Ako lepšie komunikovať s druhými? Aké otázky treba dávať?

Prečo niektoré naše rozhovory idú tak hladko, zatiaľ čo iné jednoducho viaznu? Prečo niekto komunikuje s ľahkosťou, bez zábran, ľudia ho počúvajú so záujmom…a vám sa nedarí udržať pozornosť ani pár minút?
Čo môžeme urobiť, aby sme sa dokázali zhovárať lepšie? Ako lepšie komunikovať, aby vám ľudia doslova viseli na perách…no dobre, tak aspoň aby ste ich vedeli zaujať, presvedčiť o svojich argumentoch, porozprávať im niečo pútavé.

Aké otázky by sme mali klásť?

V roku 2016 sa skupina vedcov z Harvardu rozhodla preskúmať stovky rozhovorov, ktoré boli zaznamenané počas podujatí, ako sú napríklad organizované rýchle rande na slepo, a zistili, ktoré rozhovory boli úspešné (merané podľa toho, či ľudia povedali, že chcú ísť aj na skutočné rande) a ktoré nie (účastníci uviedli, že nemajú záujem pokračovať).

Zistili, že počas úspešných rozhovorov mali ľudia tendenciu klásť si navzájom také otázky, na ktoré obe strany odpovedali vyjadrením svojich „potrieb, cieľov, presvedčení [a]emócií“.
V neúspešných rozhovoroch účastníci hovorili väčšinou o sebe alebo kládli povrchné otázky, ktoré neodhaľovali nič o pocitoch ich partnerov.

„Inak povedané, ak chcete s niekým viesť úspešný rozhovor, nemusíte sa ho pýtať na jeho najhoršie spomienky alebo na to, ako sa pripravuje na telefonáty,“ vysvetľuje Charles Duhigg vo vynikajúcej knihe Superkomunikátori, ktorá je plná tipov, analýz a zamyslení, ako lepšie komunikovať. „Stačí, ak vášho partnera požiadate, aby opísal svoje pocity zo života – a nie fakty o svojom živote –, a potom mu položíte množstvo doplňujúcich otázok.“

Pýtajte sa takto….

Otázky o faktoch („Kde bývaš?“, „Na akej vysokej škole si študoval?“) sú často slepou uličkou rozhovoru. Nevynášajú na povrch hodnoty ani skúsenosti. Nepozývajú k zraniteľnosti.

Avšak tie isté otázky, mierne prepracované („Čo sa ti páči na mieste, kde žiješ?“, „Čo sa ti najviac páčilo na vysokej škole?“), vyzývajú ostatných, aby sa podelili o svoje preferencie, názory a hodnoty a opísali skúsenosti, ktoré ich viedli k rastu alebo zmene.

Tieto otázky uľahčujú emocionálne odpovede a prakticky nútia pýtajúceho sa, aby sa správal recipročne – aby prezradil, prečo žije v tejto štvrti, čo sa mu páčilo na vysokej škole –, až kým nie je každý vtiahnutý do rozhovoru, kladie otázky a striedavo na ne odpovedá.

„Môže sa zdať ťažké preformulovať otázky tak, aby podporovali zraniteľnosť,“ povedal psychológ Nicholas Epley. „Ale je to vlastne celkom jednoduché, ak sa na to zameriate. Keď sa napríklad vo vlaku rozprávam s ľuďmi, ktorí dochádzajú do práce, môžem sa ich spýtať: ‚Čím sa živíte?‘ A potom sa môžem opýtať: ‚Baví vás vaša práca?‘ alebo ‚Je niečo čo by ste robili oveľa radšej?‘ A máme to tu – položili ste sotva dve otázky a dostali ste sa k tomu, o čom ľudia snívajú.“

Prečítajte si tiež
Smrteľný hriech v medziľudských vzťahoch,
ktorému sa treba vyhnúť.

Konkrétne typy otázok

Ako píše Duhigg v knihe, už plytké, obyčajné otázky sa môžu stať hlbokými, ak ich správne položíte. Napríklad:

Kde žijete?
Čo sa vám páči na vašej štvrti?
Kde pracujete?
Ktorú prácu zo všetkých ste robili najradšej? Kde ste študovali na vysokej škole?
Čo bolo na vysokej škole najlepšie?
Ste ženatý?
Povedzte mi niečo o svojej rodine.
Ako dlho tu žijete?
Aké je najlepšie miesto, kde ste kedy žili? Aké máte koníčky?
Ak by ste sa mohli naučiť niečo nové, čo by to bolo? Kde ste chodili na strednú školu?
Čo by ste poradili dnešnému stredoškolákovi? Odkiaľ ste?
Čo bolo najlepšie na mieste, kde ste vyrastali?

Ako lepšie komunikovať?

Harvardská štúdia o rýchlych rande na slepo priniesla ešte jedno kľúčové zistenie: zvlášť účinné sú doplňujúce otázky. „Doplňujúce otázky sú signálom, že počúvate, že chcete vedieť viac,“ povedal jeden z výskumníkov, Michael Yeomans. Doplňujúce otázky uľahčujú reciprocitu.
„Takže tvojou obľúbenou vecou počas štúdia na výške bolo ultimate frisbee? Som na tom rovnako! Stále si občas zahráš ?“
„Umožňujú odhalenie samého seba bez toho, aby to vyzeralo ako posadnutosť samým sebou,“ doplnil Yeomans. „Konverzácia vďaka tomu plynie prirodzenejšie.“

Ako zaručene zničiť rozhovor?

Výskumníci Michael Slepian a Drew Jacoby-Senghor zistili, že existuje veľa vecí, ktoré môžu spôsobiť, že sa rozhovor vyberie zlým smerom. Niekto môže povedať niečo urážlivé alebo niečo ignorantské či kruté. Môže sa stať, že svojich spoločníkov vylúčia zámerne alebo sa to môže stať nechtiac.

Ale bol tu jeden druh správania, ktorý ľudí konzistentne znepokojoval rozčuľoval: Ak rečník povedal niečo, čo poslucháča zaradilo do nejakej skupiny ľudí proti jeho vôli, diskusia sa rýchlo ubrala nesprávnym smerom.
Niekedy rečníci pripisovali poslucháčom príslušnosť ku skupine, ktorú nemali radi – „Si bohatý, takže vieš, že väčšina bohatých ľudí sú snobi“ – a poslucháč sa urazil, lebo mu tým bolo naznačené, že je tiež snob.
Niekedy rečník odoprel niekomu členstvo v skupine, ktorú si vážil – „Nechodil si na právnickú fakultu, takže nerozumieš, ako právo vlastne funguje“ – a poslucháč sa urazil, lebo bol obvinený z nevedomosti.

V psychológii sa tento fenomén nazýva ohrozenie identity a je veľmi škodlivý pre komunikáciu. „Keď vám niekto povie, že niekam nepatríte, alebo vás zaradí do skupiny, ktorú si nevážite, môže to spôsobiť extrémny psychický diskomfort,“ vysvetlil M.Slepian. Štúdie ukázali, že keď ľudia čelia ohrozeniu identity, môže sa im zvýšiť krvný tlak, ich telo môžu zaplaviť stresové hormóny a začnú hľadať spôsoby, ako uniknúť alebo sa brániť.
Takže sa tomuto prešľapu vyhnite a zlepšíte vyhliadky na zaujímavý a vydarený rozhovor.

Zdroj a foto: LepšíDeň.sk, Freepik.com,
Superkomunikátori (Charles Duhigg), Tatran.