa spomína ako majetok v držbe bratov Ladislava a Petra z rodu magistra Dominika, ktorý bol aj pravdepodobným staviteľom hradu. Jeho rod získal tunajšie majetky začiatkom 14. storočia.

Predpokladaná podoba hradu Rákoš podľa F. Königa

Boli to predkovia rodu Ákošovcov, ktorých neskôr vystriedala ich gemerská rodinná línia Bebekovcov. V prvej polovici 14. storočia bola stavba hradu dokončená pánom Mikulášom Kunom. Zvláštnosťou je, že už v roku 1347 bol hrad označený ako miesto, kde kedysi stála opevnená lokalita. Z neznámych príčin bol hrad pravdepodobne poškodený. Preto je v historickej listine spomenutý len ako miesto bývalého hradu.

V nasledujúcom storočí bol hrad opäť obnovený. Na základe tejto obnovy dostal nové pomenovanie Rákoš, rovnako tak aj usadlosť nachádzajúca sa necelý 1 km od jeho múrov.

2. Jelšavský hrad

Pomerne dobre zachované krátke úseky hradu sú umiestnené medzi Jelšavou a Lubeníkom v Revúckej vrchovine, a to medzi vrchmi Štyri chotáre a Tri peniažky. Ruina stredovekého hradu sa nachádza v nadmorskej výške 476 m. K lokalite vedie dobre upravená značkovaná lesná cesta. Z hradného areálu sú pekné výhľady na Jelšavu a okolitú prírodu. Pri hradných pozostatkoch sa nachádza tabuľa s informáciami o hrade.

Existencia stredovekého hradu nad Jelšavou sa spája s pánmi z Jelšavy, ktorí toto územie získali v roku 1327. Prvá historická zmienka o hrade pochádza z roku 1421. Hrad sa v listine spomína ako castrum Ilswa, čo svedčí o jeho vojenskej úlohe. Okrem tejto úlohy plnil objekt funkciu správneho centra priľahlého panstva. S výstavbou hradu začali bratia Helbrand a Eliáš zo Stojan na Spiši. Hrad si vybudovali ako svoje sídlo a zároveň vojenský objekt na mieste, ktoré bolo z troch strán chránené skalným masívom s dobrou polohou. Hrad sa bez väčšieho významu spomína aj v iných listinách z rokov 1435, 1438, 1439 a tiež v roku 1461, keď je hrad označený ako castellum Elwswa.

Za najprínosnejšieho staviteľa hradu sa považuje Petrov syn Leustach z Jelšavy, ktorý nechal hrad prebudovať a zároveň rozšíriť severovýchodným smerom. Na nádvorí dal vybudovať palác, ktorý sa napájal na hlavnú štvorcovú hradnú vežu.

Z historických listín je zrejmé, že počas 15. storočia sa z hradu podnikali lúpežné výpravy (podnietené Bebekovcami) na majetky Mariássyovcov na Spiši. Po prechode vlastníctva hradného panstva do rúk Zápoľských stratil hrad na význame a zanikol. Centrum panstva sa po jeho zlúčení presunulo do honosnejšieho sídla – hradu Muráň.

Jelšava z hradu.

3. Štítnický hrad

Obec Štítnik vznikla pred rokom 1243. Názov obce je odvodený buď od výroby štítov alebo od užívania uhliarskych milierov na spracovanie železnej rudy a poukazuje na významné zameranie jej obyvateľstva. Postupom času začala usadlosť bohatnúť a rozvíjať sa. V roku 1328 získala obec status mesta, založeného na krupinskom práve. Panovník tak Štítniku udelil právo trhu, právo meča a tiež právo neplatiť colnú daň na území celého Uhorska.

Hrad bol vybudovaný ako pevnostný prvok, chránený miestnym potokom a jeho úlohou bolo brániť mesto. Preto neslúžil na ubytovanie šľachty, ale ako vojenská pevnosť. Od roku 1559 bol zaradený do sústavy obranných pevností proti Turkom na území stredného Gemera.

Interiér neogotickej bašty. Hrad Štítnik

V rokoch 1580 až 1585 boli múry hradu prestavané a zosilnené. Z tohto obdobia pochádzajú aj v súčasnosti zachované bašty jeho opevnenia. Hrad mal v strede nádvoria vybudovanú strážnu vežu, v čase prestavby sa stavba veže zosilnila a nadstavila. V tomto období sa do pevnosti v Štítniku dostali nové delá a mesto bolo lepšie chránené.

Turci však hrad viacnásobne obliehali a dobyli. Nepomohlo ani silnejšie a kvalitnejšie opevnenie. V roku 1594 vymrela šľachtická vetva Bebekovcov zo Štítnika. Po vymretí rodu po meči prevzala hrad panská rodina Bakošovcov. V rukách týchto pánov bol hrad až do roku 1666. Hrad bol opätovne obsadený tureckým oddielom, pričom v tomto období museli obyvatelia mesta platiť Osmanom vysoké mýto…

Práve v dôsledku silného rozvoja stredovekého mestečka sa v roku 1432 prvýkrát spomína miestny hrad. V listine je uvedený ako majetok miestnych zemepánov Bebekovcov a stojí v blízkosti pôvodne rímskokatolíckeho kostola Blahoslavenej Panny Márie (dnešný evanjelický kostol).

Zvyšky múrov vodného nížinného hradu v gemerskej obci Štítnik sú dnes prístupné turistom prostredníctvom miestneho informačného centra. Zvyšky hradu sú situované v strede obce v nadmorskej výške 285 m. Sú prístupné peším turistom od hlavnej ulice, pričom na hlavnom námestí vedľa evanjelického kostola je možnosť parkovania.

Hrad z východnej strany (v stredovej časti bol pôvodný stredoveký vstup).

Objavte Stratené Slovensko

Kniha Zabudnuté hrady od učiteľa dejepisu Tomáša Grančaya predstavuje takmer 40 hradných lokalít východného Slovenska, kde nájdeme už len torzá kedysi významných stavieb našej histórie. Vo výbere sú niektoré známe lokality, ale aj také, o ktorých verejnosť takmer nič nevie.

Kniha je súčasťou úžasnej trilógie Stratené Slovensko, v ktorej sú aj zabudnuté kostoly a zabudnuté kúpele. Vďaka knihám sa môžete vybrať na potulky po Slovensku, vojsť do ruín a spoznať chátrajúce kultúrne dedičstvo Slovenska.
„Ako vydavateľ kníh o Slovensku a časopisu Krásy Slovenska som pociťoval v poslednej dobe čoraz viac potrebu komplexného spracovania všetkého, z kultúrno-historického hľadiska zaujímavého, čo existovalo na území Slovenska a dnes už neexistuje alebo chátra. Z tohto dôvodu je tu pripravovaná trilógia, ktorá kompletne mapuje túto časť kultúrneho dedičstva Slovenska,“ povedal vydavateľ a milovník Slovenska, našej prírody i pamiatok Daniel Kollár.

Zdroj a foto: Dajama